Traja bratia kráľovskí

Bol raz jeden kráľ, ten mal troch synov. Hoci oplýval bohatstvom a mal všetkého habadej, predsa nebol spokojný a nič ho na svete netešilo, pretože už niekoľko rokov chorľavel. Mnoho lekárov sa o to pokúšalo, aby mu vrátili zdravie, ale žiadnemu sa to nepodarilo. Tu raz prišiel aj jeden starý a pre svoju múdrosť ďaleko známy muž, ktorý mu dal túto radu: aby našiel človeka, ktorý by sa vydal na cestu a vyhľadal zámok, v ktorom je vták, ktorému z úst pri speve kvapká krv. Ak tej krvi vypije tri kvapky, že v tej chvíli bude zdravý.
Keď synovia prišli ku kráľovi, oznámil im slová starcove a zároveň nariadil, aby sa o takého človeka postarali.
„A načo by sme to dávali na starosť cudziemu, keď to každý z nás rád urobí? My sami Ti toho vtáka prinesieme; daj nám peniaze a my sa čo najskôr vydáme na cestu; najmladší nech ostane pri Tebe.“ Kráľ synov svojich nerád od seba pustil, pretože nevedel, čo sa s nimi môže stať; ale keď nechceli inak, tak privolil. O niekoľko dní odišli. Trvalo to dlhý čas a o princoch nebolo ani chýru. Často kráľ s najmladším princom o nich hovoril, kde asi sú a či sa niekedy vrátia, ..... ten ho vždy potešoval, hoci sám veľmi pochyboval, že by bratia vtáka priniesli. Napokon však videl, že sa otec trápi, a tak sa odhodlal, že radšej sám pôjde po nich do sveta. Povedal to kráľovi; ten však nechcel o tom ani počuť; lebo ho miloval najviac zo všetkých a radšej by bol stratil tých dvoch ako jeho. Princ teda upustil od svojho predsavzatia; keď však bolo otcovi čím ďalej tým horšie a bratia ešte neprichádzali, nedal sa dlhšie zadržať a prosil tak dlho, až od otca vymámil súhlas.
S otcovým požehnaním v srdci a niekoľkými peniazmi vo vrecku sa podľa vlastnej žiadosti celkom sám vydal na cestu. Dlho a dlho chodil, a stále nevedel, kam sa má obrátiť; tu prišiel na zelenú lúku, ktorá bola akoby lemovaná lesom. Obzeral sa, kde by bola nejaká cestička, a na žiadnej strane nebolo ani stopy. Práve si chcel odpočinúť, keď uprostred lúky zazrel mŕtve telo. Ach, bože môj, myslí si, toho úbožiaka vrany roznesú; ak ho nikto nezakope, zakopem ho teda sám. Ako povedal, tak urobil. Keď bol s prácou hotový, ľahol si na nový hrob a zaspal. Tu sa mu snívalo, že pri ňom stojí veľký staručký muž v dlhom odeve a prstom ukazujúc na laň hovorí:
„Na poďakovanie, že si moje telo do zeme zakopal, privedie Ťa táto laň k cieľu Tvojej cesty. Keby mi to boli urobili Tvoji bratia, bol by som im cestu ukázal, oni ma však nechali ležať, a preto vtáka nenašli.“
Nato starček zmizol, ale laň tu zostala. Princ si pretieral oči, lebo myslel, že ešte stále sníva; laň sa ani nepohla, očami naňho hľadela tak prívetivo, až sa osmelil a pristúpil k nej. Tu začala pred ním poskakovať, akoby chcela povedať, aby šiel za ňou, čo on, spomenúc si na svoj sen, aj urobil. Keď prišli do lesa, poznala laň všetky cestičky tak dobre, že princ ani konáre nemusel odhŕňať, aby mohol pohodlne ísť. Tu sa však začalo stmievať a oni stále ešte šli lesom. Pomyslel si princ: Ako to len bude v noci, ja ju nebudem pred sebou vidieť a niekde zablúdim? Ale len čo si to pomyslel, videl pred sebou mihať sa svetielko. Nevedel čo to ..... s laňou to stálo, s laňou zasa išlo; pozrel sa bližšie a tu uzrel, že končeky jej rožkov svietia. Všetok strach ho prešiel a s dôverou kráčal, kam ho tie živé svetielka viedli, a iste sa mu dobre vodilo; lebo keď prišiel do jaskyne na nocľah, našiel tam poriadnu machovú posteľ, potom mlieko a ovocie do sýtosti.
