Idine kvety

„Moje úbohé kvietky už nadobro zahynuli!“ nariekala malá Ida. „Včera večer boli také pekné a teraz im všetky lístky visia povädnuté. A prečo?“ spýtala sa študenta, sediaceho na pohovke. Idka ho mala totiž veľmi rada, vedel rozprávať prekrásne príbehy a vystrihoval nesmierne žartovné obrázky: srdiečka a v nich tancujúce bábiky, kvety a veľké zámky, v ktorých sa dali otvárať dvere. Bol to naozaj veselý študent!
„Prečo vyzerajú kvietky dnes tak úboho?“ spýtala sa Idka znova a ukázala mu celučičkú kyticu nadobro povädnutú.
„Vieš, čo im je?“ povedal študent. „Tie kvety boli dnes v noci na plese, a preto teraz zvesujú hlavičky!“
„Ale kvety predsa nemôžu tancovať!“ namietala Idka.
„Môžu,“ povedal študent. „Keď sa zotmie a my ostatní spíme, preháňajú sa veselo dookola; takmer každučkú noc majú ples!“
„A deti na ten ples nesmú?“
„Smú,“ povedal študent, „maličké sedmokrásky a konvalinky.“
„A kde tancujú najkrajšie kvietky?“ spýtala sa Idka.
„Veď si nebola často za bránou pri veľkom zámku, kde v lete býva kráľ, kde je tá krásna záhrada so spústou kvetov? Videla si tam predsa labute, plávajú vždy k tebe, keď im hádžeš omrvinky. Tam určite býva ples, to mi ver!“
„Bola som v tej záhrade včera s mamičkou,“ povedala Idka, „ale všetko lístie už opadalo zo stromov a kvety tam už nijaké neboli. Kde sú? V lete som ich tam videla takú kopu!“
„Sú vnútri, v zámku!“ povedal študent. „Vieš, len čo sa kráľ a celý dvor odsťahujú do mesta, kvety hneď utekajú zo záhrady do zámku a veselia sa tam. To by si mala vidieť! Dve najkrajšie ruže si sadnú na trón a sú kráľ a kráľovná. Všetky červené kohútie hrebienky si postavia hore vedľa nich a ukláňajú sa, sú to ich pážatá. Potom prídu všetky najkrajšie kvety a začne sa veľký ples; modré fialky predstavujú malých námorných kadetov, tancujú s hyacintmi a hovoria im ‚slečna‘! Tulipány a ľalie sú staré dámy, ktoré dozerajú, aby sa pekne tancovalo a aby všetko klapalo.“
„Ale kvietkam za to nikto nič neurobí, že tancovali v kráľovom zámku?“ spýtala sa Idka.
„Nikto o tom vlastne ani nevie!“ odpovedal jej študent. „Občas v noci síce príde starý kastelán, ktorý tam má strážiť; nosí veľký zväzok kľúčov, a len čo ich kvety začujú rinčať, stíchnu ako pena, schovajú sa za dlhé záclony a len vystrkujú hlavičky. ‚Sú tu nejaké kvety, cítim ich!‘ hovorí si starý kastelán, ale nijako ich nevie uvidieť.“
„To je pekné!“ zvolala Idka a zatlieskala. „Ale ja by som tie kvietky nemohla vidieť?“
„Mohla,“ vyhlásil študent. „Len nezabudni, keď tam zase prídeš, pozrieť sa oknom dovnútra, určite ich uvidíš. Ako ja dnes: ležala tam na pohovke dlhánska ľalia a naťahovala sa, bola to dvorná dáma!“
„Chodia tam aj kytičky z botanickej záhrady? Môžu prejsť ten veľký kus cesty?“
„To vieš, že áno,“ povedal študent. „Lebo keď chcú, môžu lietať. Veď si nevidela krásne motýle, červené, žlté a biele, vyzerajú skoro ako kvietky, však nimi aj boli! Skočili zo stonky do vzduchu, zatrepotali lístkami, akoby to boli krídelká, a už leteli! A pretože si pekne počínali, smeli aj lietať vo dne, nemuseli zasa domov a sedieť pokojne na stonke; a tak sa nakoniec z ich lístkov stali skutočné krídelká. Veď si to sama videla! Je však celkom možné, že kvety z botanickej záhrady ešte nikdy v kráľovom zámku neboli a že ani nevedia, že tam býva v noci také veselo. Ale niečo ti poviem. Bude to pekné prekvapenie pre profesora botaniky, ktorý býva vedľa botanickej záhrady, poznáš ho predsa? Až prídeš do jeho záhrady, povedz pekne niektorému kvietku, že je na zámku veľký ples: povie to zasa ostatným a všetky sa tam rozletia. A keď príde pán profesor do záhrady, nebude tam ani jeden kvet: a on nebude môcť pochopiť, kam sa podeli!“
„Ale ako to môže kvietok povedať ostatným? Kvety predsa nemôžu rozprávať!“
„To pravda nemôžu!“ odpovedal študent. „Ale dorozumievajú sa posunkami! Veď si nevidela, keď len trochu zafúka, ako sa ukláňajú a pohybujú všetkými zelenými lupienkami? Je to rovnako zrozumiteľné, ako keby hovorili!“
„A pán profesor ich reči rozumie?“ spýtala sa Ida.
