Chlapec a tajomné dvere

Každý správny rozprávkový príbeh má zloducha, alebo snáď nie? V rozprávke, v ktorej sa dozvieme o tajomných červených dverách, jeden taký je. A to najstrašnejší zo všetkých. Obstojí Chlapec, opäť stratený v neznámych svetoch, bez Purpula a jeho priateľstva? Ale to by sme predbiehali, veď všetko sa začalo jedného slnečného dňa…

Tomu domu sa hovorilo u duba a Purpulo naň zaklopal plný očakávania a nervozity. Vnútri totiž čakal veľvyslanec všetkých dáždnikov, jeden z mála, ktorý sa kedy pozrel do iných svetov. Keď sa dlho nikto neozýval, Purpulo znervóznel. Chlapec už-už chcel otvoriť jeho veľké dvere, ale pozornosť oboch priateľov upútal vedľajší domček, ktorého dvere sa otvorili a z nich vyzeral vážne a už dosť opotrebovane vyzerajúci dáždnik. Zavolal na Purpula, kde to je, že naňho už poriadnu dávku chvíľ čaká. Toto ich vyjednávanie nezačalo príliš dobre. Totiž, aby som vám to vysvetlil. Purpulo sa vydal za veľvyslancom, aby mu pomohol na Plajde vyjednať slobodu pre paraplata a dáždniky. Skrátka aby sa mohli pohybovať po celej Fantázii a nemuseli celý svoj dlhý život tráviť v tieni Nekonečnej hory.

„Pán Purpulo, prečo stojíte pri tom dube a nejdete sem? A to čudné stvorenie vedľa vás nech zostane pekne vonku, nedôverujem cudzincom a nechcem ho tu.“ Čo boli čudné slová od veľvyslanca, ktorý by sa mal so všetkými druhmi „cudzincov“ najviac stretávať a priateliť, ale Purpulo nechcel kolegu dáždnika nahnevať, a tak poprosil chlapca, nech zostane vonku.

Jedno však jemu aj Chlapcovi vŕtalo hlavou. Prečo Veľvyslanec býva v malom domku, keď vedľa má honosný strom, ktorého dvere priamo vyzývali na otvorenie. Čo je asi za nimi? O tom premýšľal Chlapec, keď sa začal obzerať okolo seba. Zaujímalo ho, kde sa vlastne tentoraz ocitli. Dnes mal dosť času to poriadne preskúmať.

Svet to bol pekný, jeden z väčších, ktoré pri putovaní po Fantázii s Purpulom navštívil. Bývali tam najrôznejšie tvory, väčšinou narodené na iných svetoch, ktoré sem prilákal život v čo najväčšej rozmanitosti. Všetko tu bolo farebné, veselé a iné. Bolo dosť zložité stretnúť dve bytosti, ktoré by boli rovnakého druhu, ale Chlapcovi to neprekážalo. Keď sa k nemu dokotúľalo obrovské želé, len-len že zadržal smiech, ale potom sa dali do príjemného rozhovoru, pri ktorom vyplynulo, že to želé je nielen veľmi múdre, ale aj milé a pohostinné – dalo Chlapcovi odhryznúť kus svojej želéhlavy, ale ten s vďakou odmietol, hoci už mal poriadny hlad.

Chlapec stál pri veľkom starom dube a stále mu vŕtalo hlavou, prečo sa tie dvere nedajú otvoriť. Keď sa už začínal trochu nudiť, uvidel niečo zaujímavé, alebo vlastne úplne obyčajné. A verte mi, keď vo Fantázii vidíte niečo obyčajné, znamená to spravidla problémy. Skrátka a jednoducho, Chlapec uvidel dievča a zdalo sa mu, že pred niečím uteká. Obyčajné ľudské dievča s veľkými modrými očami a ryšavými vlasmi. Mal nutkanie mladú slečnu osloviť. Vo svete ľudí by si to určite nedovolil, pretože by sa hanbil, ale tu cítil, že majú niečo spoločné. Veď boli aj azda jediní ľudia na tomto svete a jedni z mála v celej Fantázii. Zrazu si aj Chlapec pripadal výnimočným a to mu dodalo odvahu. Skôr však než stihol niečo povedať, dievča ho spozorovalo a namierilo si to rovno k nemu.

Vedela, že sú jedinými ľudskými deťmi na tomto svete a na koho iného by sa mohla obrátiť? Slečna sa prihnala rovno k nemu, chytila ho za ruku, zatvárila sa vydesene a prosila chlapca, aby ju schoval. Ten, neschopný slov, pokýval hlavou, ale potom začal robiť naozaj čudné veci, až to dievča trochu vydesilo. Chlapec totiž búchal na dub a lomcoval jeho konármi, div že neopadali. Keď sa obzrela, uvidela svojich prenasledovateľov a radšej by utekala, než tu postávala s bláznom búchajúcim do stromu. Čo som vám nepovedal, tie dvere mohol totiž vidieť len Purpulo a kdovie prečo aj Chlapec.

