Kráľovná Eliška

Ako šla na Moravu za kráľovským manželom, keď viedol vojnu s pánom Matúšom Čákom z Trenčína, a ako chcela byť jeho pokornou pani

Keď kráľ Ján Luxemburský sedel na kráľovskom stolci v Čechách, svojho pražského sídla veľa nevyužil. Stále viedol nejaké vojny s nepriateľmi krajiny. V tom čase jeden uhorský palatín, Matúš Čák Trenčiansky, nadobudol takú moc, že začal svoje panstvo rozširovať na celé Horné Uhorsko, ako sa vtedy slovenskej krajine hovorilo, a do Podunajska. Na moravskom pomedzí obsadil niekoľko hradov. Keď sa to kráľ Ján dozvedel, zdvihol svoje vojsko a ťahal na Moravu.
Vojna sa tam naťahovala donekonečna, a tak sa kráľ zase načas vrátil do Prahy, kde kráľovná práve čakala dieťa. Horel už netrpezlivosťou, či mu dá dediča. Ale koncom mája sa narodila zase dcéra a dali jej meno Jitka. To bolo pre mladého kráľa veľké sklamanie. Hneď na druhý deň opustil Prahu a ponáhľal sa za svojím vojskom do Brna, kde táborilo.
Popri moravských pánoch sa na tej vojne v hojnom počte zúčastnili aj českí páni na čele s pánom Jindřichom z Lipé, ktorý bol kráľovým obľúbencom a jeho slovo malo u kráľa veľkú váhu. Ozbrojeného ľudu tu bolo na tisíce a všetci ťahali na Uherský Brod a Uherské Hradiště, potom až k hradu Holíč.
Kráľovná Eliška tajne preplakala veľa nocí, keď ju kráľ tak nečakane opustil a ani sa s ňou nerozlúčil, pretože mu nedala syna. Keď prišiel do Prahy zbraslavský opát, trpko sa mu sťažovala:
„Keby sa bol kráľ aspoň na dcérku pozrel, ale on ju nechcel ani vidieť, že vraj už je v kráľovskej rodine aj tak dosť žien. O jednu viac alebo menej, na tom nezáleží.“
„Nič si z toho nerob, kráľovská milosť! Kráľ je mladý a horúcokrvný. Nečuduj sa mu, že chce mať mužského potomka zo svojho slávneho rodu. Ale čo nebolo teraz, môže byť druhýkrát a iste bude. Len nevešaj hlavu a nerob kráľovi ťažkosti! To by nebolo k dobrému. S tou vojnou na Morave má dosť starostí.“
Kráľovná zotrela slzy šatkou a dala opátovi za pravdu, ale len tak ľahko sa predsa udobriť nechcela.
„Vždy všetka vina padá na ženu,“ povedala trpko. „A ja som sa celé dni i noci modlila, aby to bol syn, a kráľovi Jánovi som sa naozaj zavďačila.“
„Nereptaj, dcéra!“ napomenul ju opát. „Buď rada, že si všetko prežila v zdraví, a teraz dbaj, aby si priviedla na svet syna.“
„Ja nereptám, otče! Ale je mi ľúto, že sa kráľ odo mňa odvracia a priatelí sa s pánom z Lipé, akoby iných pánov v krajine nebolo. A keby ma za ženu nedostal, nemal by ani práva na korunu, nieto ešte české a moravské krajiny. Neviem, či vtedy páni rozhodli dobre, keď ho volili za kráľa.“
Starý opát poznal pani Elišku od malička a kde mohol, tam jej poradil, ako najlepšie vedel. „Čo sa stalo, stalo sa. Teraz je už ťažko súdiť. Ale viem, že Ty si pani nad iné rozumná a pre svoju krajinu prinesieš statočne aj ďalšie obete.“
Dlho potom spolu osamote rozprávali a nakoniec sa dohodli, že keď sa pani Eliška zotaví, pôjde na Moravu, aby kráľovi ukázala svoju dobrú vôľu. „Vydám sa, ale na pol cesty, aby si pán Ján nemyslel, že bez neho byť nemôžem,“ povedala hrdo a pri tom zostalo.
A keď prešlo pár týždňov, vojna na Morave neskončila a kráľovná prikázala svojim paniam a dvoru, aby sa všetci pripravili na cestu, že do týždňa pôjdu na Moravu. Obe dcérky dala do opatery pestúnke a jednej dvornej dáme, ktorú nechala s nimi v Prahe.
