Pani Bieda

V jednej dedinke žili dvaja sedliaci, dvaja rodní bratia; jeden bol chudobný, druhý bohatý. Boháč sa presťahoval do mesta, postavil si veľký dom a prihlásil sa do kupeckého stavu; chudák však často nemal ani kúsok chleba, a deti – jedno menšie ako druhé – plačú a prosia o jedlo. Od rána do večera sa chudák lopotí ako kôň a stále nič nemá. Povie raz žene:
„Zájdem do mesta a poprosím brata o pomoc. Možno nám nejako vypomôže.“ Prišiel k boháčovi a hovorí:
„Pomôž mi, bratku, trochu od mojej biedy. Žena aj deti sú bez chleba, hladujú celý deň.“
„Odpracuj si u mňa týždeň a pomôžem ti.“ Čo robiť? Chudák sa pustil do práce, zametá dvor, stará sa o kone, vozí vodu a štiepa drevo. Za týždeň dostal od boháča bochník chleba:
„Tu máš za drinu!“
„Aj za to ti ďakujem,“ povedal chudák, poklonil sa a chcel ísť domov. „Počkaj! Príď zajtra ku mne na návštevu a priveď aj ženu; mám sviatok.“
„Ale kdeže ja, brat. Veď to sám vieš: prídu k tebe kupci v čižmách a v kožuchu, a ja chodím len v lykových krpcoch a v obnosenom kabáte.“
„To nič, len príď. Aj pre teba sa nájde nejaké miesto.“
„Ako myslíš, brat, ja teda prídem.“
Vrátil sa chudák domov, dal žene bochník chleba a hovorí:
„Na zajtra sme pozvaní na návštevu.“
„Kam na návštevu? Kto nás pozval?“
„Brat, zajtra oslavuje sviatok.“
„No, prečo nie, pôjdeme.“ Ráno vstali a išli do mesta, prišli k boháčovi, zablahoželali mu a posadili sa na lavicu. Za stolom už sedelo veľa zámožných hostí, všetkých hostiteľ obnáša jedlom, a na chudobného brata zabudol, ani omrvinkou ho nepohostí. Chudák so ženou sedia a len sa pozerajú, ako ostatní jedia a popíjajú. Keď bolo po obede, hostia s námahou vstali od stola a ďakovali hostiteľovi aj hostiteľke; chudák sa tiež zdvihol z lavice a klania sa bratovi až po pás. Hostia odišli domov podnapití, veselí, spievajú a hlučia.
Chudák však ide domov s prázdnym bruchom. Hovorí žene:
„Poď, zaspievajme si aj my.“
„Ty si ale hlupák, ľudia spievajú vtedy, keď sa dobre najedli a veľa popili, ty nemáš dôvod na spev.“
„Predsa len som bol u brata na oslave, bez piesne sa hanbím ísť. A ak si zaspievam, každý si pomyslí, že pohostili aj mňa.“
„Aj tak si spievaj, keď chceš, ale ja nebudem.“ Sedliak zanôtil pesničku a zdalo sa mu, že počuje dva hlasy. Prestal spievať a hovorí žene:
„To ty si so mnou bručíš?“
„Čo zase máš. Ani ma to nenapadlo.“
„Kto teda spieval?“
„To neviem; tak naschvál ešte spievaj a ja budem počúvať.“ Muž zanôtil znova. Spieva sám, a počuť dva hlasy. Zastaví sa a hovorí:
„To ty, Bieda, spievaš so mnou?“ Bieda sa ozvala: „Ja to som, gazda, to ja s tebou spievam.“
„Tak poď, Bieda, pôjdeme spolu.“
„Pôjdeme, gazda. Teraz sa ma už nezbavíš.“
Keď prišiel muž domov, lákala ho Bieda do krčmy. Hovorí jej:
„Nikam nepôjdem, nemám peniaze.“
„Načo potrebuješ peniaze, veď nemáš na sebe kožúšok? A načo ti je? Príde leto a aj tak ho nosiť nebudeš. Namiesto peňazí zaplatíš kožuchom.“ A tak išiel sedliak s Biedou do krčmy a prepili kožúšok. Druhého dňa Bieda nariekala a vzdychala, že po vodke bolí hlava, a zase lákala gazdu na víno. „Nemám peniaze,“ hovorí sedliak. „Načo peniaze? Vezmi sane a voz, to nám stačí.“ Čo robiť, keď sa sedliak Biedy zbaviť nemôže. Vzal sane s vozom, zatiahol ich do krčmy a prepil voz aj sane. Na druhý deň Bieda ešte viac vzdychala a lákala gazdu na nejaký ten pohárik. Sedliak prepil brány aj pluh. Za necelý mesiac premárnil všetko; dokonca svoju chalupu susedovi zastavil a peniaze odniesol do krčmy. Bieda naňho znovu doráža:
„Poďme do krčmičky, poďme!“
„Ba nie, Bieda. Ty choď, ale ja už nemám, čo by som odniesol.“
„Ako to, že nič? Veď nemá tvoja žena dvoje šiat? Jedny jej nechaj a druhé môžeme prepiť.“ Sedliak vzal šaty, a keď ich prepil, zamyslel sa: Tak a som v koncoch! Nemám už, kam hlavu zložiť, nemáme so ženou čo na seba.
