Strakatinka

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ a ten mal za ženu krásnu zlatovlásku, ale takú krásnu, že jej na svete nebolo rovnej. Mali spolu jedinú dcérušku. Lenže kráľovná náhle ochorela, ľahla si a začala sa báť, že keby umrela, kráľ by mohol princeznej priviesť macochu, ktorá by na ňu nebola dobrá. Preto, keď cítila, že už z lôžka nevstane, zavolala si kráľa a povedala mu:
„Ak sa po mojej smrti budeš chcieť znova oženiť, nevezmi si žiadnu, ktorá nebude rovnako krásna ako ja a ktorá nebude mať práve také zlaté vlasy, aké mám ja. Sľúb mi to.“ Keď jej to kráľ sľúbil, zavrela oči, zaspala a už sa neprebudila.
Kráľ sa dlho nedokázal utešiť a na nový sobáš vôbec nemyslel. Nakoniec jeho radcovia vyhlásili:
„Nič iné nepomôže, kráľ sa musí znova oženiť, aby sme mali kráľovnú a možno aj princa.“
Čoskoro vyslali poslov na všetky strany, aby hľadali nevestu, ktorá by sa krásou celkom vyrovnala nebohej kráľovnej. Ale taká už asi na svete nebola, aspoň ju nemohli nájsť, a aj keby niekto takú krásnu našiel, predsa len žiadna nemala také zlaté vlasy. A tak sa poslovia vrátili domov naprázdno.
Len samotná kráľova dcérka bola práve taká krásna ako jej nebohá matka a mala aj také zlaté vlasy. Keď dorástla, začali odkazovať prví nápadníci, či by sa smeli o princeznú uchádzať. Kráľ sa na dcéru až teraz poriadne pozrel a ako keby mu padli šupiny z očí: videl, že je celkom podobná jeho zosnulej manželke. A zrazu pocítil, že bez nej nemôže žiť a nikomu ju nevydá. Povedal teda svojim radcom:
„Sám sa ožením so svojou dcérou, lebo je verným obrazom mojej nebohej ženy a inde nemôžem nájsť nevestu, ktorá by sa jej vyrovnala.“
Keď to radcovia počuli, zhrozili sa a povedali:
„Od nepamäti je zakázané, aby sa otec oženil so svojou dcérou. Z takého hriechu nemôže vzísť nič dobré, len by ste tým strhol do záhuby celé kráľovstvo.“
Dcéra sa zhrozila ešte viac, keď sa dozvedela o otcovom úmysle, ale dúfala, že ho od toho predsa ešte odvráti. Povedala mu:
„Skôr než splním Vaše želanie, otče, musím najprv dostať troje šiat: jedny zlaté ako slnko, druhé strieborné ako mesiac a tretie žiarivé ako hviezdy. Ďalej žiadam plášť zošitý z tisícich kožušín a kožušiniek ..... každé zviera, ktoré žije vo Vašej ríši, musí naň obetovať kúsok svojej kože.“ Pritom si však myslela: Toto sú celkom nemožné veci, nikto ich nedokáže zohnať, tým otca aj odvrátim od jeho zlých myšlienok.
Lenže kráľ nepovolil. Najzručnejšie panny v kráľovstve museli tkať tie troje šiat, jedny zlaté ako slnko, jedny strieborné ako mesiac, jedny žiarivé ako hviezdy. Jeho poľovníci museli pochytať všetky zvieratá v celej ríši, každému stiahnuť kúsok kože, a z toho potom kožušníci ušili plášť z tisícich kožušín. Keď bolo konečne všetko hotové, dal kráľ priniesť plášť, rozprestrel ho pred svojou dcérou a povedal:
„Zajtra bude svadba.“
Keď princezná videla, že otcovo srdce nezmäkne, a vzdala sa všetkej nádeje, rozhodla sa utiecť. V noci, keď všetci spali, potichu vstala a vybrala zo svojej šperkovnice tri najmilšie skvosty: zlatý prsteň, maličký zlatý kolovrátok a drobné zlaté motovidlo. Tie troje šiat, slnečné, mesačné a hviezdne, zložila do orechovej škrupinky, obliekla si plášť z tisícich kožušín a tvár i ruky si zafarbila sadzami načierno. Potom sa poručila Pánu Bohu a vyšla zo zámku. Celú noc tak šla a šla, až prišla do veľkého lesa. A keďže bola unavená, sadla si do dutého stromu a zaspala.
