Ivan hlupák

Býval jeden sedliak a mal troch synov, dvaja boli rozumní a tretí hlupák. Keď otec zostarol, zavolal si svojich synov a povedal:
„Milé deti, cítim, že už dlho žiť nebudem; keď umriem, vykonajte moju poslednú vôľu, strážte tri noci na mojom hrobe, každý jednu noc.“ A deti mu to sľúbili. Potom otec umrel a deti ho pochovali, ako sa patrí.
Prišlo na najstaršieho, aby išiel strážiť. Ten povie žene:
„Daj hlupákovi koláč a pôjde za mňa strážiť na otcov hrob.“
Hlupák vzal od švagrinej koláč, na plece palicu a išiel k otcovi na hrob. Sedel tam nejaký čas a vidí, ako jeho otec vstáva z hrobu.
„Kampak, oco, vstávaš?“
„Kto to prišiel strážiť?“ pýtal sa otec.
„Ja, oco, tvoj syn hlupák.“
„No, hlupák, keď si ty prišiel ku mne strážiť, niečo ti za to dám.“
Na to starček zapískal mládeneckým pískaním, bohatierskym hvizdom:
„Sivko, hnedko, múdry ryšavko, stoj predo mnou ako list pred trávou!“
Kôň beží, zem sa trasie, z uší mu ide dym ako stĺp a z nozdier plameň fučí.
Keď pribehol, zostal ticho stáť pred starčekom.
„Tu máš, milý syn, koňa, používaj ho až do smrti.“
Potom mu ukázal aj celú výzbroj, totiž kopiju, vojnovú palicu a oceľový meč. Potom si starček zase ľahol do hrobu a hlupák na hrobe sedel až do rána.
Ráno sa ho bratia pýtali:
„Kdeže si bol, hlupák?“
„A kde by som bol,“ povedal, „strážil som u oteckovho hrobu.“
Večer povedal druhý brat hlupákovi:
„Choď a strážuj aj za mňa, dám ti za to koláč.“
Hlupák bol rád, vzal koláč a išiel zase strážiť. A viedlo sa mu tak ako včera: otec jeho vstal, a keď tam znova uvidel najmladšieho syna, daroval mu ešte krajšieho koňa a povedal:
„Keď ti ho bude treba, takisto zapíšťaj.“
Tretieho dňa večer, keď bolo na hlupákovi, aby išiel strážiť, nedali mu bratia nijaký koláč, ale spálenú chlebovú kôrku. Otec zase z hrobu vstal a dal mu tretieho, zo všetkých najkrajšieho koňa, a dodal:
„Len nič nehovor svojim bratom. A teraz, milý synak, už ma viac neuvidíš.“
Potom doma začali bratia deliť otcov majetok, rozdelili si ho obaja medzi seba, a hlupák povedal:
„A čo, bratia, mne nič?“
A oni odpovedali:
„Ty buď rád, že ťa budeme živiť.“
Neďaleko tej dediny, kde hlupák býval, bolo mesto, a v tom meste kráľ, ktorý mal tri dcéry na vydaj. Raz zavolal tie dcéry k sebe a povedal:
„Milé dcéry, teraz ste už všetky dospelé; je čas, aby ste sa poobzerali po mužoch.“
A dovolil im, aby si každá sama ženícha vybrala.
Tedy prosila najmladšia dcéra jeho:
„Dajte mi, otec, vymerať kolbište a na ňom postaviť dvanásť trámových prekážok, a kto si ma chce vziať, bude povinný na koni všetkých dvanásť prekážok preskočiť. A dajte to, otec, rozhlásiť po všetkých krajinách, aby sa všetci zišli, a určte, na ktorý deň sa majú schádzať.“
Kráľ, ktorý mal dcéru rád, urobil to podľa jej vôle.
