Starý, prastarý vodník

Tak teda o tom starom vodníkovi. Nebýval nikde bokom. Naopak, celkom blízko stanice, tam, kade vedie tá široká cesta popri storočnej vŕbe v záhrade sochára Stéla, áno, tam, kde je to rozľahlé záhradníctvo pána Náhlovského, hneď pri tom potoku, ktorý preteká záhradníctvom. Azda si už zvykol na ľudí, hoci s nimi kedysi mal veľmi zlé skúsenosti. Tam som ho raz večer uvidel.
Sedel pod vŕbou a aby ho netlačili konáre, mal tam urobenú takú lavičku, vypoduškovanú lístím. Dal sa so mnou do reči ako starý výmenkár.
„Áno, áno,“ pokyvkával hlavou, „ja som ten vodník, o ktorom sú tie rozprávky, aj tá jedna, čo sa hrá v tom veľkom divadle. A mal som dcéru, prečo by som nemal, ja som ich mal celý tucet, lenže tá, ktorú myslíte, mi bola najmilšia. Všetky moje dcéry boli rusalky a tancovali pri mesiačiku na lúkach a táto sa volala Rusava, o tom nikto nevie, a bola z mojich dcér najkrajšia. Kde je? Ani sa nepýtajte. Skôr sa pozrite. Tamto, vidíte?“
A ukázal na lúky, ktoré sa rozbiehali do diaľky aj do šírky a menili sa na močiar pri veľkom jazere. Pozrel som sa tým smerom a naozaj som niečo videl. Nie postavu, nijakú dievčenskú bytosť so zlatými vlasmi, ale kmitavé, ľahko sa pohybujúce svetielko.
„To je ona, kedysi moja Rusava,“ povedal vodník, keď videl môj úžas. „Zmenila sa na bludičku a ťažko vám poviem, ako dávno sa už zdržiava tu v tých močiaroch, kde zvádza zblúdilých pútnikov do jazerných hlbín. Vari ste to nevedeli?“
Povedal som, že som to čítal aj videl v divadle, ale nechcelo sa mi veriť, že to raz budem mať potvrdené skutočnosťou. Pritom padlo meno pána Dvořáka, ktorý o vodníkovej dcére zložil krásnu operu. A tu ma vodník prekvapil, keď povedal:
„Ja som to tiež videl v divadle.“
„Vari vás pustili dovnútra?“ čudoval som sa.
„Prečo nie?“ zasmial sa. „Bol som celkom slušne oblečený, vo svojom najlepšom slávnostnom brčálovom fráčiku. A lístok som si kúpil ako iní.“
„Ale,“ koktal som v rozpakoch, „a čo tá voda, ktorá ..... ako sa aspoň hovorí, nechcem sa vás dotknúť, pán vodník ..... ktorá vám vraj neustále kvapká zo šosov?“
„Pravda, kvapkala mi aj v divadle. Ale nikto si to nevšimol. Mal som lístok na státie, až na poslednej galérii, takmer pri samom strope a tam vlastne nikto nebol. A pani uvádzačke som daroval perlu ..... nevedela, čo od radosti robiť, a tá mi ochotne požičala taký väčší kýblik, aký tam majú upratovačky, a do toho som nechal kvapkať zo šosov. Naplnil sa až celkom ku koncu predstavenia.“
Obdivoval som ho a starý, prastarý vodník prikyvoval hlavou.
„Viem, že ľudia nie sú vždy takí zlí,“ hovoril, „ale stále si o nich myslím svoje. Vidíte, urobili napríklad o mojej dcére divadlo a ani trochu sa na mňa neohliadali. Ale ja som sa nehneval, dopadol som v tom divadle celkom dobre. Ako starý bručúň a podivín, ale koniec koncov taký som, lebo takí sú všetci vodníci ..... “
Vyzvedal som od neho, ako to bolo naozaj.
„Kto vie, čo je to naozaj?“ pokrčil plecami. „Každý tú istú vec vidí inak. Ja som ju napríklad videl celkom inak, než ako je to v tom divadle. Ako inak? Ako to už môže vodník vidieť. Ale keď vás to zaujíma, posaďte sa tu na lavičku, aby ste si nevystáli nohy. Idete sem k niekomu?“
„K pánovi Náhlovskému,“ priznal som.
