Ako bednár preľstil vlka, medveďa a zajaca

Bednár zbíjal v lese veľkú dížu. Už stiahol všetky dúhy a nasadil obruč, zostalo len tu a tam niečo prihobľovať. Vtom začul, ako za ním zapraskali konáre. Obzrel sa a zostal stáť, akoby ho primrazilo. Priamo na neho sa rúti veľký medveď!
Čo robiť? Vyliezť na strom? Medveď tam vyleze tiež. Dať sa na útek? Medveď ho dobehne. Bednár úplne stratil hlavu. A medveď už lámal krovie pár krokov od neho.
V poslednej chvíľke bednár nadvihol dížu a vkĺzol pod ňu.
A medveď tu bol.
Čo je toto? Ani seno, ani slama … Nakoniec si sadol na dížu, aby si trochu pohovel. Sedel a odháňal labou komáre.
Vtom bežal okolo vlk za svojou prácou.
„Kam tak náhlivo?“ zavolal medveď na vlka. „Posaď sa so mnou, sivko, a povedz mi niečo.“
Tak sedeli medveď s vlkom a rozprávali sa o tom i o onom. Vtom vyskočil z krovia zajac a skackal po lúčke. Medveď zavolal aj na zajaca:
„Zastav sa, ušiak! Ešte ťa neomrzelo to skákanie? Poď k nám na kus reči!“
Zajac sa nenechal dlho prehovárať. Sadol si vedľa vlka a medveďa a začali sa rozprávať o lesných novinkách.
Vlk počúval, počúval a zrazu hovorí:
„Ja by som ale jedol! Úplne mi škvŕka v bruchu.“
„Máš pravdu,“ povedal na to medveď, „zbehni niekam, zubatý vlk, a prines niečo na jedenie. Ja sa tiež po niečom poobzerám.“
„Dobre,“ odvetil vlk. „Predvčerom som videl u bednára tučného barana. Pôjdem a skúsim ho vytiahnuť z chlieva. A čo prinesieš ty, medveď?“
„Na zahryznutie by bol dobrý med,“ odpovedal medveď. „Práve u toho tvojho bednára sa teraz vo včelíne vydaril náramne sladký.“
„A bednárke sa tento rok urodila kapusta, každá hlávka je ako tvoja makovica, medveď,“ povedal zajac. „Ja zabehnem do bednárovej záhradky.“
Bednár sedel pod dížou a všetko počul.
Do paroma, to mi takto zničia celé hospodárstvo, povedal si. Lenže ja nie som z dneška. Ja vás naučím, že budete na bednára spomínať celý život!
Kamaráti sa dohodli, že sa stretnú opäť na tom istom mieste, a rozbehli sa každý iným smerom. Vlk k chlievu, zajac do záhrady a medveď do včelína.
Vtedy vyliezol aj bednár spod díže a bežal, čo mal síl, rovno k svojej chalupe. Bežal najkratšou cestou, aby sa tam dostal skôr ako vlk. A podarilo sa mu to. Barana, pre istotu radšej ďalej, zahnal domov, prikázal žene uvariť hrniec vody a potom sa schoval za chlievom.
A skutočne, onedlho pribehol vlk na bednárov dvor. Prešmykol sa bránou a rovno do chlieva. Bednár vpustil vlka dovnútra, zabuchol za ním vráta a skríkol na ženu:
„Hej, panímama, vodu!“
Tá už mala hrniec pripravený. Bednár pootvoril dvere, a sotva vlk naprázdno vyskočil z chlieva, vyliala naňho gazdiná vriacu vodu. Vlk zavyl a dal sa na útek. Bednár tiež nezostal doma. Preskočil plot a utekal do lesa na známe miesto.
Pribehol k svojej díži a zase pod ňu vliezol. Sedel a čakal a naozaj, po nejakej chvíli sa prikolísal medveď s veľkým úľom a za ním pricupkal zajac s veľkou hlávkou kapusty. Len vlk sa oneskoril. Ako by nie, po takom kúpeli sa veľmi ponáhľať nedá.
Ale nakoniec sa aj on ukázal medzi stromami. Sotva sa vliekol, sotva nohami pletol. Zajac s medveďom si pomysleli, že to iste ulovil veľkého barana a že sa mu ťažko nesie.
Konečne sa vlk, celý obarený, akosi dobelhal ku kamarátom. Zvalil sa na zem a dal sa do plaču a do nariekania.
„Čo je s tebou, vlk?“ pýtal sa medveď. „Kde máš barana?“
„O baranovi mi ani nehovorte. Ach kamaráti, dobre vám radím: S človekom radšej nemajte žiadne spolky. A najviac sa chráňte vriacej vody. Len čo začujete: Hej, panímama, vodu! vezmite nohy na plecia a na nič sa neobzerajte.“
Sotva to vlk dohovoril, zakričal bednár pod dížou, čo mu hrdlo stačilo:
„Hej, panímama, vodu!“
A teraz sa dialo! Medveď sa skotúľal po hlave z díže, zajac skočil do krovia, vlk zavyl od strachu a kde sa len v ňom vzala tá sila? utekal ako splašený. V tom okamihu bola lúka ako vymetená. Vtedy vyliezol bednár pomaličky spod díže, hodil ju na plece, na druhé posadil úľ s medom, pozbieral hlávku kapusty a s veselou pesničkou sa vracal domov.