A rozniesla sa tá novina všade, až aj do tej dediny prišla, kde hlupák so svojimi bratmi býval. Keď sa blížil určený deň, strojili sa jeho bratia do mesta pozrieť sa, ako králi a mocní bohatieri budú na koňoch preskakovať dvanásť prekážok. Keď hlupák videl, že sa jeho bratia strojia na cestu, spýtal sa ich:
„Bratia, kam pôjdete? Vezmite ma aj so sebou!“
„Kam by si ty išiel,“ okríkli ho bratia, „azda aby sme ťa vzali namiesto strašidla!“
Hneď ako odišli, zliezol hlupák z pece a povedal švagrinkám:
„Dajte mi košík, pôjdem do lesa na huby, keď ma bratia so sebou nevzali.“
Tie mu dali košík a hlupák išiel.
Keď prišiel do lesa, zavesil košík na strom, zapískal mládeneckým pískaním, bohatierskym hvizdom:
„Sivko, hnedko, múdry ryšavko, stoj predo mnou ako list pred trávou!“
Kôň beží, zem sa trasie, z uší mu ide dym ako stĺp a z nozdier plameň fučí; a keď pribehol, zostal pred Ivanom hlupákom ticho stáť. Ivan mu vliezol do uška a druhým uškom zase vyliezol, a stal sa takým krásnym mládencom, že si to nemožno ani pomyslieť, ani predstaviť, ani v rozprávke povedať, ani perom opísať. Potom sadol na svojho dobrého koňa a išiel rovno do mesta; a keď dohonil svojich bratov, začal ich bičom šibať, prečo mu neuhýbajú z cesty.
Keď prišiel k tomu kolbištu, bolo už zatvorené závorami; ale keď diváci videli takého krásneho bohatiera, odstránili závory a pustili ho dnu. Králi a bohatieri všetci sa čudovali jemu a jeho krásnemu koňovi a radi by boli vedeli, kto to je, ale nikto sa ho neodvážil spýtať. Prišiel čas, aby skákali cez prekážky, a nikto ich nemohol preskočiť viac než len tri.
Keď prišiel rad na hlupáka, najprv sa niekoľkokrát rozbehol po kolbišti, potom sa rozbehol k prekážkam a preskočil ich šesť. Keď videl svoj nezdar, že nemôže preskočiť všetkých dvanásť, rýchlo odtiaľ odišiel späť do lesa, tam sa prezliekol a pustil koňa so slovami:
„Choď, dobrý kôň, behaj po širokých poliach, po zelených lúkach, a keď ťa zavolám, zase príď.“
Potom vzal košík a nazbieral ho plný húb, aké našiel, a doniesol domov.
Keď jeho švagriné uvideli, že nesie samé prašivky, nahnevali sa naňho a povedali:
„Čo si, hlupák, za huby nazbieral? Najradšej by sme ti ich dali zjesť!“
A hlupák povedal:
„Hľa, idem a nazbieram huby, a ešte sa nezachovám!“
Potom keď bratia prišli domov, rozprávali obšírne, čo všetko videli, a aj o tom bohatierovi, ktorý ich cestou dohonil, že bol taký krásny, ale vraj opovážlivý, „nemilosrdne nás vyšibal, že sme sa mu z cesty neuhli.“
Hlupák na peci sediac povedal:
„Hľa, bratia, ako som vás ja vyšibal!“
„Čo to, hlupák, táraš,“ okríkli ho bratia, „seď na peci a mlč; ak to niekto začuje, zviažu teba aj nás.“
Druhý a tretí deň bolo všetko zase tak ako prvý, len Ivan hlupák druhýkrát preskočil deväť a tretíkrát všetkých dvanásť prekážok.
V tej chvíli mu najmladšia kráľovská dcéra vtlačila na čelo jasnú hviezdu, ale Ivan opäť odišiel, zaviazal si čelo handrou a sadol doma na pec.
Potom sa vydali staršie kráľovské dcéry za dvoch kráľovičov. Tedy prosila najmladšia dcéra svojho otca, kráľa, aby dal po celej krajine rozhlásiť, aby sa každý v určitý deň k nemu dostavil na obed; myslela si, že aj jej určený ženích príde. A vybrali sa aj Ivanovi bratia do mesta a vzali na príhovor svojich žien Ivana hlupáka so sebou.