„Ten aj tak ešte nie je doma,“ mávol vodník rukou. „Odišiel do mesta na nejakú slávnosť toho krúžku, kde tancujú také tie tance, pri ktorých sa div nesedí na pätách ..... Kým sa vráti, môžeme si pohovoriť ..... “
A ja som si zapisoval, čo mi rozprával.
„Ani nemôžem vypovedať,“ usmieval sa pri tej spomienke, „ako dobre sme sa mali, ja a moje dcéry, v tichých hlbinách jazera, kým Rusava neprišla s tým nešťastným nápadom. Vlastne som to zavinil sám tým, že som dcéram raz rozprával o ľuďoch, ako som ich poznal za svoj dlhý život. Ostatné dcéry to prijímali jedným uchom a druhým púšťali von, ale Rusavu to napodiv mimoriadne zaujímalo. Stále chcela vedieť: ‚A ako je to, ocko, že ľudia majú dušu? Čo je to?‘ Ja som jej to nedokázal vysvetliť. Hovoril som, že mať dušu znamená, že človek môže byť strašne dobrý, ale aj strašne zlý, podľa toho, akým myšlienkam sa oddáva, či dobrým alebo zlým. Jej to nestačilo. ‚A keď je človek krásny, je aj dobrý?‘ pýtala sa napríklad. A ja som jej na to nevedel odpovedať.
Radil som jej, nech sa niekedy pozrie na ľudí sama, veď sa tu niekedy objavovali pri brehu jazera, väčšinou rybári, ktorí nasadli do člnkov a celé hodiny sedeli v člnkoch bez pohybu uprostred jazera. Žiadnu rybu neulovili, ale asi ich to muselo baviť, len tak ticho sedieť a pozerať sa na udicu.
Rusava sa teda začala obzerať po ľuďoch.
Na rybároch veľa nevidela. Tí len mlčia a za celý deň neuronia slovíčko. A tie babky, čo tu zasa niekedy na kraji lesa zbierali chrastie, tie zasa napovedali toľko reči, že keby sa reči predávali, boli by tie babky bohatšie než najväčší vládcovia na svete. Nakoniec predsa len mala Rusava šťastie, či skôr nešťastie, ako sa neskôr ukázalo. Na brehu jazera sa totiž jedného dňa objavil princ.“
„Ako v divadle,“ poznamenal som horlivo.
„Nie celkom,“ pokrútil vodník hlavou. „Princ totiž nebol taký divoch, aby bol stále len na love. Naopak, lovenie ho ani veľmi nebavilo. Ale nechcel byť doma, nerád počúval, ako ho matka karhá, a na love sa obyčajne ostatným stratil a utiekal na breh jazera. Díval sa do vody a pritom hovoril: ‚Vy temné jazerné hlbiny, ako ma to vábi k vám! Raz azda skončím na vašom dne, lebo tam azda nájdem pokoj a mier, ktorý už tak dlho hľadám.‘
Rusava mala podobu jazernej vlny a zvedavo mu pošplechla k nohám. A princ pokračoval: ‚Ty, krásna vlna, ani nevieš, ako možno trpieť, keď je človek človekom. Ty sama si len vlna a si šťastná. Celý deň sa prelievaš a ticho šumíš a tak to robíš stále a stále a nikdy ťa to neunaví. Vo dne sa leskneš zlatom od slnka a v noci striebrom od mesiaca. Keby si vedela, aký som nešťastný! Ako rád by som bol jazernou vlnou!‘
Rusava mu rozumela, pretože čítala jeho myšlienky, a hrozne ju to zaujímalo. Naozaj, ona nič necítila a bola šťastná. Totiž ani nevedela, že je šťastná, pretože netušila, že je možné svoje šťastie stratiť a byť nešťastný. A tu v nej vyvstala veľká túžba okúsiť raz ten stav, keď by cítila ako ľudia a poznala, čo je to šťastie a čo je to nešťastie. Ale nemohla to princovi povedať. Veď on ju nevidel, on videl len jazernú vlnu. Ľudia, ako je známe, nemôžu vidieť našu podobu, azda len výnimočne.
V tom sa objavila hlučná princova družina, bolo počuť erdžanie koní, trúbenie rohov, hlasy, výkriky a všetci boli radi, že princa zasa našli. A princ musel s nimi domov na zámok.
