Tretie prianie

Kde bolo, tam bolo; žil, nežil kedysi jeden chalupník. Volal sa Peter a na celom tom širokom svete bol celkom sám. Býval na samote pri poli a s ľuďmi sa stýkal len pri občasných cestách, keď musel do mesta. No stalo sa, že pri jednej takej obchôdzke zazrel krásnu dievčinu a veľmi sa mu zapáčila. I on očaril tú dievčinu. Neostávalo mu teda nič iné, než sa s ňou zoznámiť. Volala sa Pavla. Netrvalo to dlho a bola svadba. Žili spolu šťastne a aký div, keď sa im čoskoro narodil syn Patrik. Peter i Pavla boli šťastní a spokojní ľudia. Mali sa veľmi radi a isté je, že sa stále milovali. Ale ako to už v živote i v rozprávkach býva, časom z nich horúca a žeravá vášeň vyprchala. Hrejivé teplo bolo preč. Niet teda divu, že Pavla prechladla. Ich dieťa však bolo sotva z perinky vyrastené, a tak vyžadovalo neustálu starostlivosť. A naša starostlivá mamička, hoci sama chorá, mu ju poskytovala celou svojou silou a dušou.
Zlý osud tomu chcel, že Pavla bola nežné a veľmi krehké stvorenie, a tak sa teda stalo, čo muselo. Pavla zomrela.
To bolo smútku. Chalupa akoby bola zrazu prázdna a studená. Otec Peter sa dlho a často bezcieľne túlal po okolí, nikde nemal pokoj, nič ho netešilo. Vyčerpaný sa vracal domov a potom trávieval dlhé chvíle so svojím synom. V tých šťastnejších chvíľkach sa mu stávalo, že zabudol na svoju bolesť. Veď zakaždým, keď mal synčeka v náručí, mal pocit, že je s ním milovaná Pavlína. Bol jej tak, tak podobný.
Ako plynuli dni, ľudia v okolí zabúdali na bolesť, ktorú prináša smrť. Život nabral vrch a každodenné starosti dávali ľuďom zabudnúť. Tak prišiel deň, keď sa aj Peter musel vrátiť k svojim každodenným činnostiam. Nastali im kruté časy. Otec mal zrazu k svojim povinnostiam pridať aj starosti matky. Ťažko, preťažko sa im žilo, otcovi i synovi.
Potom sa to jedného dňa zmenilo. Do chalupy pribudla nová gazdiná a Patrik dostal novú mamičku. Nebola to tá pravá mamička, voňala inak, chutila inak. Dokázala však uspokojiť potreby jedenapolročného chlapca, a tak, ako šiel čas, sa predsa len pravou mamičkou stala. Na Pavlu si Patrik už nespomínal, vtedy bol ešte príliš malý.
Jirina bola silná žena. Domácnosť vzala pevne do svojich rúk a všetkým dala pocit rodinnej spolupatričnosti. A ešte niečo im dala. Petrovi syna a Patrikovi braška. Janko sa volal.
Roky sa míňali a chlapci vyrastali v pokojnom rodinnom zázemí. Iste sa tu netreba príliš zmieňovať, že aj v tejto rodine sa z času na čas zomlela nejaká tá hádka. Nikdy to nebolo nič príliš vážne. Azda len párkrát búrka prerástla v hurikán. To potom väčšinou končievalo matkiným zrýchleným odchodom z miestnosti, keď pri slovách „čert ťa vem“ buchla dverami.
Raz, bolo to pár dní pred siedmymi narodeninami Patrika, sa deti rozhodli, že si na oslavu chytia rybu. Vybavili sa otcovým rybárskym náčiním, na záhradke vykopali pár červov a vyrazili k neďalekej tôni, kde už viackrát s ockom lovili.
Chvíľu nato stáli pri malom rybníčku, ktorý bol napájaný podzemným prameňom a na južnej strane voľne odtekal, tvoriac svižnú bystrinku. Nikto už nevedel, kedy sa tam ryby objavili prvýkrát, ale faktom zostávalo, že sa im v tôni darilo. Mali tu hojnosť prirodzenej potravy, a tak si veľmi málo všímali čudné stvorenia vysedávajúce na brehoch. To potom často od hladiny zostupoval tmavý kužeľový tieň a vo vode sa objavovali rozmanití tvorčekovia. Pred takými záhadami bolo lepšie ukryť sa pekne pri dne a počkať, kým tiene odtiahnu. A tak vyrušení stále ubúdalo a i percento nezvestných v tôni pomaly klesalo.
Iba medzi ľuďmi sa začalo hovoriť, že ryby z tône chodia na háčik len potrebným.
Či už na tom bolo niečo pravdy, alebo to bola len ďalšia z radu ľudských historiek, deti nezaváhali a nahodili udicu. Veď oni si práve teraz pripadali ako tí spomínaní „potrební“ (aj keď len v tom zmysle slova, ktorý vo svojom veku poznali).