Pri stole najmladšia kráľovská dcéra roznášala nápoje, a keď prišla k Ivanovi, videc, že má hlavu handrou zaviazanú, spýtala sa ho, prečo.
„Bol som v lese na hubách,“ odpovedal Ivan, „spadol som a poranil som sa.“
Ale kráľovná neverila. Ivan musel handru odviazať, a od hviezdy bola žiara po celom paláci. Hneď ho viedla ku kráľovi a povedala:
„Hľa, môj ženích, ktorého som hľadala!“
A kráľ, hoci nerád, dal na ten sobáš povolenie. Po svadbe im vykázal osobitné izby a povedal svojej dcére, že jej muža Ivanka hlupáka už nikdy nechce vidieť.
Potom sa kráľ dozvedel, že po jeho kráľovských lúkach behá jeleň zlatoroh, a prikázal tým dvom svojim zaťom, aby mu ho chytili. Zaťovia si dali osedlať dvoch koní a išli na tie lúky. Tedy povedala najmladšia kráľovná svojmu mužovi:
„Čo doma sedíš a nič nevieš? Tí dvaja otcovi zaťovia išli hľadať na kráľovských lúkach jeleňa zlatorohého, a ty sedíš!“
„Ako to mám vedieť?“ odpovedal hlupák, „choď a popros svojho otca, aby mi dal nejakého, aj zlého koňa.“
Jeho žena šla a kráľ mu prikázal dať chudého koňa. Ivan si naň sadol bez sedla a išiel do polí; tam z neho zosadol, zabil ho a nechal ležať so slovami:
„Tu vám, straky a vrany, kráľ dáva maškrtu!“
Potom zapískal, zahúkal mládeneckým hvizdom, bohatierskym pokrikom:
„Sivko, hnedko, múdry ryšavko, stoj predo mnou ako list pred trávou!“
Kôň pribehol, Ivan mu preliezol uškami a vystrojil ho: dal mu čerkesské sedlo, bucharský podpínač, dvanásť popruhov z šemachanského hodvábu: hodváb sa netrhá, oceľ sa neotiera, arabské zlato v blate nehrdzavie. Ako vták letel Ivan na svojom koni po kráľovských lúkach a čoskoro jeleňa zlatorohého chytil. Potom ho uviazal za parohy a vyviedol na cestu; tam si postavil plátenný stan, koňa aj jeleňa priviazal a ľahol si.
Tí dvaja kráľovičia chodili po poliach a nikde nemohli toho jeleňa nájsť; a vrátili sa po tej ceste späť, chcejúc kráľovi povedať, že taký jeleň nie je. Tu zazreli stan a pri ňom priviazaného jeleňa, a povedali medzi sebou:
„Hľa, brat, stan toho bohatiera, ktorý prišiel na kolbište, a hľa aj priviazaný jeleň! Poďme k nemu a poprosíme ho úctivo, aby nám toho jeleňa za akúkoľvek cenu predal.“
A zložili klobúky, vošli do stanu, hlboko sa hlupákovi poklonili a povedali:
„Milostivý pane, prišli sme kúpiť vášho jeleňa.“
A hlupák odpovedal:
„Rád by som vám ho predal; ale neulovil som ho, aby som ho predával za peniaze, ale za istú vec.“
„A za akú vec?“ pýtali sa kráľovičia.
A hlupák odpovedal, že je to vec nepatrná, len z nohy po prste. Kráľovičia, chcejúc sa kráľovi, svojmu testi, zapáčiť, rozhodli sa pre ten nákup, vyzuli sa a hlupák im každému odrezal prst; potom sa zase obuli, vzali so sebou jeleňa a išli domov. Ivan potom tie prsty schoval do vrecka, pozbieral stan, sadol na svojho koňa a išiel k tomu miestu, kde nechal ležať kráľovho koňa; tam svojho koňa pustil, a keď videl na tej mršine mnoho vrán a strák, hodil medzi ne palicou a mnoho ich zabil. Potom ich uviazal aj s tou konskou kožou na povraz a ťahal to za sebou na kráľovský dvor.
