Čarodejná mošna

Býval raz jeden kráľ a ten mal syna. Keď synovi išiel dvadsiaty štvrtý rok, otec si ho zavolal a povedal mu:
„Dieťa moje, som už starý, odovzdám ti kráľovstvo a panuj sám!“ Syn pobozkal otcovi ruku a povedal:
„Otecko, to ja od vás nežiadam; rád by som ešte pár rokov pobudol vo svete, aby som spoznal, ako to medzi ľuďmi chodí, a vrátil sa domov skúsenejší!“ Otec mu to dovolil, ale keď sa lúčili, plakal a povedal:
„Kto vie, synu, čo bude so mnou, keď sa vrátiš!“ Syn ho potešoval, rozlúčil sa a vydal sa na cestu.
Dlho bol vo svete, všeličo zažil, až sa dostal k jednému poľovníkovi a prosil, aby ho vzal do služby. Poľovník mu povedal:
„Jedného mládenca už mám, ale môžeš tu zostať, budete mať obaja práce dosť, lebo mám veľký lán lesa. Pol roka ti potrvá, kým ho prejdeš! Zajtra sa vydám na obchôdzku, pôjdeš hneď so mnou, aby si to tu trochu poznal!“ Ráno si každý vzal pušku, nabrali si do tašiek jedla a vydali sa na cestu.
Keď prišli do starého lesa, princ rozmýšľal, ako by sa poľovníkovi stratil, aby mohol chodiť po lesoch sám. Podarilo sa mu to, zašiel do húštiny a chodil celý deň po lese, až zablúdil a dostal sa na čistinu. Tam sedel pod stromom veľký, krásny chrt, a keď zbadal princa, vyskočil, pribehol k nemu, nechal sa pohladiť a povedal ľudským hlasom:
„Dávno na teba čakám, pôjdem s tebou!“ Princ bol rád a povedal chrtovi:
„Zablúdil som a mám veľký hlad, kde budeme nocovať?“
Chrt sa poobzeral a povedal:
„Pane, pôjdem a uženiem laň a ty zatiaľ rozlož veľký oheň, upečieme si divinu a budeme mať dobrú večeru!“ Princ tesákom nasekal suchých konárov, urobil hranicu a chrt išiel loviť. Uhonil laň, ale bola ťažká, nemohol ju dotiahnuť k ohňu, a tak pribehol k pánovi a povedal:
„Pane, poď, je to veľké zviera, pomôž mi laň dotiahnuť k ohňu!“
Princ mu pomohol, rozštvrtil laň a hneď ju upiekli. Upiekli polovicu, princ nakrájal mäso, dal chrtovi, potom sa sám najedol a upiekol druhú polovicu. Nechal ju cez noc vychladnúť, ráno ju dal do mošny a šli ďalej. Les bol taký veľký, že jazdec na koni z neho nevyšiel za celý deň. Zasa blúdili a museli zostať druhú noc v lese. Jedla mali ešte dosť, ale princ by sa bol rád dostal z lesa, a tak vyliezol na vysoký strom a obzeral sa. Zrazu zazrel svetlo akoby v nejakej chalúpke, a tak povedal chrtovi:
„Poďme za tým svetlom, azda dostaneme nocľah a niekto nás ráno vyvedie z lesa von, lebo tam sú iste ľudia, ktorí sa v tých lesoch vyznajú!“
Chrt upozorňoval pána, že v lesných chalúpkach bývajú zlí ľudia, ale princ nepovolil a išiel rovno k tej chalúpke. Zaklopal, otvorila im stará babka a hneď princa privítala:
„Ako si sa dostal do tejto pustatiny? Škoda ťa, si ešte mladý, ale myslím, že odtiaľto živý neodídeš!“ Princ sa zarazil a povedal:
„Pre pána Boha, veď azda nebude také zlé, ako hovoríte, babka! Veď ja som len poľovnícky mládenec, peniaze nemám a chodím tu po lesoch, ako mi pán poľovník prikázal! To viete, služba je služba, keby pán videl, že som nedbanlivý, vyhnal by ma a som bez chleba!“
Babka pokyvkávala hlavou, vzdychala, potom doniesla večeru a povedala:
„Tak sa aspoň najedz, ale čo bude s tebou ďalej, neviem!“ O jedenástej sa ozvali hlasy, niekto zabúchal na dvere a do izby vtrhlo dvanásť zbojníkov. Hajtman sa hneď osopil na mládenca, ako sa dostal do ich chalupy a čo tam chce. Princ sa nebál, skočil k múru, namieril pušku a povedal:
„Zablúdil som a dostal som sa k vám náhodou! Je vás viac, ale ja sa nedám!“ Zavolal chrta, ten skočil a postavil sa vedľa neho.
Zbojnícky hajtman sa zasmial a povedal:
„Je nás dvanásť, keby som chcel, bolo by po tebe za chvíľu, ale páčiš sa mi, holobrádok, že si sa nedal! Zostaň s nami a sadni si za stôl, napijeme sa!“ Večerali, pili a po polnoci povedal hajtman:
„Chlapci, musíme vyraziť, máme dlhú cestu! A ty,“ obrátil sa na princa, „zostaň zatiaľ v chalupe, všetko daj do poriadku a prines z lesa nejakú divinu, nech máme dobrú večeru!“
Keď zbojníci odišli, princ si ľahol, vyspal sa, ráno mu babka dala raňajky a princ robil, že upratuje, ale zatiaľ si prezeral chalupu.
