Kúzelník a princezná

Kedysi kdesi za čiernymi lesmi žila v krásnom zámku s vysokou vežou princezná Barunka. Nemala zlaté vlasy, ani hviezdu na čele, ale bola pekná a dobrá ku všetkým. O poddaných sa starala, pána kráľa Richarda poslúchala a pani kráľovnú Gabrielu mala veľmi rada. Jedného dňa, bolo to takto podvečer, zabúchali na bránu zámku dvaja poslovia od kráľa susednej krajiny. Priviezli pozvanie na kráľovský ples, na ktorom si princ Filip vyberie svoju budúcu ženu. A pani kráľovná len povedala:
„Čo sa dá robiť. Budú tam všetky kráľovné zďaleka-široka so svojimi dcérami, tak tam nemôžeme chýbať.“ A poslala po švadleny, tkáčky, gombíkarky a perlárky, kaderníčky a natáčačky. A prípravy na ples sa začali. Zámok sa celý zahalil do zlatistého brokátu, na vežiach sa blýskali šperky a v podhradí sa vinuli mašličky a stužky. A šilo sa a strihalo.
Až prišiel ten pravý deň a na nádvorí zámku zadrnčali kolesá koča. Kráľovná nastúpila, princezná tiež a išlo sa. Cesta bola dlhá, miestami hrboľatá. „Len aby sme tam boli načas,“ strachovala sa kráľovná. A kočiš poháňal kone a tie bežali, čo im nohy stačili. Veď aj dostali za odmenu otep obroku a kočiš horúci punč. Kráľovná s princeznou vyrazili na tú slávu do sál zámku.
Lokaj pri dverách ich ohlásil a ony, vchádzajúc do sály, zostali prekvapene stáť. Boli tu lokaji i hudobníci, v čele sály sedel na tróne kráľ, po jeho boku kráľovná, princ sa opieral vzadu za nimi a vyzeral k dverám. Inak bola sála prázdna. Kráľovná Gabriela sa zľakla:
„Že by sme prišli priskoro? Alebo azda neskoro?“ Kráľ Filip starší vstal z trónu:
„Ste tu načas. Bohužiaľ na náš ples nikto iný neprišiel. Kráľovná z Kropenatej ríše sa ospravedlnila, jej dcéra dostala ovčie kiahne. Kráľovná z Ploskova si zlomila nohu a kráľovná z Hrbolanky svoju jedinú dcéru minulý týždeň zasnúbila inému princovi. A kráľovné z krajín Pomedznej a Zámedznej sa pohádali, a aby sa náhodou nestretli, neprišla ani jedna. Tak hudbo, hrajte predsa.“ zavelil kráľ Filip, podal kráľovnej Gabriele ruku a vyzval ju na prvý tanec.
Prekvapená princezná Barunka zostala stáť a princ na druhej strane sály akoby ju ani nevidel. Hudobníci zahrali úvodnú polonézu, takty plynuli a princ Filip sa ani nepohol. Hudobníci stíchli a potom začali znova, tentoraz mazúrku. Ale princ zasa nič. To už bolo princeznej čudné. Tak sa usmiala. „Možno je plachý a hanbí sa.“ A cez celú sálu prišla až k nemu a požiadala ho o tanec. Koniec koncov nebol nik, komu by to mohlo vadiť, pretože tu nik iný nebol. Princ sa len uškrnul:
„S tebou nikdy.“ Princezná zostala stáť ako obarená. A princ pokračoval: „Taká dievka nevychovaná, to nepotrebujem. Ty máš stáť a čakať, kým ja po teba prídem. A mne sa aj tak nechce tancovať. Načo je to aj za ples, bez hostí.“ A mlel a mlel. Slovo zatĺkalo slovo a princezná sa pod tou ťarchou zmenšovala a zmenšovala, až princ povedal:
„A teraz zmizni, ty žaba.“ A princezná zmizla a namiesto nej poskakovala ku dverám malá žabka s korunkou. Kým sa všetci spamätali, bola preč. Márne ju hľadali na chodbách, v sieňach, márne prezerali hradnú priekopu. Hľadali prvý deň, druhý deň, a tretí deň obliekla kráľovná Gabriela čierne šaty a odišla domov. A ako bola celú cestu vyklonená z okienka, aby náhodou chudinku žabku princeznú neprešli, prechladla, ľahla si vo svojom kráľovskom zámku na lôžko a už nevstala. Kráľ Richard dal zavolať tých najlepších lekárov, kázal priniesť tie najvzácnejšie masti a najzáhadnejšie medikamenty. Ale nič nepomohlo.
„Dcérka moja,“ šepkala kráľovná stále a nebola k utíšeniu.
A princezná? Tá poskakovala a skákala, až doskákala k veľkému rybníku. V trstine stál bocian a žabka hneď k nemu, či by jej neporadil a nepomohol.
„Ako sa zbaviť zakliatia, to neviem. Ale môžem ťa vziať na okružný let, až k oblakom ťa vynesiem. Odtiaľ uvidíš vecí.“ A už naťahoval zobák. Žabka len tak-tak uskočila do trstiny, potom žblnk do potoka a plávala, čo jej nožičky i ručičky stačili. Keď vyliezla na breh, bociana nikde nevidela. Zato sa tam na kameni vyhrieval bobor.