Ráno sa Bieda zobudila a vidí, že už sedliak nič nemá. „Gazda,“ ozvala sa. „Čo, Bieda?“
„Zaskoč k susedovi a popros ho, nech ti požičia voly a voz.“ Sedliak šiel k susedovi. „Požičaj mi na chvíľočku pár volov a voz; budem ti za to pracovať aj celý týždeň.“
„A načo ho potrebuješ?“
„Chcem ísť do lesa po drevo.“
„Tak si voz vezmi! Ale veľa nenakladaj.“
„Vďaka tebe, dobrodinec.“ Priviedol pár volov, sadol s Biedou na voz a išli do širokého poľa. „Gazda, poznáš ten veľký kameň na tomto poli?“ spýtala sa Bieda. „Akože by som ho nepoznal, veď sem chodím takmer každý deň.“
„Tak keď ho poznáš, choď priamo k nemu!“ Keď prišli na určené miesto, zastavil sedliak voly a zišiel z voza. Bieda mu prikázala, aby zdvihol kameň; sedliak dvíha, dvíha, Bieda mu pomáha. Keď ten kameň zdvihli, vidia, že pod ním je jama až po okraj plná zlata. Bieda hovorí:
„Čo pozeráš? Nalož rýchlo zlato na voz!“
Chudák sa pustil do práce, naložil voz zlatom, ani groš v jame nenechal. Keď sa presvedčil, že je jama prázdna, hovorí:
„Pozri sa, Bieda, nezostali tam ešte nejaké peniaze?“ Bieda sa nad jamu naklonila a hovorí:
„Kdeže! Žiadne nevidím.“
„Tamto v rohu sa niečo trblieta – vlez do jamy, uvidíš, že tam niečo je.“ A len čo tam vliezla, zavalil sedliak jamu kameňom:
„Takto to bude lepšie, než keby som ťa so sebou vláčil. Veď ty by si mi, Bieda biedna, o nejaký čas aj tieto peniaze prepila.“ Prišiel domov, uložil peniaze do pivnice, voly odviedol k susedovi a začal rozmýšľať, ako si teraz zariadi život. Kúpil les, postavil veľký dvor a žil lepšie ako brat.
Po nejakom čase išiel do mesta a navštívil aj brata so ženou, aby ich pozval na svoj sviatok. „Pozrite sa naňho, na čo neprišiel! Sám nemá čo do úst dať, a ešte by chcel oslavovať sviatok.“
„Pravda, kedysi som nemal čo jesť, ale teraz nemám o nič menej ako ty. Príď a uvidíš!“
„No tak dobre, prídem.“ Na druhý deň pozbieral boháč ženu a išli. Pozerajú a vidia, že brat, chudobný ako kostolná myš, má celkom nový dvor, krásny a vysoký, aký ani hociktorý kupec nemal. Gazda ich pohostil, uctil rôznymi dobrotami, napojil medovinou a vínom. Boháč sa spýtal brata:
„Ktorá sudička ti pomohla k takému bohatstvu?“ Sedliak po pravde rozprával, ako sa mu Bieda biedna nalepila na päty, ako s ňou v krčme prepil do poslednej nitky všetok svoj majetok, že mu nezostalo nič iné ako tá duša v tele. Potom rozprával, ako mu Bieda ukázala v širokom poli poklad, ako si ho vzal a ako sa Biedy zbavil.
Boháča pochytila závisť a povedal si:
„Pôjdem do širokého poľa, zdvihnem kameň a pustím Biedu, nech brata úplne zruinuje, aby sa predo mnou nemohol naparovať.“ Ženu poslal domov a sám hajde na pole. Došiel až k veľkému kameňu, prevalil ho a skláňa sa, aby sa pozrel, čo to tam pod tým kameňom vlastne je. Ani poriadne hlavu nezohol, a už Bieda vyskočila a sadla si mu na krk:
„Umoriť si ma tu chcel, čo?! Počkaj, teraz sa už od teba nepohnem!“
„Bieda, Biedička, ja som to nebol. To brat ťa tu väznil a ja som naschvál prišiel, aby som ťa vyslobodil.“
„Luháš, raz si ma oklamal, ale druhýkrát sa ti to nepodarí.“ A Bieda si široko sadla boháčovi na krk; priviezol ju domov a celé hospodárstvo išlo dolu vodou. Bieda už od samého rána vedie svoje: denne láka kupca na pitky, veľa majetku krčma pohltila. Kupec si povedal:
„Takto sa žiť nedá! Myslím, že som už Biedu dosť potešil, teraz je načase zbaviť sa jej. Ale ako?“
Premýšľal, premýšľal, až niečo vymyslel. Šiel na dvor, otesal dva dubové kliny, vzal nové koleso a pevne vtĺkol klin z jedného konca do stredu kolesa. Potom išiel k Biede a hovorí:
„Čo sa stále len povaľuješ?“
„A čo mám robiť?“
„To je otázka! Poď na dvor a budeme sa hrať na skrývačku.“ Bieda ochotne súhlasila; najprv sa skryl kupec, ale Bieda ho hneď našla. Potom bola na rade ona:
„Mňa hneď tak nenájdeš! Skryjem sa ti do nejakej štrbiny.“
„Ty a do štrbiny? Veď nevlezieš ani do kolesa, nieto do štrbiny.“
„Ja že nevleziem do kolesa? Tak sa pozri, ako sa tam skryjem!“ Bieda vliezla do kolesa, kupec vtĺkol dubový klin aj z druhého konca, vzal koleso a hodil ho aj s Biedou do rieky. Bieda sa utopila a kupec si žil zase ako predtým.