Rusava odvtedy nemala pokoja. Zverila sa mi. A ja som nebol potešený, vôbec sa mi to nepáčilo. ‚Také myšlienky nechaj bokom, dcéra,‘ povedal som jej. ‚Buď rada, že tu takto spokojne žijeme.‘ ‚Ale ja túžim poznať, aké to je, keď je niekto nešťastný,‘ túžila umienene. Márne som nad ňou bedákal, nedokázal som ju presvedčiť. ‚Chcela by som mať dušu ako človek,‘ opakovala a inak už nedala. Celkom ako tá vaša rusalka v divadle.
Čo som mal robiť? Mal som všelijaké dohody s Hátou čarodejnicou, týkalo sa to rôznych našich práv na jazere či na brehu a všelijakých vzájomných služieb. A tak som ju teda išiel navštíviť a poprosiť o radu:
„Ako to dievča priviesť k rozumu?“ pýtal som sa ustarane.
Ale márne. Háta čarodejnica mi povedala:
„K rozumu ju neprivedieš. Len čo si toto nejaký tvor raz umieni, už sa nezastaví, kým nedosiahne svoj cieľ. A radšej zahynie, než by sa zmieril s tým, čo má a nemá.“
„A je vôbec možné niekedy dosiahnuť cieľ?“ pýtal som sa.
„Je,“ povedala Háta čarodejnica, ale za cenu veľkého utrpenia. Ani si to pre ňu neželaj.“
To slovo utrpenie ma prekvapilo. Veď moja dcéra práve hovorila o tom, že chce poznať aj utrpenie. Poďakoval som starej veštici a išiel, vlastne ponoril sa domov.
Rusave som povedal len toľko, aby zanechala hlúpe myšlienky.“
„A ona išla k čarodejnici sama,“ dodal som sebavedomo, hrdý na to, že viem, ako to bolo ďalej. Ale vodník ma sklamal.
„Nešla,“ povedal. „Ona to dokázala sama.“
„Čo?“ bol som zvedavý.
„To, že získala ľudskú dušu a že sa z vodníkovej dcéry stala ľudskou bytosťou.“
Krútil som pochybovačne hlavou a vodník dodal:
„Túžila po tom tak silno, že by sa s takou túžbou stala asi čímkoľvek, čím by si priala byť, hoci aj kameňom alebo hviezdou. To by ste vy ľudia sami mali vedieť, čím sa niekto stane človekom. Zrazu sa skrátka zmenila, ale túžiť neprestala. Zatúžila aj po ľudskej láske. Až dosiaľ nevedela, čo to láska je. Pretože u nás vo vodnej ríši lásku nepoznáme. Len medzi otcom a dcérami je vrelšie puto, ale inak láska u nás nie je, žijeme jeden vedľa druhého spokojne, ale chladne, ako tie ryby. Zato sme nesmrteľní a nemáme choroby, ako ich majú ľudia. Rusava teda zrazu zatúžila milovať niekoho z plného srdca. A samozrejme, že prvý, ku komu pocítila lásku, bol princ. Keď zasa raz prišiel princ na jazerný breh, nevidel tam jazernú vlnu, ale zazrel v plytkej vode Rusavu. Teraz už vyzerala ako ľudská dcéra, mala krásne zlaté vlasy a oči modré ako obloha. Princ si myslel, že sa topí, skočil do vody a vyniesol ju v náručí na breh. A potom ..... “ odmlčal sa zrazu vodník a akosi mrzuto dodal:
„A viete čo, príďte zase až zajtra. Pán Náhlovský už iste bude doma a ľudia by ma tu mohli uvidieť. A pre vodníka nie je dobré, keď ho vidí viac ľudí než jeden.“
Chápal som ho. Ani človek sa niekedy nedohovorí s viacerými ľuďmi. Opustil som vodníka a išiel za pánom Náhlovským. Už bol doma. Pýtal som sa, aké boli tance, a on mi so žiariacou tvárou rozprával, že boli krásne. Zo samej dôvery som mu povedal, že som pred chvíľou hovoril s vodníkom. Neveriacky sa na mňa pozrel a usmial sa:
„Žartujete? Tu predsa nijaký vodník nie je. Už preto nie, že vodníci vôbec nie sú.“
„Ale ja som s ním hovoril,“ namietal som.