Ráno to išlo zasa ďalej a tak niekoľko dní po sebe, a vždy sa laň o všetko postarala. Jedného dňa prišli k jednej hore, na ktorej stál vysoký hrad; tu mu náhle laň zmizla. Princ sa obzeral, ale nikde jej nebolo; myslel, že azda príde, ale ona viac neprišla. Bol teda istý, že cieľ svojej cesty našiel, a odvážne sa do hradu pustil. Nikto však na jeho volanie neprichádzal, aby ho do zámku pustil; a ak tam chcel vojsť, musel sa o to pokúsiť a sám si brány otvoriť.
Nedalo mu to však nijakú prácu; ako sa ich dotkol, samy sa otvorili. Keď vošiel dovnútra, nevidel ani v rozsiahlom dvore, ani na chodbách, ani v izbách živej dušičky. Šiel teda stále ďalej a ďalej. V otcovom zámku to tiež nebolo len také hocijaké, ale takáto nádhera tam predsa nepanovala. Ako v zrkadle videl sa v strieborných a zlatých stenách, ktoré boli vykladané drahými kameňmi, mäkké ležadlá, nádherné náčinie, všelijaké drobnosti a drahé ozdoby stáli po izbách v rôznom poriadku. Keď prišiel až do najposlednejšej izby, zazrel pri okne v zlatej klietke hľadaného vtáka. Ten zakaždým, keď spieval, vypustil z úst kvapku krvi ako rubínik. Už ho chcel zvesiť dole, keď mu napadlo, aby sa po izbe obzrel. Úžasom mu ruka klesla. Na červenom zamatovom ležadle leží pani krásna ako bohyňa; zdá sa, že tvrdo spí. Jednu ruku má položenú vedľa seba, druhú pod hlavou; dlhé havranie kučery splývajú cez belostné rameno až k zlatým strapcom, ktorými je ležadlo naokolo obrúbené. Biele rúcho ľahko krylo lahodné telo, pod ktorým len nôžka, vtlačená do mäkkých vankúšov, vykúkala. Princ nevedel, či ju má zobudiť, alebo nie. ..... Ani žilka sa v nej nehýbala, a predsa nebola mŕtva.
„Keby len raz oči otvorila, len jediné slovo prehovorila!“ prial si v tej chvíli zamilovaný princ, ktorý už plné tri dni pri nej sedel a čakal na prebudenie. Ale toho sa nedočkal. Napokon mu pri nej bolo úzko, a spomenúc si na otca, umienil si, že v tej chvíli odíde.
Keď vtáka s klietkou zvesil, prišlo mu na um, aby si od nej niečo na pamiatku vzal. I obzerá sa, čo by tu bolo, a zazrie na stolíku pri ležadle meč, fľaštičku s vínom a chlieb. Na prvom bolo napísané:
„Tento meč má takú vlastnosť, že kto ním trikrát vo vzduchu mávne a povie: Všetkým hlavy dolu!, v tom okamihu všetkým hlavy zletia.“
Na víne stálo:
„Kto sa toho vína napije, nech má chorobu akúkoľvek, hneď sa uzdraví, a pritom vína nikdy neubudne.“
Na chlebe zasa:
„Aj keby ho jedlo na sto ľudí, nikdy nebude menší.“
„To sú výborné veci,“ pomyslel si princ. „Tá ich tu aj tak nepotrebuje, a mne budú na veľký osoh. Aby však vedela, kto u nej bol, napíšem jej svoje meno.“ I napísal naspodok stolíka, kde tie veci stáli, svoje meno, odkiaľ je a kedy v zámku bol. Potom pobozkal spiacu pani, vzal vtáka, meč, víno a chlieb a odobral sa z hradu. V najbližšom meste si kúpil koňa a išiel s darmi ďalej.
