O anjelovi Jonášovi

Vysoko na nebi, kde ľudské oko nedovidí, sa zvyčajne zabávajú maličkí anjelikovia. Skáču po nadýchaných obláčikoch a s hviezdami hrajú biliard. S blížiacim sa vianočným časom však nemajú čas na trampoty. Musia chystať sneh, veľa snehu. Ten potom plnia do veľkých vriec podľa veľkosti vločiek. Vrecia sa potom odvážia na nebeských váhach a označia sa štítkom. V pravý čas sa potom rozpárajú a snehová nádielka je tu!
Všetci anjelikovia usilovne pracujú, okrem jedného. Anjel Jonáš by najradšej pokračoval v zábave na obláčikoch. „Ach jo,“ povzdychne si. „Veď by sa raz nič nestalo, keby boli Vianoce bez snehu,“ znova si povzdychne. „Poponáhľaj sa!“ volá naňho iný anjel s okuliarmi na nose. „Už nemáme čas ľenošiť! Svätý Martin poslal objednávku na sto tisíc veľkých vriec snehových vločiek. Tento rok to vyzerá na naozaj poriadnu snehovú nádielku,“ smeje sa a strká mu objednávkový zoznam do ruky. Potom mizne v nedohľadne. Jonáš vyguľuje oči. „Sto tisíc snehových vriec?“ krúti neveriacky hlavou. „Veď ich budeme plniť veky,“ zanarieka. „Ale keby mi zoznam náhodou spadol…“ rozmýšľa. „Mali by sme viac času na zábavu.“ A potom zoznam naozaj pustil. Ten sa pomaly niesol dolu k zemi. „Hops, ja som ale nešika,“ pokrútil hlavou a so smiechom odišiel svojou cestou.
Jedenásteho novembra mali anjelikovia zviazaných len tisíc snehových vriec. Aspoň podľa Jonáša to tak stálo v objednávkovom zozname. Lenže čo čert nechcel! Svätý Martin bol presný ako hodinky a hneď minútu po polnoci klopal na nebeské vráta. Tisíc snehových vriec mu rozhodne nestačilo. „S týmto málom môžem posypať len pár menších miest,“ utrúsi nespokojne. A tak museli anjelikovia ihneď do práce, ostávalo naplniť ďalších 99 tisíc vriec. Avšak nič nepomôže, veľkolepý príchod Svätého Martina bol nenávratne stratený. Anjel Jonáš bol skrúšený, myslel si, že mal dokonalý plán. Lenže teraz musia všetci pracovať usilovnejšie a rýchlejšie a kto vie, či im niekedy ostane čas na zábavu. Nasadil preto rýchle tempo, chcel toho stihnúť čo najviac. Vrecia však plnil len do polovice, zle ich zväzoval a hádzal tam zlé vločky.
Ďalší deň už Svätý Martin znova klopal na nebeskú bránu. Bol spokojný, že naňho čaká zvyšok snehového nákladu. S dobrou náladou nasadol na svojho koňa a zmizol v diaľave. Čo sa stalo vzápätí, by nikto neuhádol. Ako boli vrecia zle zviazané, rozsypali sa Svätému Martinovi priamo nad tropickým ostrovom. To bola nádielka. Teplúčka morská voda v okamihu zamrzla. Svätý Martin utŕžil veľkú hanbu. Rozčúlene preto búchal na nebeské vráta. Chvíľu kričal, chvíľu zasa mlčky kráčal tam a späť, sem-tam tresol päsťou do oblakov, až vločky vyleteli. To bol rozruch, celé nebo bolo na nohách! „Kto asi zle zviazal vrecia?“ niesla sa medzi anjelmi otázka. „Kto má na svedomí ten zmätok?“ pýtali sa všetci, krútiac hlavou zo strany na stranu v snahe nájsť vinníka.
Anjel Jonáš bol červený ako prezretá paradajka. Keby len mohol vrátiť čas, na práci by si dal viac záležať! Alebo keby ho len nenapadla tá lotrovina so zoznamom! Nič nepomôže, musel s pravdou von. Veľmi sa hanbil, že kamarátom narobil prácu. Teraz už však vie, že veci sa musia robiť poriadne a nie len napoly. Tento rok už zábavu na obláčikoch nestihne, lebo musí napravovať škody, ktoré spôsobil. Ak si však budúcu zimu vezme ponaučenie, na zábavu mu ostane veľa času.
A čo Svätý Martin? Po pár treskúcich zimách sa na jeho hanbu s tropickým ostrovom zabudlo. Pre istotu však chodí obchádzkou, keby sa mu náhodou nejaké to vrece znova rozviazalo.