„Pretože v neho veríte a kto verí vo vodníka, ten ho môže stretnúť, aj keď vodník nie je,“ vysvetlil mi pán Náhlovský, ako sa na to pozerá, a ja som mu neodporoval. Aspoň to bol pekný sen, hovoriť s vodníkom. Na druhý deň k večeru som preto zasa sedel vedľa vodníka.
„Ja viem, že mi to budete rozprávať inak, než to poznám z divadla,“ povedal som hneď na úvod. „Ale predsa viem, ako to bolo ďalej. Princ si odviedol Rusavu na zámok, však?“
„Chyba lávky,“ pokrútil vodník hlavou. „Neodviedol. On sa totiž Rusavy trochu hanbil. Vyniesol ju z vody, postavil ju do trávy a čakal. Hovoril k nej len očami a jeho oči hovorili, že sa mu páči. Ona k nemu tiež hovorila len očami a jej oči hovorili, že sa zasa on páči jej. A tak sa na seba pozerali, princ sa pomaly vzďaľoval, mával na ňu z diaľky a celý šťastný potom pospiechal domov. Úplne zabudol, kedy sa zasa uvidia. A tak Rusave neostalo nič iné, len sa vybrať na zámok za princom. Princ v zámku nebol sám. Inak by nebol princ, ale kráľ. Mal ešte starú kráľovnú matku a tá zatiaľ vládla za neho, kým nebude plnoletý. A práve matka mu strpčovala život. Umienila si, že svojho syna ožení s akousi dcérou susedného kráľa. A stále princa prehovárala, aby ju poslúchol. Princ videl obraz tej cudzej princeznej a pranič sa mu nepáčila. Radšej bol myšlienkami pri jazere ..... ešte predtým, než poznal Rusavu, a stále sa mu vracala predstava, že do jazera musí skočiť a utopiť sa v ňom. Bolo mu skrátka na svete samotnému smutno. Teraz sa to zmenilo, princ už tú cudziu princeznú nechcel za nič na svete. Nemyslel už na jazero, ale na Rusavu. Lenže matka mu naschvál zakazovala vychádzať zo zámku. A tak Rusava musela za ním. Prišla k zámku a dlho chodila okolo plota záhrady. V srdci mala takú divnú túžbu a už vedela, čo je to láska. To, čo pocítila k princovi. A zrazu ho uvidela cez mreže bránky. Chodil po záhrade, bledý ako námesačný, a hovoril sám k sebe. Rusava chcela naňho zavolať, ale z úst jej nevyšiel žiadny hlas. Až teraz poznala, že je nemá, ako sú nemé ryby a ako je nemá studená vodná ríša. S princom mohla hovoriť len očami a myšlienkami.“
„Ako vy so mnou, pán vodník?“ skočil som mu do reči.
„Záleží na tom?“ trochu sa nahneval. „Hlavne, že mi rozumiete, nie? Ale aby som to dopovedal. Princ ju konečne zazrel. A len čo ju zazrel, celý sa rozžiaril, ako keď z ranných hmiel vyjde slnko. Otvoril mrežu a uviedol Rusavu do záhrady a odtiaľ do zámku. Rozumeli si celkom dobre, pretože hovorili nielen očami a myšlienkami, ale aj srdcom. A ich srdcia priam kričali, že sa majú radi. Lenže kráľovná matka nerozumela reči srdca. Keď princ priviedol Rusavu k matkinmu trónu a vyhlásil, že táto a nijaká iná je tá, ktorú si vezme za ženu, matka si najprv Rusavu pozorne obzrela. Že je krásna a že by sa na tróne dobre vynímala, to videla na prvý pohľad. Ale keď zistila, že je nemá, že sa pozerá na kráľovnú tak, akoby slová mali vyletieť z očí, kráľovná sa zatvrdila a zamračene pokynula, aby odišli. Potom si znovu zavolala syna a karhala ho:
„Tak takúto si si vybral, synu? Nemú! A ja som ti vybrala takú peknú, bohatú princeznú, dcéru mocného kráľa! A vôbec, či môže byť kráľovná nemá? Bola som snáď ja niekedy nemá?“
A viete, čo jej princ odpovedal:
„To je práve chyba, matka, ľudia hovoria, že by si mohla menej rozprávať!“ A tým sa rozišli v zlom.