„Samozrejme! Prišiel raz ráno do záhrady a uvidel veľkú žihľavu, ako hýbe listami a dvorí sa krásnemu červenému karafiátu. Hovorila mu: ‚Si taký pekný a strašne sa mi páčiš!‘ Ale to pán profesor neznesie. Klepol žihľavu po listoch, pretože to sú jej prsty, ale popálil sa a odvtedy sa neodváži žihľavy dotknúť.“
„To je vydarené!“ zvolala Ida a zasmiala sa.
„Patrí sa nahovárať deťom takéto veci?“ pohoršil sa mrzutý pán radca, ktorý prišiel na návštevu a usadil sa na pohovke. Nemal študenta rád, vždy bručal, keď ho videl vystrihovať tie smiešne, zábavné obrázky: hneď muža, ako visí na šibenici a drží v ruke srdce, pretože to bol zlodej sŕdc, hneď zase starú čarodejnicu, ako letí na metle a nesie si vlastného muža na nose. Pán radca to nemal rád a hovorieval, práve ako teraz:
„Patrí sa nahovárať deťom takéto veci? To všetko tá hlúpa obraznosť!“
Ale Idke sa predsa zdalo veľmi zábavné, čo študent rozprával o jej kvietkoch, a veľa na to myslela. Kvietky majú zvesené hlavičky, lebo sú unavené, keď celú noc pretancovali ..... určite sú choré! Ida šla s nimi k ostatným svojim hračkám; stáli na peknom stolíku a aj zásuvka bola plnučičká nádherných vecí. V postieľke pre bábiky spala Idkina bábika Žofia, ale Idka jej povedala:
„Musíš teraz, Žofia, pekne vstať a uspokojiť sa na dnešnú noc so zásuvkou. Tieto úbohé kytičky sú choré, a musia preto ležať v posteli, azda sa tak uzdravia!“ Zdvihla bábiku z postieľky, ale bábika sa tvárila veľmi nevľúdne a nepovedala ani slovíčko, pretože sa nahnevala, že nesmie zostať v postieľke.
Idka uložila kvety do bábikinej postieľky, prikryla ich perinkou a povedala im, aby teraz pekne pokojne ležali, že im uvarí čaj, aby sa uzdravili a mohli zajtra zase vstať; potom pri postieľke zatiahla záclonky, aby im slnko nesvietilo do očí.
Po celý večer musela myslieť na to, čo jej študent rozprával. A keď teraz sama mala ísť do postieľky, musela predtým ešte nazrieť za záclony, visiace popri oknách, kde stáli mamičkine krásne kvety, hyacinty a tulipány, a zašepkala im tichúčko:
„Však ja viem, že pôjdete dnes v noci na ples!“ Ale kvety sa tvárili, akoby nerozumeli, a nepohli ani lístkom. Idka však vedela svoje.
Keď si ľahla do postele, dlho myslela na to, aké by bolo pekné vidieť tie krásne kvety tancovať v kráľovskom zámku. „Či tam moje kvietky naozaj tiež boli?“ Ale potom zaspala. V noci sa prebudila. Snívalo sa jej o kvetoch a o študentovi, na ktorého pán radca hundral a ktorému hovoril, že jej chce niečo nahovoriť. V spálni, kde Idka ležala, bolo úplné ticho. Na stole horela nočná lampa. Ocko aj mamička spali.