Slnko vyšlo a ona spala ďalej, a aj keď už bol biely deň, stále ešte spala. Stalo sa však, že práve v tom lese poľoval kráľ, ktorému les patril. Keď sa jeho psy priblížili k stromu, začali čuchať a s brechotom pobiehali dookola. Kráľ vraví poľovníkom:
„Choďte sa pozrieť, aké zviera sa tam schovalo.“ Poľovníci poslúchli, a keď sa vrátili, oznámili mu:
„V tom dutom strome leží čudné zviera, také sme ešte nikdy nevideli: jeho koža, to je strakatina z toľkých kožušín, že sa to nedá spočítať. Ale teraz leží a spí.“
„Skúste, či sa dá chytiť živé. A ak to dokážete, priviažte zviera na voz a vezmite so sebou.“
Keď sa poľovníci dievčaťa dotkli, prebudilo sa celé vystrašené a volalo:
„Som úbohá sirota bez otca a bez matky, zľutujte sa nado mnou a vezmite ma so sebou.“
„Prečo nie, Strakatinka,“ odpovedali, „do kuchyne budeš dobrá, len poď s nami, môžeš tam zametať popol.“ A tak ju posadili na voz a išli domov na kráľovský zámok. Tam jej vyhradili komôrku pod schodmi, kam neprenikol ani lúč denného svetla, a povedali:
„Tu môžeš bývať a spať.“ Potom ju poslali do kuchyne. Tam nosila drevo a vodu, prehrabávala oheň, škubala hydinu, čistila zeleninu, vyberala popol a vôbec robila všetku hrubú prácu ako pravá kuchynská pomocníčka.
Tak tam Strakatinka žila dlhý čas veľmi biedne. Ale potom raz bola na zámku akási slávnosť a Strakatinka povedala kuchárovi:
„Smiem si zájsť hore a chvíľu sa pozerať? Postavím sa len na chodbu pred dvere.“
„Môžeš,“ odpovedal kuchár, „len choď, ale o pol hodiny nech si zasa tu, máš vyberať popol.“
A ona vzala svoj olejový kahanec, išla do svojej komôrky, vyzliekla kožuch a zmyla si sadze z tváre aj z rúk, takže sa znova objavila celá jej krása. Potom otvorila orech, vzala z neho tie šaty, čo žiarili ako slnko, a keď si ich obliekla, išla hore na slávnosť. Všetci jej uhýbali z cesty, pretože ju nikto nepoznal a každý bol presvedčený, že je to nejaká princezná. Kráľ jej však vyšiel v ústrety, podal jej ruku a pustil sa s ňou do tanca a v duchu si hovoril:
„Takú krásnu pannu som ešte nikdy nevidel.“ Keď dotancovali, poklonila sa, ale len čo sa kráľ obzrel, jeho tanečnica zmizla a nikto nevedel kam. Zavolali ozbrojencov, ktorí stáli na stráži pred zámkom, vypytovali sa ich, ale nikto ju nezbadal ani prichádzať, ani odchádzať.
Ona však bežala do komôrky, rýchlo vyzliekla šaty, zafarbila si tvár a ruky načierno, obliekla si kožuch a zasa to bola Strakatinka. Keď prišla do kuchyne a chcela ísť za svojou prácou a vyberať popol, vraví kuchár:
„To si nechaj až na zajtra a tu mi uvar polievku pre pána kráľa, ja sa chcem tiež trošku pozrieť, aké je to hore. Ale daj si pozor, nech do nej nespadne vlas, inak odo dneška už nedostaneš jesť.“
Kuchár odišiel a Strakatinka varila polievku pre kráľa, a uvarila chlebovú, ako najlepšie vedela. Keď bola polievka hotová, došla si do komôrky po svoj zlatý prsteň a vložila ho do misy, v ktorej bola polievka už pripravená, len ju zaniesť na stôl. Keď bolo po tanci, dal si kráľ doniesť polievku, ochutnal pár lyžíc a tak mu chutila, že si pomyslel: Lepšiu polievku som nikdy nemal v ústach. Ale keď dojedol až na dno, uvidel tam zlatý prsteň a nemohol pochopiť, ako sa tam dostal. Prikázal teda, aby k nemu poslali kuchára. Len čo kuchár počul ten rozkaz, preľakol sa a vraví Strakatinke:
„To ti iste spadol do polievky vlas. Ak je to tak, budeš bitá.“ Keď prišiel hore, kráľ sa ho spýtal, kto varil tú polievku. „Ja som ju varil,“ odpovedal kuchár. Lenže kráľ povedal:
„To nie je pravda, je celkom iná a oveľa lepšia ako inokedy.“ A tak odpovedal:
„Musím sa priznať, nevaril som ju, varila ju Strakatinka.“
Kráľ na to:
„Choď a pošli mi ju sem.“
Keď Strakatinka prišla, spýtal sa kráľ:
„Kto si?“
„Som úbohá sirota, nemám už otca ani matku.“
Vypytoval sa ďalej:
„Čo robíš na mojom zámku?“
„Nie som tu na nič iné, než aby si na mne vylievali zlosť.“
Vypytoval sa ďalej:
„Odkiaľ máš ten prsteň, čo bol v polievke?“
Odpovedala mu:
„O žiadnom prsteni neviem.“
A tak sa kráľ nič nedozvedel a musel ju zasa prepustiť.