Kráľovná, ktorej ostrý jazyk bol naozaj povestný v celom kraji, už videla, že s princom ľahko nepochodí. Ale umienila si počkať. A vymyslela si naňho takú nástrahu. Odkázala tej susednej princeznej, aby hneď prišla. Lenže tá sa o tom všetkom akosi dopočula a poslala namiesto seba jednu dvornú dámu, aby princa vyskúšala.“
„Ja viem, kňažnú,“ podotkol som.
„Vy ju tak v divadle nazývate, ale ja neviem, či to bola kňažná. Rozhodne bola krásna. Bola vysoká, čiernovlasá a keď sa usmiala, akoby sa rozlial med. A hlavne vedela rozprávať, na rozdiel od Rusavy. A nielen rozprávať, ale aj krásne spievať. A rozprávala s princom tak, že prehlušila tú nežnú, tichú reč sŕdc a očí, a začala princa upútavať. A večer sa prechádzala v záhrade a spievala princovi pod oknami tak krásne, že ju chtiac-nechtiac musel počúvať, zatiaľ čo stál pri okne za záclonou. Princ si na to zvykol a mimovoľne začal tú čiernu krásku porovnávať s Rusavou. Zrazu zatúžil po veselom smiechu a hlučných piesňach, a k tomu mu nebola Rusava nijako platná. Zato čierna krásavica! Raz princ zišiel za ňou do záhrady a dlho sa s ňou prechádzal až do súmraku. Druhý deň zasa, a tretí deň už akoby na Rusavu úplne zabudol. Pozoroval som to zo zámockého jazierka, mám tam z nášho veľkého jazera kúsok. To som ešte žil v jazere, dnes, ako vidíte, mi už stačí tento výmenok na potoku. A tak som pozoroval, čo sa na zámku robilo, a poznal som, že sa moja Rusava začína trápiť. Teraz mala, čo chcela. Utrpenie, ktoré chcela poznať, na ňu padlo a ona pod ním klesala. Chodila po záhrade sama a márne čakala, kedy za ňou princ príde. Nejedenkrát si sadla do besiedky a plakala. A ja som jej nemohol pomôcť. Mohol som stiahnuť princa aj tú čiernu krásku do vodných hlbín, ale ako by som tým prospel svojej dcére? Keby princ nežil, bola by ešte smutnejšia. Už bez neho nedokázala žiť. Ťažko mi je, keď na to spomínam. A viete čo? Choďte a už sa nevracajte. Ako tušíte, dopadlo to s mojou dcérou zle, prezle. Ale nechajme už spomínanie. Azda som s vami ani nemal hovoriť. Teraz sa mi budú triasť ruky, keď si budem šiť topánočky.“ A v tú ránu mi vodník zmizol. Rozplynul sa ako hmla nad potokom.
Odišiel som, ale nezamieril som k pánovi Náhlovskému. Šiel som sa pozrieť až na samý okraj nebezpečných bažín, ktoré prechádzali do jazera. Pôda sa mi pod nohami mäkko prehýbala a nohy sa mi prepadávali do bahna, ktoré žblnkalo a čľapkalo. Musel som si dávať pozor, aby som nestúpil do bezodného močiara. Zostal som stáť a pozeral som sa v hmlistom súmraku, či ju uvidím. Rusavu. A uvidel. Lenže nie v tej podobe, ako ju poznal princ. Spočiatku to bolo ako plamienok sviečky kdesi v diaľke. Potom to s postupujúcim súmrakom silnelo a rástlo. Podobalo sa to zlatému vlasu víly, ktorá ho zabudla nad vodami a nechala visieť v ľahkom vánku. Nakoniec sa to podobalo svetlu plynovej lampy v polnočnom stmavenom meste. Bola to ona, Rusava, ktorú kúzlo sklamanej lásky premenilo na smutnú bludičku. Svetielko chvíľami tancovalo nad vodami, ale nebol to veselý tanec. Chvíľami sa zdalo, že sa približuje. Snažil som sa predstaviť si, ako asi bolo princovi, keď poznal, že s Rusavou stratil všetko a s čiernou krásavicou získal len prchavé, krátke a klamné šťastie. Čierna krásavica sa nepochybne urazila, keď videla, že princ unikol jej nástrahám. A vrátila sa do susedného kráľovstva, kde všetko vypovedala tamojšej princeznej. A princ? Nemohol predsa zostať doma medzi štyrmi stenami. Vybral sa hľadať stratenú lásku. A kam inam mohol ísť než na breh jazera, kde ju prvýkrát uvidel? A tu som sa až zľakol. Zrazu som totiž zazrel princa. Nerozmýšľal som, či je to možné alebo nemožné, len som žasol nad tým, ako vyzeral. Bol bledší, než býval, oči mal neprítomné, vlasy strapaté, šaty potrhané. Stanul na brehu jazera a volal: ‚Predsa len si ma mal pohltiť, temné jazero, hneď na začiatku, než som ju poznal!