Dlho a dlho išiel, až prišiel do jedného mesta, kde bol veľký zmätok a zbeh všetkého ľudu. I pýta sa princ na príčinu a počuje, že proti mestu ťahá nepriateľ s početným vojskom, kráľ že nemôže narýchlo zhromaždiť toľko ľudu, aby sa mu postavil na odpor, a preto že vznikol ten beh a hluk. I spomenul si princ na svoj meč a hneď sa u kráľa dal ohlásiť. Kráľ ho s radosťou prijal, ale nechcel akosi veriť, že by mu princ celkom sám mohol pomôcť. I pozbieral teda predsa, kde koho mohol, a ťahal proti nepriateľovi. Keď boli blízko neho, vytiahol princ svoj zázračný meč, mávol ním trikrát vo vzduchu a zvolal:
„Všetkým nepriateľom hlavy dolu!“ a hľa, v okamihu sa všetky nepriateľské hlavy po zemi kotúľali. S úžasom a údivom hľadel každý na princa a kráľ ho s veľkou úctou a vďakou viedol do zámku, kde sa mu na česť slávili skvelé hostiny. Niekoľko dní tam ešte pobudol, potom však, bohato od kráľa obdarovaný a zaopatrený všetkým potrebným, išiel opäť ďalej.
Meč však nechal kráľovi na pamiatku. Zasa išiel niekoľko dní, až prišiel do jedného mesta, kde boli brány zatvorené. I nevidel ani človeka a dlho kričal a klopal, kým ho strážnici začuli. S údivom sa ich spýtal, čo to znamená, a tí mu povedali, že v meste vládne krutá choroba, ktorú každý, kto tam príde, nevyhnutne dostane; že to už trvá dlhý čas, a žiadna nádej na oslobodenie nesvitá. Všetci obyvatelia mesta, kráľ s celou rodinou že sú chorí, a preto že tam radšej nikoho nepúšťajú.
„Len ma tam pustite, ja vám všetkým pomôžem,“ povedal princ s dôverou a strážnici s radosťou urobili, ako žiadal.
Išiel rovno ku kráľovi a dal sa ohlásiť. Všetci vyzerali tak úboho, že sotva nohy vliekli. Keď prišiel pred kráľa, povedal, že má proti zlej chorobe dobrý prostriedok a že mu iste pomôže. Kráľ ho hneď vľúdne privítal a veľa mu sľúbil, ak ho skutočne uzdraví. Tu mu dal princ napiť sa vína, a len čo ho kráľ okúsil, bol zdravý. I prišla aj kráľovná so svojimi deťmi, aby sa tiež uzdravili. A napokon, keď to dal kráľ oznámiť, prichádzali ľudia húfom do zámku a každý odišiel zdravý. Boli by ho peniazmi zasypali, keby nebol povedal, že je sám kráľovský princ a že nič nepotrebuje. Keď však odchádzal, musel predsa množstvo klenotov od kráľa na pamiatku prijať, začo mu tam na poďakovanie zázračné víno nechal.
Mal teda už len vtáka a chlieb. Tu prišiel zasa do jedného mesta, a keď sa v hostinci pýtal na jedlo, nemali nič okrem trochu ovocia a rýb, a nariekali, že tam ľudia hladom mrú. Pri tej príležitosti teda zasa odbavil u kráľa svoj chlieb, ktorým tento hladné mesto čoskoro nasýtil, a predsa ho neubudlo. Zasa bol štedro obdarovaný; keď však odchádzal, nechal tam chlieb pre potrebu a bol rád, že nemá nič viac ako vtáka. Domnieval sa, že azda už nebude tak ďaleko od domova.
Tu prišiel jedného dňa k mestečku a videl pred sebou vystavené lešenie. „A koho tu asi budú popravovať?“ pomyslel si princ a zámerne zašiel do mestečka, aby sa popýtal. Na jeho otázku mu povedali, že tam už asi pred rokom prišli dvaja princovia, ktorí mali veľa peňazí, ale všetky tam prehrali a ešte si od ľudí požičali; napokon, keď narobili veľa krikov a nepokojov, že chceli v noci ujsť, ale boli chytení, že majú byť teraz pre výstrahu popravení.
Princ sa zľakol, lebo s istotou skoro predpokladal, že sú to jeho bratia. Prosil teda mestských pánov, aby ho k odsúdeným zaviedli, a tu naozaj poznal, že sa nemýlil. Bratia ho však nepoznali. Pýtal sa pánov, či by sa to nedalo vybaviť peniazmi, že im dá, čo budú chcieť. Pánom na tom nič nezáležalo, ba ešte milšie im to bolo, keď dostali peniaze; tak si pýtali značnú sumu, ktorú princ vyplatil, a potom s prepustenými bratmi odišiel. Ale len čo títo zistili, kto ich vyplatil a ako šťastne sa brat z cesty vracia, začalo ich to mrzieť a stále mysleli na to, ako by prekazili, aby sa s nimi domov nevrátil. Už sa približovali k otcovmu mestu, a ešte sa im žiadna príležitosť nenaskytla, aby ho zo sveta mohli zhodiť. Tu prišli do lesa, o ktorom dobre vedeli, že je tam hlboká vlčia jama. Lstivo úbohého brata k nej zvábili, a skôr než sa nazdal, vtáka mu z ruky vytrhli a jeho do jamy hodili. Nato išli domov a otcovi povedali, že oni vtáka našli. Kráľ sa nemálo zľakol, keď sa o svojom milovanom synovi nič nedozvedel. Ani vták, tak túžobne očakávaný, ho nemohol potešiť, lebo celý deň ani zobáčik neotvoril, nieto aby bol spieval; nebolo to teda všetko nič platné.