Chcela chlapcovi vykĺznuť, ale ten ju náhle chytil za ruku a rozbehol sa priamo do dverí v strome. Dievča nestihlo ani vykríknuť, strachom zavrelo oči, ale keď mala pocítiť náraz do tvrdého dreva, nič také sa nestalo. Namiesto toho nastal pád. Obaja dopadli na chladnú tvrdú zem a chvíľočku trvalo, kým si dovolila otvoriť oči. Praštila som sa do hlavy? Napadlo ju, hneď ako okolo seba videla svet nepodobný žiadnemu zo všetkých tých, čo dosiaľ navštívila. Vedľa nej sedel na zemi Chlapec a pozeral sa rovnako neveriacky. Obzrela sa späť na miesto, ktorým sa sem dostali, ale žiadne červené dvere tam už neboli. Teda nie, že by sa tam nenachádzali žiadne dvere, naopak - bolo ich tam veľa - priehľadné, tyrkysové, perleťovo ružové... len žiadne červené. Ten strom musel ukrývať mocné kúzla, ale ako to, že o tom Chlapec vedel?

Chlapec pomohol dievčaťu, ktoré malo kopu zložitých otázok, na nohy. Nedokázal jej odpovedať na to, prečo ho napadlo rozbehnúť sa, kde sú, či ako sa odtiaľ dostanú. „Pred kým vlastne utekáš a kto si?“ Opýtal sa Chlapec. „Pred Krokorátmi, ich náčelník ma zazrel na Vločkovom súostroví a rozhodol, že inú tanečnicu nechce. Neviem, ako by som mu v mojich gumákoch tancovala a ani sa mi vôbec nepáči. Ich ostré zuby ma naháňajú hrôzu a príšerne smrdia. A volajú ma Ruiva“

„Poď, pozrieme, kde to sme.“ Povedal Chlapec a spoločne sa potom dali na prieskum sveta plného dverí, kde vlastne nič iné než rôzne farebné a očíslované alebo inak označené dvere ani nebolo. V tom svete nebolo vonku ani vnútri, žiadne miestnosti ani strop, len studená podlaha z kameňa a rôzne porozhadzované dvere. Kým sa nazdali, stratili sa v tom množstve vchodov. Chlapec sa na seba hneval, a tak chcel všetko napraviť. Rozhodol sa byť odvážny. Jeho pozornosť priťahovali už dlhú chvíľu jedny určité dvere. Keď pred nimi stanul, strach ho takmer úplne znehybnil. Kto vie, čo mohlo byť na druhej strane? Úplne všetok strach ho však prešiel, keď ho tá malá zrzka chytila za ruku. Zrazu cítil, že by mohol dverami preskočiť so zavretými očami, ale nakoniec ich len maličko pootvoril.

Najprv ani netušil, na čo sa pozerá. Na druhej strane nebolo nič, to vôbec nie. Naopak, zdalo sa, akoby bol svet doslova preplnený čímsi čiernym. Aj s rukou v dievčenskej dlani sa zrazu cítil vystrašený ako malé dieťa, ktoré musí tráviť prvé chvíle bez svojej mamičky. Tmavá hmota sa chcela vyvaliť až do sveta dverí, ale nešlo jej to. Narážala na neviditeľnú stenu. Keď Chlapec dokázal odvrátiť hlavu od tej desivej temnoty, buchol za sebou dverami a s ťažkým dychom klesol na kolená. Dievča dopadlo úplne rovnako, a hneď ako na nich hlbokým hlasom prehovorila kľučka od iných neďalekých dverí, obaja sa strašne veľmi zľakli.

„Ha, to ste teda neotvorili veľmi dobré dvere, nikto ich nemá rád.“ Hovorila kľučka. „Hovoriaca kľučka?“ Zašepkala neveriacky Ruiva, ale Chlapec už bol zvyknutý vo Fantázii na všeličo. „Kam tie dvere vedú? Videl som tam len tmu a cítil som veľký strach.“ Priznal Chlapec.

„Tie Dvere vedú do sveta černe a temna. Veľmi škaredá vec, táto čerň. Počula som rozprávať už veľa kľučiek o tom, čo s ich svetmi tá škaredá tmavá vec urobila. Teraz aj tie ostatné dvere vedú do temnoty, ale tieto boli prvé. A zostali by aj poslednými, nebyť toho prekliateho zloducha Maara, ktorý sa naučil robiť teleporty, ktoré nevedú sem, ale rovno spájajú rôzne svety.“ Odpovedala im kľučka a Chlapec si zrazu uvedomil, že o Temnote už počul. Spomenul si na svojich mrmí kamarátov, kúzelníka aj hodiny času. A veľmi dobre vedel, že toto dobrodružstvo bude prinajmenšom rovnako veľké a oveľa nebezpečnejšie.

Rozhodne sa pri ňom dozvieme, ako je možné, že dvere v dube videl len Chlapec a jeho kamarát Purpulo, ako je to vlastne s Maarom a Čerňou a ďalšie tajomné a temné tajomstvá…