Z kráľovského hlavného mesta vyšiel dlhý sprievod s mnohými povozmi a koňmi a vydal sa smerom na Moravu. Kráľovná sa celý ten čas viezla na voze, aby si neuškodila na zdraví, a vopred sa s pánom z Lichtenburka dohodla, že zostane u neho na Jemnici a tam že počká na kráľa.
Jedného dňa sa jemnické brány otvorili kráľovskému sprievodu a hrad potom vo svojich múroch hostil samotnú kráľovnú. Pani Eliška viedla veľký dvor, pre svoje dámy a rytierov strojila časté zábavy, sama však najradšej kľačala v hradnej kaplnke a modlila sa k Bohu, aby jej kráľovský rod zachovať ráčil a bol českému kráľovstvu vždy naklonený.
Čoskoro si zavolala svojho pisára a podľa rady zbraslavského opáta dala napísať pánovi Jánovi list, pretože na všetku svoju ľútosť chcela zabudnúť a s pánom manželom vychádzať len v dobrom.
„Môj pane zo všetkých najmilší! Pane Jáne! Na Jemnicu som prišla len preto, aby som Vám bola nablízku a nemusela sa tej vojny tak báť ako v Prahe. Rytierov a dvorné dámy som všetkých vzala so sebou, aby mi tu slúžili a mňa obveseľovali. K Vám, môj najmilší, mám len jedno želanie, aby ste mi po svojom poslovi odkázali, ako sa Vašej milosti darí a či ste zdravý.“
Potom list podpísala, dala stuhou previazať a zapečatiť. Nato vybrala zo svojej družiny dobrého a skúseného posla a na rýchlom koni ho poslala za kráľom.
„Milosť, kráľ Ťa sotva spozná, ako si tu omladla!“
Dvorné dámy jej lichotili, že sa na Morave za niekoľko dní uzdravila a v tvári horí ako ružička. Všetky kráľovnej pochlebovali, keď sa ráno okolo nej točili, keď ju česali a obliekali. Pani Eliška však vedela, že sa v nej vždy rozleje horúčava, len čo si na kráľa spomenie. Všetku svoju premyslovskú hrdosť musela v sebe zapierať, len aby nedala príčinu na hnev, ale jej prudká krv v nej pritom búrila.
„Už prišiel posol od kráľa?“ pýtala sa každého rána a netrpezlivo čakala odpoveď.
„Nie, milosť! Ešte neprišiel. Ale ak chceš, pošlem mu naproti iného posla. Možno že niekde uštval koňa,“ ospravedlňoval komorník.
„Nie, nikoho neposielaj! Posol je spoľahlivý a iste kráľovi správu doručí.“
Všetci kráľovnú potešovali, pretože vedeli, ako netrpezlivo posla očakáva. A sami boli tiež zvedaví, ako sa kráľovi v boji darí, či jeho vojsko víťazí. Aby kráľovnú priviedli na iné myšlienky, usporiadali rytiersky turnaj a páni na koňoch medzi sebou zápasili. Potom priviedli muzikantov a spevákov a všelijaké tance tu predvádzali, na Jemnici bolo veselo.
Až jedného dňa strážnici z veže ohlásili, že na Jemnicu prichádza posol. Keď to pani Eliška počula, vyšla z paláca a na nádvorí ho očakávala. Nebol však od kráľa, prišiel z Prahy a priniesol odkaz, že deti sú zdravé, aby sa o ne pani kráľovná nebála. Kráľovná Eliška dala za ten odkaz poslovi zlatý prsteň, čo mala na prste. Potom zašla do kaplnky a dlho sa modlila. Bola to pani zbožná, ako sa vtedy na kráľovnú patrilo, a predsa uprostred svojho dvora taká osamotená.
Zatiaľ sa kráľ Ján Luxemburský so svojimi vojakmi snažil uhorského pána poraziť, ale veľmi sa mu nedarilo. Uhri sa statočne bránili. Pán Matúš Čák zhromaždil vo svojej krajine veľkú silu ľudu a znenazdajky na Čechov udrel. Mnoho vojakov sa dalo na ústup.
Keď to videl pán Jindřich z Lipé, snažil sa utekajúcich zadržať a obrátiť späť. Nový útok železných pánov napokon roztrhol uhorské šíky a zahnal ich na útek. Na bojisku však zostalo veľa mŕtvych na oboch stranách.
