Nenásytný obor

Býval raz jeden žobrák, ktorý sa stratil v lese a ako tam blúdil a blúdil od ničoho k ničomu, natrafil na akúsi jaskyňu. Ale nebola to hocijaká jaskyňa, v tejto býval obor a bol to povestný ukrutník a ľudožrút. Ten obor mal ženu, ktorú kedysi ukradol v dedine, a tá vám bola dobrá duša, srdce sa jej vždy zvieralo od ľútosti, že má takého zlého muža. Toho dňa mal žobrák šťastie, že bola sama doma, keď prišiel, a tak mu dala najesť, koľko si len prial. Keď bol práve v najlepšom, tu zrazu pri vchode do jaskyne niekto strašne zafučal a potom sa ozvali ťažké kroky, to sa domov vracal ľudožrút. Žobrák sa roztriasol na celom tele a žena ho pobádala, aby si rýchlo vliezol pod posteľ a tam sa dobre ukryl. Obor vošiel dnu a nazbierané drevo hodil na podlahu, až sa celá jaskyňa otriasla a žobrákovi sa zatmelo pred očami. Potom všade dookola čuchal a reval pri tom:
„Čuchám, čuchám človečinu!“ A netrvalo mu to dlho a toho úbožiaka našiel a vytiahol von. „Toho mi dnes upečieš na večeru!“ prikázal žene:
„Ale predtým mi ešte poslúžiš, mužíček, len ukáž, čo vieš!“
Tak sa žobrák pustil do práce. Najprv obrovi stiahol čižmy, potom mu umyl zarastenú tvár a z hlavy vybral vši a nakoniec sa pustil do varenia. Tomuto umeniu rozumel dobre, pretože si svoje biedne jedlo vždy varil sám, a tak obrovi urobil obrovskú misu rezancov. Keďže obor niečo podobné ešte nejedol, náramne mu chutili, až z toho bol zrazu celkom milý a prikázal žobrákovi, aby si vzal tiež. Ale ten úbožiak nemal na jedlo ani pomyslenie, a tak len robil, akoby jedol, a každú lyžicu namiesto do úst vysypal do svojej žobráckej mošny, ktorú mal vpredu zavesenú okolo krku.
Keď bola misa prázdna, obor povedal:
„Chcem ešte!“
„Ja tiež,“ odvetil žobrák.
„Tak to nejako zariaď, alebo ťa zjem!“ zachrčal ľudožrút.
„No, cesta by tu bola,“ odvetil prefíkaný žobrák:
„Musíme si rozrezať brucho, potom môžeme začať ešte raz od začiatku!“ Obor súhlasil, ak to urobí najprv žobrák. Ten vzal z kuchyne nôž, rozrezal svoju žobráckú mošnu a vysypal rezance do misy. Obor sa na to nedočkavo vrhol a všetko zhltol. Potom začal znova:
„Chcem ešte!“
„Ja tiež,“ odvetil žobrák.
„Tak to je teraz rad na mne, však?“ povedal hlúpy obor, vzal nôž a rozrezal si brucho zhora nadol a skôr než sa nazdal, padol mŕtvy na zem.
A tak z tej šlamastiky žobrák nakoniec vyviazol a tá dobrá žena mu ďakovala, že ju toho netvora zbavil, a dala mu všetky poklady, čo ich v jaskyni bolo. Celá táto história sa nakoniec skončila svadbou a tí dvaja mali kopu detí a vnúčat a ak nepomreli, žijú dodnes.