„Či ležia moje kytičky teraz v Žofiinej postieľke?“ pýtala sa Idka v duchu. „Tak rada by som to vedela!“ Nadvihla sa a zadívala sa k pootvoreným dverám, za ktorými boli kvety i všetky jej hračky. Napäto načúvala; zdalo sa jej, že počuje vedľa v izbe hrať na klavír, ale celkom potichu a prekrásne, ako ešte nikdy nepočula hrať.
„Určite tam teraz všetky kvety tancujú!“ hovorila si. „Božíčku, ako rada by som to videla!“ Ale neodvážila sa vstať, aby nezobudila ocka a mamičku. „Keby tak prišli sem!“ túžila. Ale kvety neprišli a hudba znela stále tak lahodne: Idka to už nevydržala, bolo to príliš krásne. Zliezla z postieľky, šla ticho ku dverám a nazrela do vedľajšej izby. Ach, aké to bolo rozkošné, čo tam uvidela!
V izbe nehorela nočná lampa, ale napriek tomu tam bolo úplne svetlo; mesiac svietil oknom práve do stredu izby! Bolo tam skoro ako vo dne. Všetky hyacinty a tulipány stáli na podlahe v dvoch dlhých radoch; na oknách nezostal ani jediný, zostali tam prázdne kvetináče. Všetky kvety tancovali na podlahe rozkošne okolo seba, tvorili peknú reťaz; držali sa za dlhé zelené listy a vírili v tanci. Pri klavíri sedela veľká ľalia, ktorú Idka celkom určite v lete videla, pretože si pamätala, ako študent vtedy povedal:
„No nie, ako sa tá podobá slečne Líne!“ Všetci sa mu vtedy smiali, ale Idke sa teraz naozaj tiež zdalo, že sa ten dlhý žltý kvet podobá slečne Líne a že sa aj pri hre na klavír správa celkom ako ona ..... hneď nakláňa pozdĺžnu tvár k jednej, hneď zas k druhej strane a dáva si k tej krásnej hudbe takt. Idku nikto nezbadal. Uvidela teraz, ako veľký modrý kosatec vyskočil doprostred stolíka, na ktorom stáli hračky, zamieril k bábikinej postieľke a odhrnul záclonky, za ktorými ležali Idkine chorľavé kvietky; ale hneď vstali a kývali dolu na ostatných, že chcú tiež tancovať. Starý kominárik s urazenou dolnou perou vstal a ukláňal sa krásnym kvietkam; nevyzerali teraz ani trochu choré, zoskočili medzi ostatných a boli veľmi veselé.
V tom akoby niečo spadlo zo stolíka. Idka sa tam pozrela. To zoskočil korbáč, zdalo sa jej, že tiež patrí ku kvetom. Však bol aj peknučký a na vrchu mu sedel voskový panáčik; mal na hlave práve taký široký klobúk, aký nosil pán radca. Korbáč pricupkal na svojich troch červených nôžkach medzi kvety; dupal silno, pretože tancoval mazurku. Ostatné kvety tento tanec nevedeli, boli ľahučké a nemohli podupkávať.
Voskový panáčik na korbáči sa zrazu začal rozrastať a naťahovať, otáčal sa nad papierovými kvetmi a hlasno kričal:
„Patrí sa nahovárať deťom takéto veci! To všetko tá hlúpa obraznosť!“ Podobal sa pritom pánu radcovi s jeho širokým klobúkom, akoby mu z oka vypadol; bol rovnako žltý a mrzutý. Ale papierové kvety na korbáči ho bili po tenkých nohách, schúlil sa preto a scvrkol sa zase na maličkého voskového panáčika. Ako to bolo smiešne! Idka sa nemohla zdržať smiechu. Korbáč tancoval ďalej a pán radca musel tancovať s ním, nepomáhalo, či sa naťahoval a rozrastal, alebo sa zase scvrkol na žltého voskového panáčika s obrovským čiernym klobúkom. Ostatné kvety sa za neho prihovárali, najmä tie, ktoré predtým ležali v bábikinej postieľke, a korbáč teda prestal. V tom čosi silno zaklopalo v zásuvke, v ktorej ležala s množstvom ostatných hračiek Idkina bábika Žofia. Kominárik bežal k okraju stola, natiahol sa dlhý aj široký na brucho a podarilo sa mu zásuvku pootvoriť. Vztýčila sa v nej Žofia a rozhliadala sa nesmierne udivene okolo. „Tu je ples!“ zvolala. „Prečo mi to nikto nepovedal!“
„Chceš si so mnou zatancovať?“ spýtal sa jej kominárik.