Keď prišiel posol od kráľovnej Elišky a kráľ sa z listu dozvedel, že pani prišla na Jemnicu, aby mu bola nablízku, jeho srdce sa predsa len obmäkčilo. „Pane z Lipé, kráľovná nás čaká na Jemnici! Až sa budeme vracať do Čiech, zájdeme po ňu na jemnický hrad.“
Pán z Lipé to rozhodnutie kráľovi schvaľoval. V tom čase bolo aj tak dosť starostí v českom kráľovstve, preto pána ani nenapadlo, aby podporoval hnev medzi kráľovskými manželmi, aj keď vedel, že kráľovná Eliška mu nie je naklonená a s inými pánmi sa proti nemu sprisahá.
„Napíš pani kráľovnej za mňa odpoveď a pošli s listom na Jemnicu štyroch poslov, nech vidí, že sa už na ňu nehnevám!“ povedal kráľ a potom hovoril o vojne, na kráľovnú viac nespomenul.
Ako kráľ nariadil, tak sa stalo a pán z Lipé ešte toho dňa vypravil ku kráľovnej štyroch kráľovských poslov s listom a pozdravom.
A tak sa Eliška predsa len dočkala. Keď strážnici z veže oznámili, že na Jemnicu prichádza kráľovo poselstvo, trubači začali trúbiť a všetci sa ponáhľali ich privítať. Pani Eliška na nich čakala za prítomnosti celého dvora vo veľkej sieni jemnického hradu. Štyria poslovia so znakmi a farbami kráľa Jána sa kráľovnej hlboko poklonili a odovzdali jej kráľov list. Pani Eliška im ďakovala, a keď ich chcela obdarovať, obrátila sa na pána komorníka.
„Daj každému z nich vyplatiť päť zlatých!“
„Nehnevaj sa, milosť! Ale v truhlici už nie je ani groš. Kráľ Ján si vzal všetky peniaze, čo v nej boli, na tú vojnu. My sme tu hosťami pána z Lichtenburka, Tvojho veľkého priaznivca, a preto nám peniaze netreba.“
Keď to pošepkal kráľovnej do ucha, pani Eliška sa zahanbila, že je takou chudobnou kráľovnou, ktorá ani posla nemôže odmeniť. Pri sebe nemala žiadny šperk, ale vedela si rady. Zavolala k sebe jednu dvornú dámu a prikázala jej, čo má z komory doniesť. Potom poslom pred celým dvorom povedala:
„Chcela som Vás bohato odmeniť, ale zabudla som, že kráľovská pokladnica je chudobná, aj keď krajina je nad iné bohatá. Napriek tomu však nechcem, aby ste odo mňa odišli naprázdno. Dám Vám to, čoho má Vaša kráľovná ešte dostatok.“ Všetci naokolo mlčali a čakali. Keď dvorná dáma priniesla požadované, zostúpila kráľovná až k poslom, aby ich podelila svojimi darmi.
„Tebe ako prvému dávam kabátik z barchanu, aby si sa všetkým paniam zapáčil a bol vždy v ich priazni. Tebe ako druhému dávam pár pletených pančúch, aby Tvoje nohy boli rýchle a vždy len dobré správy priniesli. Tebe ako tretiemu dávam vyšívanú šatku, aby si mal čo svojej najmilšej darovať, a Tebe ako štvrtému nemám čo iné dať ako tento veniec z kvetov uvitý, ktorý je mi nado všetko milý. Pretože kvietky v ňom vyrástli z tejto zeme, ktorá je mojím i vaším domovom.“
Keď kráľovná dohovorila, nebolo okolo jedno oko suché a v sieni bolo ako v kostole. Každému rytierovi pálili vo vrecku peniaze ako žeravé uhlíky a pani z jej sprievodu nemohli na kráľovnú ani pozrieť. Nikto nevedel, že kráľovná je z nich tá najchudobnejšia.
Poslovia prijali dary a každý pobozkal lem kráľovského rúcha. Bola im paňou a kráľovnou zo všetkých najmilšou, pretože na svoj pôvod nikdy nezabudla. Keď potom kráľovná odišla do svojej komnaty, aby si list od pána Jána prečítala, ostatní zasadli s poslami k bohatej hostine a tešili sa, čo im pani povie nové. Eliška netrpezlivo pečať rozlomila a otvorila list. A hneď v prvých slovách spoznala, že namiesto kráľa jej píše pán z Lipé o tom, že sa kráľ pre ňu na Jemnici zastaví a že pozdravuje. Ten list jej znovu prilial do srdca palinu a nakvapkal tam jed. Keď schovávala písanie do truhlice, už neplakala. Zdvihla hrdo hlavu a vyšla medzi dvoranov, aby im povedala, že všetko je na dobrej ceste a pán kráľ sa čoskoro vráti z vojny.