„Bobre, myslíš, že ..... “ začala žabka Barunka. „Myslenie mi nerobí dobre,“ pretiahol sa bobor a zmizol pod brehom. A tak malá Barunka došla až do hlbokého lesa. Tam si sadla pod vysokú borovicu a plakala a plakala, až bola z toho plaču taká unavená, že zaspala. Prebudilo ju čudné chrúmanie. Otvorila oči a pred ňou sedela veverička Čiperka a lúskala orechy.
„Dáš si aj ty?“ ponúkla žabke. Tá si len povzdychla:
„Si dobrá, ale ja predsa nemám zúbky. Kedysi som orechy mala veľmi rada.“ A rozprávala veveričke, čo ju stretlo na nevydarenom plese. Keď skončila, veverička sa zamyslela:
„Azda jedine kúzelník Ondráš by vedel pomôcť. Ten však býva poriadne ďaleko ..... za siedmimi lesmi, siedmimi poliami a tromi potôčikmi.“ Žabka poďakovala a hneď sa vydala na cestu.
Cez polia, cez lesy. Skákala a skákala, až doskákala k obrovskej jaskyni. Zakvákala dovnútra a vyšiel kúzelník Ondráš. Mal špicatý nos aj čiapku a zdalo sa, že je celkom mladý, len keby nemal tú dlhatánsku bradu. Žabka mu vyrozprávala celé svoje trápenie.
„To bude ťažké, veľmi ťažké,“ prehrabol kúzelník ustarostene svoju bradu, „proti zlému srdcu sú vyslobodzujúce kúzla bezmocné. Ale skúsime niečo iné.“ Vzal žabku do vrecka a išli. Pri potoku odtrhli prút trstiny a kvet kalamusu, na lúke trochu zvončekov a jednu nevädzu, sedmokrásku i margarétku, listy jahody i tŕne ostružiny a ešte veľa iných čudesných rastliniek a byliniek. V jaskyni Ondráš zakúril pod kúzelníckym kotlom, uvaril vodu s vínom, pridal bylinky, povedal kúzelné zariekanie, precedil ten čudný nápoj najprv cez strieborné, potom zlaté a nakoniec cez železné sitko a nalial žabke do misky. Tá sa napila a spočiatku sa nedialo nič. Za chvíľku začala štikať a roztočila sa dokola, akoby ju niekto hodil do mixéra na jahody. Točila sa a točila, štikala a štikala.
„Ty sám, princu, si škaredý žabiak!“ vykríkol kúzelník v tú pravú chvíľu, točenie prestalo a kdesi ďaleko v zámku sa z princa stal ropuch.
Dlho, predlho blúdil princ svetom, kým jeho pyšná hlava pochopila, že bez dobrého slova a dobrej rady sa svojho prekliatia nezbaví. A odtiaľ už bol len malý krôčik, aby začal ľutovať, že princeznej ublížil.
„Úbohá Barunka, kde asi teraz je.“ V tom sa zablyslo a objavil sa pred ním kúzelník Ondráš na obláčiku dymu a vraví:
„Za sedem lesov, sedem polí a tri potoky musíš ísť a princeznej sa ospravedlniť!“ A zmizol. Princ síce zostal s otvorenými ústami, ale pretože už aj tak nevedel, kam by ďalej šiel, vydal sa za lesy, cez polia a potoky. Skákal a hopsal, preskakoval a brodil. Až prišiel ku kúzelníckej jaskyni. Tam zložil svoju uskákanú žabiu hlavu na kameň a zaspal.
Keď sa prebudil, stála nad ním rozkošná žabka a usmievala sa.
„Barunka!“ spoznal ju princ okamžite. „Odpusť mi, prosím.“ pokľakol k jej nohám a bozkával jej členky. „Odpusť mi, bol som hlúpy a pyšný.“
„Ale veď ja sa už dávno nehnevám.“ povedala Barunka. Vzali si košíčky, aby nazbierali rastlinky a bylinky na čarovný nápoj. Kúzelník Ondráš uvaril dvojitú dávku a dal im obom napiť. Štikali a točili sa, až sa z nich zase stali princ a princezná. Princ Filip potom znovu pokľakol, vzal princeznú za ruku a slávnostným hlasom povedal:
„Staň sa mojou ženou, najkrajšou zo všetkých.“ Barunka ho pohladila po tvári:
„Vráť sa na svoj zámok, princu, ja zostanem tu. Nesmieš sa na mňa hnevať, ale nemôžem Ondráša opustiť,“ začervenala sa. A tak princ poďakoval za vyslobodenie a vydal sa na cestu domov.
Princezná Barunka zostala s kúzelníkom Ondrášom. Zbalili kúzelnícke saky-paky a išli tú radostnú novinu oznámiť kráľovským rodičom. To bolo radosti. Kráľovná Gabriela okamžite vstala z postele, vyzliekla čierne šaty a sama zadelala na svadobné koláčiky. Ondráš sa oholil a bol z neho pekný kráľ. A žili spolu s kráľovnou Barunkou šťastne a spokojne. A ak nepomreli, žijú tam dodnes.