Oslia hlava

Pod jesenickými horami žil roľník a ten bol chudobný ako žobrácka mošna. Drevenú chalupu mal celú červotočinou prehnitú a chatrnú strechu musel zaťažiť kameňmi, aby mu ju vietor neodniesol. Nejedenkrát s ženou a deťmi hladoval, ale už sa so svojím biednym údelom zmieril tak, že len hlavu zvesil a povzdychoval:
„Ba, je to tak, ako hovoria starí ľudia, že svet sa mení, ale bieda nestarne!“
Jeho žena sa však nechcela zmieriť s večnou núdzou. Spomenula si na starú povesť o pokladoch, ktoré vraj sú ukryté v rejvízskom Mechovom jazierku, a nahovárala muža, aby sa k jazierku vybral a tie poklady našiel. Muž sa bránil, ale žena naňho neprestávala naliehať:
„Stále budeme hrýzť suché kôrky? Vezmi sieť a choď, niečo azda predsa vylovíš!“
Čo mal roľník robiť? Zobral rybársku sieť a vybral sa do hôr, aby z čiernych vôd Mechového jazierka priniesol rozprávkové bohatstvo, o ktorom toľko počul.
Prišiel k jazierku. Naokolo starý driemajúci borovicový les a pri brehoch hlboký, vekovitý mach, nad vodou smutné ticho ..... Roľník by sa azda bol obrátil a vrátil domov, ale vtom zazrel na brehu hrbatého rybára. Roľníkovi sa to videlo dosť zvláštne ..... veď nikdy nepočul, že by v Mechovom jazierku boli ryby, ale napriek tomu sa priblížil a rybára oslovil. Povedal mu, že prišiel vylovať poklad, a keď rybár neodpovedal a stále len prikyvoval, sadol si na starý peň vedľa rybára a hodil sieť do vody.
Hneď ako sa sieť ponorila, ucítil, ako ju veľká ťarcha ťahá do hlbín. Zaprel sa nohami o hrčovité korene, ktoré tu prerastali rašelinovú pôdu, a snažil sa sieť vytiahnuť. Ale nech sa namáhal akokoľvek, so sieťou sa ani nepohol.
Vtedy sa ozval nehovorný hrbatý rybár. Poradil mu:
„Zavri oči, tak sieť ľahko vytiahneš na breh! To, čo v nej uloviš, zabaľ do šatky a ponáhľaj sa domov, čo ti nohy stačia! Ale to ti vravím, po celú cestu nesmieš ani na okamih pozrieť na svoj úlovok! Keby si neovládol svoju zvedavosť, doniesol by si prázdnu šatku. Až doma ju môžeš rozbaliť.“
Roľník poslúchol, pevne zovrel viečka na očiach a hľa, sieť sa odľahčila a on ju ľahko vytiahol na breh. So zavretými očami nahmatal v sieti ťažký predmet a zabalil ho do šatky. Potom sa až odvážil oči otvoriť.
Marne sa obzeral, hrbatý rybár už pri jazere nesedel. Zato pri roľníkových nohách ležal v šatke zabalený tajomný predmet. Roľník ho schmatol a natešený sa ponáhľal domov.
„Ženo! Deti! Nesiem poklad, vylovil som ho z Mechového jazierka!“ volal už zďaleka.
„Sláva!“ radovala sa žena a hneď prevažovala predmet zabalený v šatke. „Za takú hrudu zlata postavíme nový dom a budeme si žiť v blahobyte až do smrti.“
Roľník položil poklad na stôl a opatrne rozviazal uzly na šatke. Ale ach, aké škaredé prekvapenie ich čakalo! Zo šatky sa vykotúľala ..... oslia hlava.
Deti sa zľakli a vykríkli a žena si odpľula.
„Starý blázon, čo si to doniesol? To je ten poklad?“ nadávala mužovi.
A roľník stál pri stole celý skamenený.
Vtom sa zrazu rozovreli pery oslej hlavy a z dutiny medzi zožltnutými zubami vyšiel hlas, hovoriaci ľudskou rečou:
„Roľníku, šťastie hľadaj v práci a už nikdy sa nepokúšaj získať ľahko poklad z Mechového jazierka! Ak neposlúchneš toto varovanie, jazerný pastier Gill ťa potrestá!“
Pery sa opäť zavreli a oslia hlava ležala na stole mlčanlivá a nehybná, bez života. Roľník, jeho žena a deti na seba hľadeli v úleku, keby na vlastné uši nepočuli ten hlas, neuverili by, že by mŕtva oslia hlava mohla prehovoriť.
„Pastier Gill!“ vydýchol roľník, objal ženu a deti a pritisol ich k sebe.
Roľníkova žena bola navždy vyliečená z túžby po ľahkom zbohatnutí. A napodiv ..... či už to spôsobilo kúzlo jazerného pastiera, alebo to, že roľník poslúchol jeho radu a venoval sa usilovnejšie ako predtým svojmu malému hospodárstvu ..... začalo sa im pozvoľna dariť lepšie a lepšie. Avšak k Mechovému jazierku sa roľník už nikdy nevybral a o poklade, ktorý v ňom má byť ukrytý, nesmelo v ich domácnosti padnúť jediné slovo .....