Ako ježibaba urobila dobrý skutok

Bol raz les čierny, čiernučký,
veľmi strašidelný a temný,
v strede chalúpka stará, schátralá,
čo na streche dierave šindle mala.
Vnútri stará ježibaba,
ktorá deti mala rada,
dobrého nič nerobila,
láska sa jej priečila.
Kto ju len chce vyrušiť,
na dvere jej zabúšiť?

„Fííí, fííí,“ fičal vietor skrz-naskrz dieravou chatrčou. Na tú chalúpku by ste naozaj natrafiť nechceli. Keby z nej totiž vyliezla jej obyvateľka, stará, zlá a protivná ježibaba, určite by z vás urobila ropuchu, netopiera alebo kameň. To bolo jej. V tom sa vyžívala. Chodníček k chalúpke sa časom úplne vytratil, ako tam chodilo čoraz menej ľudí. Ani odvážny Nebojsa by k chalúpke dobrovoľne nešiel. A tak si tam ježibaba žila svoj osamelý život s kocúrom Chomáčom. Z času na čas vyšla von, aby vykonala nejakú tú podlosť, ako sa na ježibabu sluší. Posledných pár stoviek rokov ju však trápili zdravotné problémy rôzneho druhu. Od boliacej hlavy počnúc, chorou nohou končiac. Aj zablšený kocúr Chomáč poznal, že s ježibabou je niečo v neporiadku. Predtým mu vyprášila kožuch aj päťkrát denne za to, že jej nechtiac vliezol do cesty, alebo z iného ježibabieho rozmaru. Teraz sa však nezmohla ani na jediné krivé slovo.

A keďže to aj na krutú ježibabu bolo priveľa, rozhodla sa, že uľaví svojmu trápeniu. Podľa svojich vedomostí a skúseností začala pripravovať elixír všeliek. Nad veľkým bublajúcim kotlom začala nahlas odriekať:

„Bradavica, vlas a krivý drôt,
snáď mi vyliečia boľavý chrbát.
Dážďovka a sloní chlp,
zas vylieči môj chorý chrup.
Pieskavica s trochou hlohu,
iste uzdraví boľavú nohu.
Teraz to všetko zamiešame
a za tepla podávame!“

„Chachachacha,“ smiala sa ježibaba. Tancovala sem a tam po celej chalúpke, až sa kocúr Chomáč bál o svoj zablšený chvost. Celé to jej poskakovanie bedlivo sledoval výr, usadený v kúte drevenej chatrče. Len čo sa ježibaba trošku utíšila, prečistil si hrdlo hlasitým „ehm, ehm“ a spustil:

„Vyčisti rozum a zbystri sluch,
zubom nepomôže sloní chlp,
nepomôže ani krivý drôt,
veď ja ti môžem pár rád dať.
Hoci sa snažíš, ako len vládzeš,
mladicou už viac nebudeš,
už ti je pár tisíc liet,
tak sa upokoj a pekne seď!
Čo pomôže, je dobrý skutok,
ten vylieči v tvojej duši smútok,
ten vylieči aj chorú nohu,
tak mi ver, to sľúbiť mohu.“

„Čo? Čooo? Kto to?“ točila ježibaba hlavou na všetky strany v snahe zistiť, kto má tú drzosť dávať jej takéto rady. „Áááá, to si bol tyyy!!!“ zahulákala, keď zbadala výra. „Zmizni odtiaľto, ty operená obluda!“ hulákala na celý les. Keď po ňom hodila starým škrpáľom, aj sám výr uznal, že starej ježibabe nie je pomoci, a radšej odletel. „Chachachaaaa,“ smiala sa ježibaba a spustila svoju:

„Ja sama uznám, čo je vhodné,
čo je pre moje zuby dobré,
nech sa tu však ešte skúsi vliezť
a postihne ho krutý trest!
Vraj že smútok je v mojej duši,
som zlá, ako sa na ježibabu sluší,
keby som dobrý skutok urobila,
hneď by som bez metly bola,
potom čarovný preukaz by mi vzali,
moju paličku na dve časti zlámali.
Nech to však skúsi tu znova vliezť
a postihne ho krutý trest!“

„Chachacha,“ smiala sa ježibaba znova, keď nalievala odporne zelený elixír do hrnčeka, ktorý azda nikdy nevidel vodu. Bol špinavý a zamazaný a to ucho! Div, že ešte neodpadlo! Ježibaba vypila hneď niekoľko hrnčekov bublajúceho nápoja v nádeji na uzdravenie. Zvyšok vyškriabaný z kotla naliala do Chomáčovej misky. Len čo Chomáč k miske privoňal, všetky blchy vyskákali z jeho kožucha a s víziou lepšej budúcnosti si odkráčali hľadať rovnako špinavý a odporne zapáchajúci kožuch. Len si nemyslite! Po vypití nebolo ježibabe o nič lepšie. Navyše si mohla diagnostikovať ďalšiu chorobu, a to „Hlavolusmotajúcimus“. Veľmi vážna choroba, deti, to sa potom podlahy hojdajú a celá izba sa točí. A tak ježibaba vzdala všetky svoje pokusy o uzdravenie a strávila niekoľko stoviek ďalších rokov v bolestiach a chorľavení.

Až raz, keď ju zase postihol krivý chrbát a ona chodila prikrčená, pretože sa narovnať nemohla, zbadala na zemi pierko. Zrejme patrilo výrovi, ktorý kedysi sedel v rohu chatrče. A potom si spomenula na radu, ktorú jej dával. „Hmm,“ premýšľala ježibaba. „Ten hlúpy výr hovoril niečo o dobrom skutku.“ „Ale hlboko pochybujem, že nejaký dobrý skutok vylieči moje boľačky,“ pokračovala. „Aj keď…“ Vtom poskočila a už sa prehrabávala vo veľkom koši, kde mala porozhadzované listy s elixírmi a rôzne veci, ktoré by sa mohli hodiť. A potom to našla. Starý výtlačok čarodejníckych novín, na ktorom sa škerila jedna veľmi stará ježibaba. Bolo tam napísané, že istá ježibaba kedysi na boľavú nohu takmer zomrela. Tiež jej nič nepomáhalo, až nakoniec vyskúšala urobiť dobrý skutok. Bolesť bola zrazu preč! „Hmmm,“ čítala zamyslene ježibaba. „A metla jej zostala? A čo jej kúzelná palička?“ pýtala sa sama seba a ďalej sa prehrabávala v koši v snahe nájsť starú knihu kúziel. Keď sa jej potom podarilo nájsť tú správnu stranu, prečítala si, že: „Ježibaba má právo vykonať pár dobrých skutkov za účelom uzdravenia seba samej.“ „Ááá,“ zajasala, až Chomáč nadskočil pár centimetrov nad podlahu. „Tak toto teda je,“ tancovala ježibaba.

Potom vybehla von a hľadala niekoho, na kom by mohla urobiť dobrý skutok. Ten deň mala šťastie, lesom prechádzala starenka, ktorá niesla ťažký kôš dreva. „Starenka, už sa s tým netahajte, ja vám pomôžem,“ kričala na ňu z diaľky ježibaba. Úbohá starenka! Takmer dostala infarkt! Ježibaba sa však nedala odradiť. Pomohla všade, kde to bolo treba. Tu kúzlom pozbierala vysypaný košík čučoriedok, tam zase vytiahla zajaca z pytliackej pasce. Vtom akoby omladla o tisíce rokov. Ale zasa si nemyslite, že sa z nej stal dobrák do špiku kostí. Len si uvedomila, že dobrý skutok je mocnejší ako jej čary a elixíry.