„To by som mala naozaj s kým!“ povedala a obrátila sa k nemu chrbtom. Posadila sa na zásuvku a hovorila si, že ju azda príde niektorý z kvetov vyzvať do tanca. Ale nikto neprišiel; zakašľala teda: Hm, ehm, ehm! Ale napriek tomu nikto neprišiel. Kominárik tancoval teda sám a nešlo mu to práve zle!
Pretože sa zdalo, že žiadny z kvetov Žofiu nevidí, prevalila sa zo zásuvky na zem, až to žuchlo. Všetky kvety sa teraz zbehli okolo nej a vypytovali sa, či sa neudrela, a všetky k nej boli veľmi milé, najmä tie, ktoré predtým ležali v jej postieľke. Ale Žofia sa vôbec neudrela. Všetky Idkine kvietky jej ďakovali za prekrásnu postieľku a veľmi sa jej venovali. Odviedli ju doprostred izby, kam svietil mesiac, a tancovali s ňou a všetky ostatné kvety utvorili okolo nich kolo. Teraz bola Žofia spokojná! Vyhlásila, nech si len jej postieľku nechajú, že si z toho nič nerobí, že leží v zásuvke.
Kvietky však povedali:
„Ďakujeme ti srdečne, ale my už nemôžeme dlhšie žiť. Zajtra budeme nadobro mŕtve. Ale povedz Idke, aby nás pochovala v záhrade, tam, kde už leží kanárik. Vyrastieme tam v lete znova a budeme oveľa krajšie!“
„Nie, nesmiete zomrieť!“ povedala im Žofia a bozkávala ich. V tom sa otvorili dvere a do miestnosti vtancovalo množstvo krásnych kvetov. Idka nemohla vôbec pochopiť, odkiaľ sa tam vzali ..... hovorila si, že to sú určite všetky kvety z kráľovského zámku! Celkom vpredu šli dve prekrásne ruže a mali na hlavách zlaté korunky, bol to kráľ a kráľovná; potom prišli peknučké fialky a karafiáty, zdraviace na všetky strany. Mali so sebou hudbu, veľké vlčie maky a pivonky fúkali do hrachových strukov, až mali tváre celé červené. Modré zvončeky a biele snežienky cinkali, akoby mali rolničky. Bola to rozkošná hudba. Nasledovalo množstvo ďalších kvetov a všetky spolu tancovali, modré fialky a červené kohútiky, sedmokrásky a konvalinky, a všetky sa bozkávali, bol to milý pohľad.
Nakoniec si kvety zaželali dobrú noc a aj Idka sa odplížila do postele, kde sa jej potom snívalo o všetkom, čo videla.
Keď ráno vstala, bežala rýchlo k svojmu stolíku, aby sa pozrela, či tam ešte sú chorľavé kvietky. Odhrnula záclonky pri bábikinej postieľke: kvety tam ležali všetky, ale úplne zvädnuté, oveľa viac ako predošlého dňa. Žofia ležala v zásuvke, kam ju Idka včera uložila, a vyzerala veľmi ospalo.
„Spomínaš si, čo si mi mala povedať?“ spýtala sa jej Idka, ale Žofia vyzerala hlúpo a nevypravila zo seba ani slovko.
„Nie si ani trochu dobrá,“ povedala jej Idka, „a predsa s tebou všetci tancovali!“ Vzala potom lepenkovú škatuľku, na ktorej boli namaľované milé vtáčiky, otvorila ju a uložila do nej mŕtve kvietky. „To bude vaša peknučká rakvička,“ povedala im. „A keď sem prídu moji nórski bratranci, pomôžu mi pochovať vás v záhrade, aby ste mohli v lete zase vyrásť a boli ešte oveľa krajšie!“
Idkini nórski bratranci boli dvaja čiperní chlapci; volali sa Jonas a Adolf. Ocko im daroval dva nové luky a mali ich so sebou, aby ich ukázali Ide. Rozprávala im o úbohých kvietkoch, ako zahynuli, a dovolila im pochovať ich. Obaja chlapci kráčali vpredu s lukom na pleci a Idka za nimi so svojimi kvietkami v peknučkej škatuli. V záhrade im vykopali hrobček, Ida kvietky pobozkala a potom ich uložila so škatuľou do zeme. A Adolf s Jonasom vystrelili nad hrobom z lukov, pretože pušky ani delá nemali.