Medzitým princ vo vlčej jame, hladom a zimou na smrť vyčerpaný, div že nezúfal. Ako niečo zašuchlo, kričal, čo mu hrdlo stačilo, ale nič to nepomohlo; tretí deň až šiel popri jame sedliak a spieval si veselú nôtu. Ako to princ započul, zavolal naňho, a na šťastie sedliak krik začul. Pristúpil k jame, a keď videl, že je to človek, bol hneď ochotný a starostlivý, ako by mu odtiaľ pomohol. Priniesol palice a povrazy, a keď ich zviazal, spustil ich dolu a princ sa po nich nahor vyšplhal.
„Ach, ty milý Bože, akože ste sa tam dostali?“
„Nepýtaj sa, priateľu, a radšej ma doveď niekam, kde by som sa zohrial a najedol, som už celé tri dni v tej diere.“
Sedliak ho ochotne odviedol do svojho príbytku, ktorý bol neďaleko od tej jamy, a tam ho všetkým zaopatril. Až keď sa nasýtil a vyspal, povedal sedliakovi o svojom nešťastí.
„To sú bohaprázdni lotri, tí vaši bratia,“ povedal dobrý sedliak, keď všetko vypočul; „a ako sa váš úbohý otec bude trápiť, kde ste asi zostali! Najlepšie urobíte, ak sa len trochu spamätáte, keď pôjdete do mesta.“
To aj urobil, a sedliak šiel s ním. Akú tu mal otec radosť, keď svojho miláčika uzrel! Rozprával mu hneď, že mu synovia vtáka síce priniesli, ale že nechce spievať; princ nepovedal ani slovo, čo sa s ním stalo a čo mu bratia urobili, aj sedliakovi zakázal, aby o ničom ani zmienky nerobil. Nato žiadal, aby mu vtáka ukázali, a keď mu klietku doniesli, zavolal na vtáčika, ktorý ako známy hlas začul, radostne poletoval a spieval, čomu sa všetci divili, vidiac, že vtáčikovi živá krv z ústok kvapká. Princ zachytil krvavé kvapky do zlatej nádoby a doniesol ich otcovi. Ten sotva ich niekoľko užil, bol hneď oveľa zdravší, a napokon celkom zdravý. Tu dobrého syna ľudia zvelebovali, ale tým druhým dvom nikto nič dobré neželal. Oni sami mali dosť strachu, že sa na nich brat pomstí, ale to on neurobil; ani slovom sa im o ničom nezmienil, hoci mal právo akokoľvek ich potrestať. Ale odkedy prišiel domov, bol vždy smutný, najradšej sedával vo svojej izbe a zabával sa s vtáčikom, alebo chodil na lov. Predsa však nemohol zabudnúť na svoju krásnu princeznú; otec si často prial, aby sa oženil, on však nechcel, a napokon si umienil, že sa nikdy nezasnúbi.
Krásna princezná, keď princ vtáka odniesol, sa prebudila; lebo s tým vtáčikom bola kliatba z nej zložená, ale nevedela nič o tom, čo sa s ňou stalo, ani kto u nej bol. Spolu s ňou sa prebudili aj jej v zámku zakliati ľudia. Keď sa poobzerala, bolo jej čudné, kam sa tie tri veci, meč, chlieb a víno, podeli a kto vtáka odniesol. Neskôr sa zmenil aj jej stav, a ona nevedela, čo jej chýba. Tak jej s tými myšlienkami a s tým údivom ušiel čas, až porodila syna.
Bolo to však milé dieťatko a rástlo ako z vody. Čoskoro začalo behať a štebotať a matka mala s ním tisíc a tisíc radostí. Vtedy ešte málokto vedel čítať a písať. Králi len a veľkí páni držali si učených mužov, ktorí ich deti vyučovali. A tak sa aj našej princeznej, lebo bola kráľovská dcéra, toho šťastia dostalo. A ako jej to prišlo vhod! Mohla teraz svojho syna sama vyučovať, čo veľmi rada robila.