Po čase tam bola zasa slávnosť a Strakatinka ako predtým požiadala kuchára o dovolenie, aby sa smela ísť pozrieť.
„Choď si,“ odpovedal, „ale o pol hodiny zasa prídeš a uvaríš pánovi kráľovi tú chlebovú polievku, ktorú on tak rád.“
Odbehla do komôrky, rýchlo sa umyla, vzala z orieška druhé šaty, čo boli strieborné ako mesiac, a obliekla si ich. Potom išla hore a zasa už vyzerala ako princezná. Kráľ k nej hneď pristúpil, bol rád, že ju tu zasa má, a pretože práve začínal tanec, tancovali spolu. Ale keď dotancovali, zmizla zasa tak rýchlo, že si kráľ vôbec nevšimol, kam išla. Princezná v mesačných šatách vbehla do svojej komôrky, urobila zo seba zasa Strakatinku a išla do kuchyne variť polievku. Keď potom bol kuchár hore, priniesla svoj zlatý kolovrátok a dala ho do misy, takže ho pod pripravenou polievkou nebolo vidieť.
Polievku podali na stôl, kráľ ju jedol a chutila mu práve tak ako prvýkrát. Zavolal si kuchára a ten aj tentoraz úprimne priznal, že polievku varila Strakatinka. A tak musela kuchynská pomocníčka zasa pred kráľa, ale zasa mu odpovedala, že je tu len na to, aby si na nej vylievali zlosť, a o zlatom kolovrátku že nevie.
Keď kráľ usporiadal slávnosť tretíkrát, opakovalo sa všetko ako už dvakrát. Kuchár jej síce vravel:
„Ty vieš čarovať, Strakatinka, vždy dáš do polievky niečo, po čom je taká dobrá a pánovi kráľovi chutí oveľa lepšie, než keby som ju varil ja.“ Ale keď tak veľmi prosila, pustil ju zasa na stanovený čas hore.
Tentoraz si obliekla šaty, ktoré sa trblietali ako hviezdy, a vošla v nich do sály. Kráľ zasa tancoval s krásnou pannou a zdalo sa mu, že ešte nikdy nebola taká pôvabná. A ako tancovali, nebadane jej navliekol na prst zlatý prsteň. Aj prikázal hudobníkom, aby ten tanečný kúsok bol poriadne dlhý. Keď dohrali, chcel ju kráľ zadržať za ruky, ale ona sa mu vyšmykla a tak obratne vbehla medzi hostí, že mu zmizla priamo pred očami. Utekala, čo len mohla, do svojej komôrky pod schodmi, ale keďže sa zdržala príliš dlho, dlhšie, než mala dovolené, nestihla už vyzliecť tie hviezdne šaty, len si cez ne prehodila svoj kožuch. V tom zhone sa tiež ani celá nezafarbila načierno, jeden prst ostal biely. Strakatinka rýchlo bežala do kuchyne, uvarila pre kráľa polievku, a keď bol kuchár preč, dala do nej zlaté motovidielko.
Keď kráľ tú zlatú hračku na dne našiel, dal Strakatinku zavolať. Hneď si všimol toho bieleho prsta a tiež uvidel prsteň, ktorý jej pri tanci navliekol. Vzápätí ju chytil za ruku a nepustil, a ako sa usilovala vyslobodiť a utiecť, kožušinový plášť sa jej trochu rozhalil a spod neho sa zatrblietali hviezdne šaty. Teraz sa už kráľ nerozmýšľal a plášť z nej strhol. Objavili sa zlaté vlasy a ona tam stála v celej svojej nádhere a ďalej sa už nemohla skrývať. A keď si z tváre poutierala sadze a popol, bola to najkrajšia panna, aká kedy na svete bola.
„Ty si moja milovaná nevesta,“ povedal kráľ, „a nikdy sa už nerozlúčime.“
Potom slávili svadbu a šťastne spolu žili. A keď mal kráľ niekedy zlý deň a bol ustarostený a mrzutý, išla kráľovná do kuchyne, uvarila mu chlebovú polievku alebo pokojne aj celú tortu a kráľ sa hneď rozveselil. Škoda že sa od nej nemohol nikto naučiť, ako sa tá dobrá polievka robí. To by sme si pochutnali!