V jednej komôrke viseli na parohoch tri mošne, všetky rovnaké, ale na jednej bolo vzadu napísané:
„Ak na mňa zaklopeš, vyskočí zo mňa vojakov, koľko budeš chcieť!“ Princ sa dlho nerozmýšľal, strhol mošnu, zavesil tam svoju, vrátil sa do izby, zavolal chrta a povedal babke, že pôjde do lesa po nejakú divinu.
V húštine za chalupou zaklopal na mošnu a hneď pred ním stáli štyria husári, poklonili sa a pýtali sa:
„Čo pán rozkáže?“
„Vyveďte ma z tohto lesa,“ povedal princ. Jeden husár vzal princa k sebe na koňa a išli cestou necestou skoro celý deň, až sa dostali na hradskú. Princ zoskočil z koňa, vypytoval sa husárov na cestu do kráľovského mesta, poďakoval im, zaklopal na mošnu a vojaci sa stratili.
Šiel s chrtom po hradskej celú noc a ráno sa dostali do mesta, kde mal princov otec kráľovský zámok. Princ zašiel do hostinca, objednal si jesť a piť, nakŕmil chrta, potom sa sám najedol a odpočíval. Zavolal si hostinského a pýtal sa ho, čo je u nich nové. Hostinský povedal:
„Vidím, že ste zďaleka, lebo neviete, čo sa u nás stalo! Mali sme dobrého kráľa, mal jediného syna a ten išiel do sveta na skúsenosti. Kráľ bol sám a dvaja susední králi si zavolali čarodejníka, nášho kráľa premohli a teraz tu panujú s tým čarodejníkom. Starý kráľ je ich sluhom, kŕmi im kurčatá, holuby a zametá v zámku dvor!“
Princ sa rozplakal, keď počul, čo sa stalo s otcom. Hostinský sa čudoval a pýtal sa:
„Čo tak nad kráľom plačete, vari je to váš príbuzný?“
„Nie,“ povedal princ, „len rozprávajte ďalej!“
„Veď čo by som rozprával,“ povedal hostinský, „je zle s nami všetkými, čarodejník nás trápi, králi rozhadzujú peniaze, a ak majú truhlice prázdne, predávajú, čo kde vidia. Je to bieda,“ nariekal hostinský.
Princ zaplatil, vzal mošnu, zavolal chrta a šli do mesta. Postavil sa pred kráľovský zámok, zaklopal na mošnu a hneď tu stáli štyria husári. Princ im prikázal, aby klopali na mošnu, kým nevyskočí posledný vojak. Husári klopali jeden po druhom, až ich prsty brneli, po celom meste sa hromadilo vojsko, naposledy vyšiel veľký bradatý husár, poklonil sa princovi, pýtal sa, čo rozkáže, a povedal, že šesťdesiat rokov nebol na božom svete. Princ mu rozkázal, aby dal vojsko do poriadku, a povedal:
„Starého kráľa, oboch cudzích kráľov aj s čarodejníkom privezte na pole pred kráľovský zámok!“
Starý kráľ šiel s husármi rád, ale obaja cudzí sa bránili, mali svojich vojakov a strhla sa bitka. Čarodejník im pomáhal, ale princových husárov bolo toľko, že to všetko rozohnali a pokosili. Princ mal chrta po boku, rozbehol sa proti tým dvom cudzím kráľom a jedného hneď zrazil na zem, ale druhý napriahol meč a s princom bolo zle. Vtom skočil chrt, schmatol cudzieho kráľa za ruku, strhol ho z koňa a husári ho pošliapali. Ten bradatý husár sa zrazil s čarodejníkom, dýchol naň, hneď vyšľahol oheň a čarodejník zhorel ako suchá borovicová pochodeň.
Keď bolo po bitke, princ dal priniesť korunu, ktorú jeho otec nosieval a ktorú mu tí cudzí králi vzali. Priniesli korunu na vankúši, princ ju vzal, pokľakol pred otcom a odovzdal mu ju. Starý kráľ plakal od radosti, objímal syna a hneď ho vyhlásil za svojho nástupcu.
Obaja cudzí králi boli mŕtvi, a princ sa stal kráľom vo všetkých troch krajinách. Otec mu spočiatku radil, a hlavne napomínal, aby bol spravodlivý, šetrný a zbytočne neutrácal za kratochvíle. Mladý kráľ sa staral, aby v jeho krajinách bol poriadok a spokojnosť, a všetci ľudia ho mali radi. Chrta, ktorý mu zachránil život, prikázal opatrovať ako oko v hlave. Raz k nemu chrt prehovoril ľudským hlasom:
„Teraz ma už nepotrebuješ, mohol by si aj mne preukázať službu! Vezmi šabľu a odtni mi hlavu!“ Kráľ o tom nechcel ani počuť, ale keď chrt neprestával prosiť, sťal mu hlavu a miesto chrta stál pred ním mladý krásny princ, ktorého zaklial ten starý čarodejník, čo zhorel.
Kráľ si vzal princa za brata, dal mu jedno kráľovstvo a panovali v priateľstve až do smrti.