Nad údolím sa trhala hmla a v diaľke začalo vystrkovať svoje ohnivé rožky i hrejivé slniečko. Chlapci ticho sedeli na brehu a napäto pozorovali splávok. Príroda akoby čakala s nimi. Všade bol pokoj, len neďaleké osiky rušili ticho trvalým šelestom vo vetvách. To západný vietor sa preháňal v ich korunách.
Potom sa voda zčerila a od splávku sa v divokom rytme rozbehli kruhy po hladine. Vlasec sa napol a uvoľnil, zase sa napol a zase uvoľnil. Tak to išlo v rýchlom slede niekoľkokrát po sebe, až kým splávok natrvalo nezmizol pod hladinou. Chlapci už ďalej nedokázali ovládať svoje vzrušenie a s hlasným revom sa vrhli k prútu. Začal sa divoký zápas. Na jednej strane túžba po úspechu, na strane druhej chuť žiť.
Bol to však nerovný boj a čoskoro bolo jasné, kto zvíťazí. Tancujúci vír vody sa neustále približoval k brehu. Tu mladší z chlapcov, bol to Janko, pristúpil až na samý kraj, kde s podberákom v ruke začal poslednú časť výlovu. Ani teraz to nebolo také jednoduché. Ryba akoby tušila, čo nasleduje, a s vypätím všetkých zvyšných síl unikala neustále dotierajúcej sieti. Márne.
Aká bola ich radosť, keď sa im ju podarilo dostať do podberáka, a aké len bolo ich prekvapenie, keď ju prvýkrát zazreli. Cez oká siete na nich nemo zízala zlatá ryba. Chlapci vytreštili oči a v tupom úžase im poklesla sánka. V tej chvíli pripomínali ryby viac než sám ich úlovok.
Prvý sa spamätal Janko.
„Mám ju! Mám ju!“
„Nie, to ja ju mám. Je moja!“ preskakoval Patrikovi hlások.
A práve v tej chvíli sa stalo niekoľko závažných vecí a omylov takmer súčasne.
Zlatá rybka s háčikom v papuľke a v sieti vyriekla onú známu vetu .....
„Keď ma pustíš, splním ti tri priania,“ a obracala sa pritom na Janka, lebo z pohľadu ryby bol pre jej život nebezpečnejší. Omyl.
Malý Janko zatiaľ, rybu si nevšímajúc, dokončoval hádku s nevlastným bratom.
„Nie, néé. Čert ťa vem, ale tá ryba je moja!“
Omyl.
Bolo vyslovené prvé prianie!
Za milým Patrikom sa znenazdajky vynorila tmavá postava. Bola tmavá a nezreteľná, akoby stála v hlbokom tieni. O to viac vystupovali jej oči. Tie mala chladné, studené ako smrť a pritom tak prenikavé, až mráz po chrbte prebiehal. Bol to sám strašný čert. Pristúpil tesne k Patrikovi, zoširoka rozopäl svoj plášť a … stŕpol. Nasledoval ostrý syčivý zvuk, to ako čert zavetril. Jeho oči začali žeravieť a ozvalo sa tlmené zavrčanie. Potom sa už nestalo vôbec nič.
Tak tam všetci štyria stáli. Patrik zdesený hrôzou, neschopný akéhokoľvek slova či pohybu. Ryba s mocou udržať čerta na tomto svete, nútiac ho do splnenia priania. Čert hrozivo sa týčiaci nad tým čistým ľudským mláďaťom s dušou nepoškvrnenou hriechom, na ktoré peklo nemá nárok. Iba malý Janko sa triasol po celom tele, oči mal vyvalené strachom a polohlasne plakal.
„Ja nechcem, aby brata vzal čert. Nech ide preč,“ štkal Janko.
Bolo vyslovené druhé prianie!
Čert ako sa zjavil, tak aj zmizol. Nezostala po ňom ani pošliapaná tráva.
Chlapci sa pomaly upokojili a začali premýšľať, ako využiť tretie prianie. Už im zostáva len jedno jediné, to úplne posledné. Čo si majú priať? Je niečo, čo by chceli obaja a pre oboch to bolo zo všetkého naj? Niečo skutočne veľkolepé.
A potom sa Janko odvážil vysloviť svoje záverečné prianie.
„Chcem, aby si pre nás pre oboch našla to najlepšie na tomto svete.“
To sa zdalo byť veľmi ťažké splniť, ale ryba si s tým opäť poradila. Koľkokrát už plnila podobné prianie a vždy dosiahla spokojnosť.
Na stráni pod osikami sa objavili ocko s mamičkou. Chlapci sa za nimi s radosťou rozbehli a boli šťastní, že aspoň posledné prianie, to tretie, sa im podarilo.