A bolo tam práve veľké veselie, že zaťovia priviedli kráľovi jeleňa. Tedy šiel hlupák pod okná a zavolal silným hlasom:
„Milostivý pane, darovali ste mi koňa, ale nemohol ma domov dovliecť; tu som vám priniesol jeho kožu a popri tom nejakú zverinu na vaše veselie.“
Kráľ a tie dve dcéry sa tomu veľmi smiali, a hlupák hodil zverinou a išiel do svojej izby. Potom prišla jeho žena a rozprávala, ako sa jej sestry smiali, že sa za neho vydala; ale on povedal:
„Nech sa smejú, príde čas, že ty sa budeš smiať im.“
Čoskoro potom kráľ zase počul, že po jeho kráľovských lúkach behá svinka zlatoštetinka s dvanástimi prasiatkami; a zavolal k sebe svojich dvoch zaťov a žiadal ich, aby mu tú svinku s tými prasiatkami chytili. Zaťovia si hneď dali osedlať koní a išli. Potom za nimi vyšiel aj Ivan na koni, ktorého mu jeho žena opäť u kráľa vyprosila; a keď prišiel do polí, toho koňa zase zabil, a svojho koňa si zavolajúc, čoskoro svinku zlatoštetinku chytil a kráľovským zaťom rovnakým spôsobom ako predtým zase predal, dostanúc za ňu z ruky po prste.
Potom po nejakom čase si kráľ opäť zavolal svojich zaťov a povedal im:
„Za trikrát deviatimi krajinami v tridsiatom cárstve, v podslnečnom panstve je sosna celá zlatá a jej konáre strieborné, a na nej sedí rajské vtáctvo a spieva cárske piesne; a kto chce tú sosnu mať, nech odlomí jednu vetvičku, privezie do svojej krajiny a zasadí ju, tedy mu na druhý deň takáto sosna ako v tom panstve vyrastie. A preto vás prosím, milí zaťovia, preukážte mi tú službu a tú sosnu mi privezte; dám vám za ňu polovicu svojho kráľovstva.“
Zaťovia, chcejúc dostať polovicu kráľovstva, rozlúčili sa so svojimi ženami aj s kráľom a vydali sa na cestu.
Tu najmladšia dcéra povedala svojmu mužovi hlupákovi, kam otec poslal oboch zaťov a čo im prisľúbil. Hlupák jej povedal:
„Choď a popros kráľa, aby mi dal nejakého, aj chudého koňa.“
Jeho žena šla a kráľ sa usmievajúc povedal:
„Milá dcéra, tvoj hlupák ma chce v paláci pripraviť o všetkých koní.“
Ale dcéra povedala:
„Najmilší otec, prosím vás teraz naposledy.“
Kráľ prikázal dať mu koňa; ale Ivan zase urobil ako predtým: prišiel za mesto, zabil ho a nechal ho na poli strakám a vranám, hovoriac, že im kráľ posiela maškrtu. Potom zavolal svojho koňa, osedlal, sadol naň a bil a bodal ho; a kôň sa nahneval, od zeme sa odpútal, vznášal sa vyššie než stojaci les, nižšie než bežiaci oblak, hory a doliny pod nohami púšťal a malé riečky chvostom prikrýval. Šiel tak svojou cestou ..... dlho či krátko? Blízko či ďaleko? Rýchlo sa rozprávka rozpráva, ale pomaly sa skutok napĺňa, až napokon prišiel do toho panstva a k tej záhrade, kde bola tá sosna.
A vošiel tam a odlomil zo sosny vetvičku. Tu vidí vedľa nej dve studničky, v ktorých bola živá aj mŕtva voda; a nabral každej tej vody osobitne do fľaštičky a potom bez meškania vyšiel zo záhrady, sadol na svojho koňa a išiel späť domov. Skôr však než prišiel k mestu, rozbil zase pri ceste svoj plátenný stan, postavil sosnu vedľa stanu a ľahol si, aby si odpočinul.