Mohol som ležať v tvojom vlhkom objatí v pokojnom a večnom spánku!‘ A tu som mal dojem, že svetielko nad vodami akoby od radosti zatancovalo a pomaly sa mihotavo blížilo k princovi. Myslel som, že svetielko na seba vezme podobu Rusavy, ale pre moje oči to bolo stále len mihotavé svetielko. Princ zrejme videl inak, lebo sa so svetielkom rozprával. Nerozumel som čo, len chvíľami ku mne dolahol princov vzrušený výkrik alebo zaúpenie. A potom som videl srdcervúci obraz. Princ vystrel ruky, vykročil do vody a vrávoravo kráčal ku svetielku, ktoré sa neprestávalo chvieť nad miestom, kde bola hlbina. Princ nedbal, že vstupuje do jazera, ponáral sa do vôd, spočiatku po kolená, potom po pás, po plecia a nakoniec už bolo vidieť nad hladinou len jeho vystreté paže a oči, upreté na chvejivé svetielko. Konečne sa vody nad princom zavreli. A tu sa svetielko, dosiaľ vzpriamené ako plamenný meč, naklonilo a akoby pobozkalo miesto, kde princ utonul. Potom sa znovu vzpriamilo a potácavo sa vzďaľovalo do tmy na druhý koniec jazera.
Spamätal som sa. Azda som videl len to, na čo som v duchu toľko myslel. Vracal som sa späť a nešťastní milenci mi nešli z hlavy.
Na záhrade pána Náhlovského sa tiež kmitalo svetielko. Ale bolo to živé, veselé svetlo obyčajnej lampy. Starostlivý záhradník pri jej svite dokončoval na záhonoch niektoré práce, na ktoré mu nestačil deň. Uvidel ma a zavolal ma k sebe. Zveril som sa mu s tým, čo som videl pri jazere, a nečakal som, že mi dá za pravdu. Ani nedal. Povedal:
„Bludička? Samozrejme, to sú bahenné plyny, ktoré svetielkujú. Ľudia si k tomu pribájili celé príbehy o zakliatych vílach. Ale musím priznať, že to sú príbehy krásne.“
„Takže neveríte v bludičky, ako neveríte vo vodníka, pán Náhlovský?“ povedal som a bol som celkom rád, že som z neistého rozprávkového sveta v bezpečnom svete pevných ľudí.
Ale pán Náhlovský ma prekvapil.
„Vo vodníka verím,“ povedal so smiechom, „lebo som ho tu dnes večer videl. Vyzeral, že niekoho hľadá. Asi vás. Akoby vám chcel niečo dopovedať. Lenže predo mnou zmizol.“
„Naozaj?“ žasol som, „a čím si mám vysvetliť, že už veríte vo vodníka?“
„Nasadili ste mi do hlavy chrobáka. Je to predsa len krásne, keď si človek predstaví, že na tej vŕbe sedí taká nejaká rozprávková bytosť a šije si topánočky.“
Bolo to na smiech. A ja som dostal nápad. „Viete čo, pán Náhlovský?“ navrhol som .....
„Čo keby sme sa na toho vodníka pozreli budúci týždeň do divadla? Aspoň si ho poriadne prezrieme, ako vyzerá. A poviete mi, či sa podobá tomu, ktorého ste videli. A ja si ho zasa porovnám s tým svojím vodníkom.“