Ako chodil lišiak s krčahom, až sa ucho odtrhlo

Len čo si tak spravodlivo rozdelili úrodu, išli lišiak s medveďom na sušiareň, aby sušili. Lenže lišiakovi sa z celej tej driny zamotala hlava, a tak sa pritisol na trámy a zavolal:
„Hej, kmotor medveď, sušte, sušte, ja tu podržím tie trámy, aby Vám nespadli na hlavu.“ A medveď sa oháňal, koľko mu síl stačilo. Keď bolo nasušené, ukázal lišiak na plevy a povedal veľkodušne:
„Vezmite si tú veľkú hromadu, kmotor medveď, sám ste väčší. Ja sa uspokojím tu s touto malou kôpkou.“ S tým bol medveď spokojný a rád si tú veľkú hromadu vzal.
Vybrali sa do mlyna, aby si obilie namleli. Keď mlynské kamene mleli lišiakovo obilie, veselo si spievali, ale keď sa do mletia dal medveď, jeho plevy len smutne šuchotali a šuchotali. Tak sa opýtal:
„Prečo mi kamene len tak šuchocú a Tebe spievali po mlynársky?“
„Že Vy ste tam, kmotor medveď, nehodili trochu piesku?“ radil mu lišiak. Tak to medveď napravil a hneď z toho bola iná pesnička.
Keď mali namleté, išli variť kašu. Lišiak nedávno jednej imolskej sedliačke ukradol súdok masla. Pre kašu z jeho bielej múky akoby ho teraz našiel. Tá voňala a chutila! Zato medvedia kaša z pliev, škoda hovoriť! Medveď šiel, ochutnal lišiakovu kašu a pomyslel si:
„Tá je ale výborná.“ Lišiak šiel a ochutnal medvedie kašu, smial sa a vyhlásil:
„Takúto kašu žerie len sviňa a medveď, ale lišiak nikdy!“
Tentoraz sa ucho krčaha neodtrhlo.
Iného dňa sa tí dvaja vybrali do lesa, aby doniesli drevo. Lišiak uvidel jarabinu s množstvom jarabín a povedal medveďovi:
„Kmotor medveď, buďte takí dobrí a zhoďte mi túto jarabinu. Ja tie jarabiny natrhám a zanesiem starej matičke.“ Medveď to ochotne urobil a čo videl? Lišiak si začal napchávať jarabinami brucho. Opýtal sa ho:
„Čo ich nezaneseš svojej starej matke?“ Lišiak len mávol labou a povedal:
„A čo? Však má rovnako dobré oči ako ja, môže si ich nájsť a doniesť sama.“
Ani tentoraz sa ucho krčaha neodtrhlo.
Tak šli ďalej, až dorazili k mohutnému dubu, ktorý medveď vytrhol aj s koreňmi. Lišiak povedal:
„Vezmite na chrbát korunu, kmotor medveď, ja ponesiem kmeň.“ Medveď vliekol strom, zatiaľ čo lišiak sa mu za chrbtom usadil na kmeň a nechal sa ťahať. Po chvíli sa medveď obzrel a videl, ako sa veci majú. Pustil strom a hnal sa na lišiaka, ale ten bol rýchlejší a vkĺzol pod peň. Ale tak veľa šťastia predsa len nemal, medveď ho schmatol za nohu a pevne držal. Lišiak zavolal:
„Hej, kmotor medveď, ťaháte za koreň, nie za moju nohu!“ Tak medveď lišiakovu nohu pustil a pohotovo schmatol nejaký koreň. A lišiak? Ten samozrejme utiekol.
Tentoraz sa teda ucho krčaha zase neodtrhlo.
A bolo to iného dňa, keď lišiak stretol furmana, čo viezol na voze čerstvé slede. To Vám bola vôňa, až sa jednému zbiehali slinky! Lišiak si ľahol na kraj cesty a robil mŕtveho. Tento trik mu už vyšiel toľkokrát! Takže aj dnes sa ocitol na voze, a zatiaľ čo furman sedel a robil si chuť na novú čiapku, lišiak mu za chrbtom rozdával inú kartu. Všetky ryby vyhádzal na cestu a nakoniec skočil dolu sám. Cestou pozbieral slede a išiel sa s nimi producírovať k medveďovi. Ten sa zatiaľ upokojil a povedal zmierlivo:
„Odkiaľ máš všetky tie ryby?“
„Z imolského rybníka.“ odvetil lišiak:
„Za jasnej mesačnej noci, keď mrzne, až praští, zavesím chvost do vody a čakám. Kým by človek okom mrkol, chytí sa ryba.“ O takomto rybolove medveď ešte nepočul, takže keď tej noci prišiel silný mráz, šiel to vyskúšať.
Keď lišiak videl, ako medveď sedí pevne primrznutý na rybníku a nemôže sa ani hnúť, ani utiecť, vybral sa za imolskými sedliačkami, boli práve pri stĺkaní masla, a žaloval im:
„Medveď Vám sedí na rybníku a robí Vám rovno do vody!“ Do ženských akoby jeden strelil, schmatli svoje tĺkadlá a metly a palice, čo ktorá mala práve po ruke, a bežali na rybník, aby dali medveďovi, čo mu patrí. V tom zhone zabudli, že dvere do izby zostali otvorené, a tak sa lišiak bez námahy dostal k maselniciam. Zatiaľ čo medveďovi nezostalo nič iné, ako aby svoj chvost nechal trčať v ľade a uháňal, koľko mu síl stačilo, hovel si lišiak v masle. Však len čo sa sedliačky vrátili a zistili, kto im doma hospodári, hnali sa aj za ním. Ale lišiak bol opäť rýchlejší a vyskočil oknom. Jedna ho zasiahla na špičku chvosta, takže ho má od toho dňa bielu.
Ani tentoraz sa ucho krčaha neodtrhlo.
A bolo to zase iného dňa, keď lišiak stretol havrana, ktorý niesol v zobáku ukradnutý syr. Lišiak si oblizol pysky; nikto nerobí lepší syr ako imolské sedliačky! „Daj mi ten syr.“ povedal havranovi. Ale havran mu nedal nič. Tak to skúsil lišiak inak:
„Keď mi dáš ten syr, urobím Ťa kantorom. Len by som rád vedel, či na to máš hlas.“ A hlúpy havran zakrákal a syr spadol lišiakovi rovno do papule. Len si oblizol a stretol medveďa, ktorý niesol konskú mršinu. Lišiak sa opýtal:
„Ako si k tomu koňovi prišiel?“ Medveď si pomyslel:
„Len počkaj! Teraz prišla hodinka odplaty!“ a nahlas povedal:
„To je úplná maličkosť. Ako uvidíš na lúke odpočívať koňa, choď k nemu a poriadne sa mu zahryzni do chvosta. Potom stačí hlasno zavyť, kôň sa zľakne a je po ňom!“ Lišiak uháňal, aby vykonal podľa medvedej rady. Všetko išlo ako po masle až k tomu zavytiu. Potom kôň namiesto skamenenia polekane vyskočil a zbavený zmyslov vyrazil ako vietor preč. Úbohý a dobre zahryznutý lišiak mu visel na chvoste a tĺkol sebou o každý strom či peň, ktorý cestou stretli.
Cestou stretli jedného zajaca. Ten, keď videl, ako sa ľstivý lišiak bezmocne zmieta na konskom chvoste, dostal z toho taký záchvat smiechu, až si roztrhol pysk.
Tak sa ucho krčaha predsa raz odtrhlo.