A šli tade kráľovi zaťovia zase domov s nepořízenou, a uvidiac stan a vedľa neho tú sosnu, kúpili ju od Ivana hlupáka za remeň zo svojich chrbtov, a keď prišli do mesta, podali ju kráľovi. Kráľ, majúc z nej veľkú radosť, dal vystrojiť slávne hody; a keď boli v najlepšom veselí, doniesol mu hlupák do paláca zas kožu z jeho koňa a popri tom niečo vraňej a stračej zveriny na tie hody. A keď mu potom jeho žena rozprávala, ako sa jej všetci smiali, povedal:
„Len nechaj, príde čas, že aj ty sa im budeš smiať.“
Potom po nejakom čase povedal raz Ivan svojej žene:
„Zajtra sa obleč do svojich najkrajších šiat.“
Druhý deň potom vyšiel do polí, zavolal svojho koňa, premenil sa a išiel zase do mesta. Keď prišiel do kráľovského paláca, bola tam práve veľká hostina. Tu vyšiel kráľ so svojimi zaťmi a s ministrami oproti nemu a uviedol ho za dubové stoly, na ktorých boli mnohé cukrové jedlá a medové nápoje, a začali piť, jesť a veseliť sa.
Keď sa potom rozveselili, začali sa rozprávať a Ivan, sediac vedľa kráľa, mu povedal:
„Milostivý pane, počul som, že máte tri dcéry a všetky vydaté; dvoch zaťov tu vašich vidím, ale tretieho nevidím.“
Kráľ odpovedal:
„Priateľ môj, moja najmladšia dcéra si vzala hlupáka, preto som nariadil, aby zo svojich izieb nevychádzal.“
„A ja som naschvál preto prišiel,“ povedal Ivan, „aby som sa oženil s vašou najmladšou dcérou.“
Kráľ bol z toho veľmi rád a povedal, že toho hlupáka vyženie zo svojej krajiny. Na to vstal Ivan zo svojho miesta a povedal:
„Milostivý pane, vy chcete kvôli mne vyhnať z krajiny muža svojej najmladšej dcéry, hlupáka; nuž vedzte, že ja to som!“
Tedy ho kráľ začal radostne bozkávať a tu pristúpila jeho dcéra, ktorú Ivan vrúcne objal. Potom povedal kráľovi:
„Dovoľte, milostivý pane, aby som sa opýtal, prečo vaši milí zaťovia sedia za stolom v rukavičkách.“
A kráľ odpovedal, že majú boľavé ruky. Na to povedal Ivan, že je výborný doktor, a prosil kráľa, aby nariadil, nech si tie rukavičky vyzlečú. A museli tak urobiť, a tu sa zistilo, že im každému na ruke chýba po prste. Kráľ sa pýta, ako prišli o svoje prsty, a hlupák odpovedal:
„Viem, ako o ne prišli.“
A vybral ich z vrecka a kráľovi ukázal:
„Tu sú, dali mi ich za svinku zlatoštetinku.“
Potom na jeho žiadosť nariadil kráľ, aby sa vyzuli, a zistilo sa, že im aj na nohách chýbalo po prste. A povedal Ivan:
„Tu sú tie prsty, dali mi ich za jeleňa zlatorohého.“
Nakoniec sa museli zaťovia vyzliecť a Ivan ukázal kráľovi, že mali na chrbtoch po remeni vyrezané; a vybrajúc tie remene z vrecka, povedal:
„Tu sú ich remene!“
Keď to kráľ videl, veľmi sa na nich nahneval. Ivan potom, vybrajúc z vrecka dve fľaštičky so živou a s mŕtvou vodou, priložil tie remene a tie prsty zase, kam patrili, pokropil ich mŕtvou vodou, a v okamihu prirástli; potom ich pokropil živou vodou, a po rane nebolo ani pamiatky. Tedy zaťovia, keď boli vyliečení, ďakovali mu a prosili o odpustenie, že ho nepoznajúc, predtým sa mu smiali, a Ivan im rád odpustil. Potom Ivan so svojou kráľovskou manželkou v krajine šťastne panoval.