Už pekne slovíčka odriekal, keď mu siedmy rok dochádzal. Jedného dňa sedí s ním mamka na ležadle pri tom istom stolíku a v tej istej izbe, kde pred siedmimi rokmi ležala; chlapček zoskočí dolu a pobehuje po izbe; keď ju celú prebehne, vlezie aj pod stôl a pozerá sa nahor. Tu vidí zospodu napísané slová.
„Hľaď, hľaď, mamička, čo je to za slová?“
Matka sa rýchlo zohla a čítala meno princovo, kedy tam bol a prečo; teraz vedela, kto je otcom jej syna. V tej chvíli si aj umienila, že ho vyhľadá. Prikázala svojim ľuďom, aby všetko na cestu pripravili. O niekoľko dní bolo všetko pripravené a ona odišla so svojím synom; správu zámku zverila niekoľkým verným sluhom.
Prvé mesto, kam prišla, bolo to, kde princ nechal meč. Ako tam prišla, hneď jej o tom zázračnom meči rozprávali. I bola rada, že natrafila na stopu, a dala sa u kráľa ohlásiť, žiadajúc ho, že sa jej meč zo zámku stratil, aby jej ho vrátil. Keď to kráľ započul, nemeškal dlho, ale hneď prikázal princeznej meč dať. Potešená odišla ďalej. V druhom meste, do ktorého prišla, našla víno a v treťom chlieb, a obe ako meč naspäť dostala.
Napokon prišla až do toho mesta, kde hľadaný princ býval. I poslala hneď ku kráľovi so žiadosťou, aby k nej poslal syna, ktorý vtáka zo zakliateho zámku odniesol. Ona nevedela, že má kráľ troch synov, a kráľ nevedel, že vtáka odniesol najmladší syn. Povedal to teda dvom starším. Títo, mysliac, že azda u princeznej milosť nájdu, ba že si jedného z nich za manžela vyvolí, išli k nej bez meškania. Avšak to odpykali. Ako k princeznej prišli, začudovala sa ona, že idú dvaja; ale ako sa začala na meč, víno a chlieb vypytovať a oni o ničom nevedeli, poznala, že sú šibali, a trestom im pohrozila. Tu až vyzradili, že nie oni, ale ich brat vtáka priniesol.
Princezná ich zatiaľ dala svojimi sluhami strážiť a poslala po toho najmladšieho. Rád a nerád jej tento vyhovel. Rád preto, že ju miloval, nerád preto, aby otcovi ťažké srdce nerobil, keďže nevedel, či sa princezná pomstí, alebo nie. Silno mu srdce tĺklo, keď k nej vošiel a ona oveľa krajšia ako prv sa so svojím synom mu v ústrety vybrala. Kľaknúc pred ňou, žiadal o odpustenie. Pred siedmimi rokmi si prial počuť od nej len jediné slovo, a teraz sa toho prvého bál. Ale nebola prísna; lebo sa princeznej krásny mládenec zapáčil, a bola rada, že ju stále miluje a verný jej zostal. Odpustila mu všetko, a on jej potom rozprával, ako sa všetko udialo. Tu až poznala podlosť jeho bratov. Ani slova nehovoriac nechala princa so synom v izbe, a vzavši meč so sebou, šla k druhým princom. Ako tam vošla, trikrát mečom nad hlavou mávla, trikrát sa jej ústa pohli, a dve telá bez hlavy ležali jej pri nohách. Sluhom prikázala, aby telá odpratali, potom sa vrátila zasa k svojmu snúbencovi, ale nič mu o bratoch nepovedala.
Nato šli obaja aj so synom k starému kráľovi. Tento, nevediac, čo sa s jeho miláčikom bolo udialo, s veľkou radosťou syna, nevestu a vnuka prijal. Keď mu princezná všetko rozpovedala, zhrozil sa nad neprajnosťou druhých synov a bol dojatý dobrotou najmladšieho, a rád jeho sobáš požehnal. Čo sa s druhými synmi stalo, nebolo známe, lebo princezná povedala, že ušli. O niekoľko dní sa slávila svadba mladých snúbencov. Nebolo v celej krajine ani jedného človeka, ktorý by bol dobrému princovi šťastie neprial. A aj sa mu až do smrti s krásnou manželkou dobre darilo.