Hlúpy Pecivál

Bol raz jeden starček a mal troch synov: dvaja starší boli ženatí a rozumní, ale tretí, Peciválik, bol bez ženy a hlúpy. Otec ťažko ochorel, a keď videl pred sebou smrť, odkázal celý svoj majetok dvom starším synom a po sto zlatých v hotovosti dal všetkým trom a zomrel. Pochovali ho, ako sa patrí, a potom títo dvaja rozumní bratia začali gazdovať.
I povedali raz Peciválovi:
„Vieš čo, brat, daj nám svoje peniaze; my pôjdeme do sveta za svojím zárobkom, keď sa vrátime, prinesieme Ti červenú čiapku, červený opasok a červené čižmy; zatiaľ sedz doma a rob, čo Ti naše ženy prikážu.“
Hlupák si odjakživa žiadal červený opasok, čižmy a čiapku, a tak na všetko pristal a peniaze im dal.
Bratia išli do sveta a hlupák zostal doma; ale keďže bol náramný lenivec, neustále sa len váľal na peci a švagriné, keď mu niečo prikázali, nerád počúval; zato mu však nadovšetko chutil kvas, cibuľa a kaša.
„Poď, Pecivál,“ povedali mu raz švagriné, „prines nám vodu.“
Bolo to v zime, vonku mrzlo a Peciválovi sa z pece nechcelo, a tak povedal:
„Choďte si samy, nechce sa mi.“
„Len choď, hlupák, my Ti zatiaľ pripravíme kvas, kašu a cibuľu; a ak neposlúchneš, keď sa nám mužovia vrátia, nedostaneš ani opasok, ani čižmy, ani červenú čiapku.“
Hlupák, keď to počul, zliezol z pece, vzal vedrá, sekeru a šiel po vodu. Keď prišiel na rieku, vysekal dieru, nabral vodu, vedrá postavil na ľad a škriabuc sa za ušami hľadel do vody; vtom sa mu tam ukázala šťuka. Pecivál skočil, chytil ju za žiabre a vytiahol.
„Pusť ma,“ prosila šťuka, „a ja Ti urobím za to, čo budeš chcieť.“
„Ja chcem mať taký dar, aby sa hneď všetko stalo, čo si zažiadam.“
„Stane sa hneď, len čo vyslovíš tieto slová:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech sa stane to a to!“

„Zapamätám si,“ odpovedal hlupák a povedal:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech je tu cibuľa, kvas a kaša!“

A hneď tu všetko bolo. Hlupák sa najedol a napil a povedal:
„Dobre, už mám dosť, už nechcem! A bude to tak vždy?“
„Bude,“ odpovedala šťuka.
Potom ju hlupák pustil do rieky, postavil sa pri vedrách a povedal:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech tie vedrá idú domov!“

Nato sa nosidlá s vedrami zdvihli a išli pomaly domov a hlupák, kráčajúc za nimi, žul cibuľu a kašu a zapíjal kvasom, vedrá pred sebou hnal ako husi. Keď boli vedrá doma, vyliezol si hlupák zase na pec a zaspal.
Čoskoro potom ho začali švagriné znova vyrušovať:
„Choď, Pecivál, naštiepaj nám drevo.“
„A čo si ho nemôžete naštiepať samy?“
„A majú to robiť ženy? Ak nenaštiepaš drevo, necháme Ťa na peci zamrznúť a červenú čiapku, opasok a čižmy nikdy nedostaneš.“
Hlupák sa obrátil na peci a povedal:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech sa hneď stane, čo chcú.“

Tu spod lavice vyskočila sekera, nasekala v drevárni drevo, doniesla k peci a potom si zas ľahla pod lavicu; a hlupák si zatiaľ na peci hovel, jedol cibuľu s kašou a zapíjal kvasom.
„Pecivál,“ zavolali o niekoľko dní švagriné, „v drevárni už nie je nijaké drevo, choď do lesa a privez; ak nepriviezieš, červenú čiapku, opasok ani čižmy nedostaneš!“
Tentoraz hlupák hneď poslúchol, lebo chcel ukázať v dedine všetkým, čo vie; i zliezol z pece, obliekol sa, obul, vyšiel na dvor, vytiahol zo šopy sane, naložil na ne cibuľu a kašu, vzal bič do ruky a sadol si; a na hlupákovo želanie a na šťukino prikázanie bežali sánky samy dedinou do lesa, len pod nimi sneh hvízdal. Idúc tak do lesa, musel cez ľudnaté mesto, a tu sa zbehlo množstvo zvedavých ľudí pozerať na sane, ako bez koní idú, takže hlupák, keďže išiel prudko, mnohých zrazil a mnoho vozov poprevracal a žien i detí vyľakal.
Keď prišiel do lesa, povedal:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
ako poviem, nech sa hneď stane:
Choď, sekera, nasekaj drevo,
polená, do otepí sa spájajte,
a otepe na sane skladajte!“

A čo prikázal, všetko sa hneď urobilo; hlupák si sadol a sánky ho niesli domov.
Ale v tom meste, kde toľko zlého spôsobil, len čo ho zbadali, hneď ho zo všetkých strán obskočili, strhli zo saní, chytili za vlasy a začali ho fackať. Hlupák si najprv myslel, že ho chcú len poštekliť, aby sa rozosmial; ale keď ho to začalo bolieť, povedal si v duchu:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech sa každému dostane polenom!“

Potom hneď polená zo saní vyskočili a začali skákať po ľuďoch, takže sa všetci v okamihu rozpŕchli na všetky strany; a hlupák div že nepraskol od smiechu, išiel ďalej svojou cestou a čoskoro sa zas ocitol na svojej peci.
Od toho času ďaleko široko si o hlupákovi rozprávali a chodili sa naňho pozerať ako na divotvorcu, až sa napokon o ňom dozvedel aj kráľ, a keďže ho chcel tiež vidieť, poslal po neho naschvál vojvodu.
„Zlez z pece, Pecivál, upravuj sa a poď ku kráľovi!“ povedal mu vojvoda.
„A prečo? Veď mám cibule, kvasu i kaše doma dosť.“
Za takú smelosť dal mu vojvoda políček; ale hlupák, ani z pece sa nepohnúc, pošepkal:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech sa mu dostane metlou!“

Metla celá sadzami zamazaná sa omočila v pomyjách a skočila na posla, sotva chudák ušiel oknom, i vskočil do koča a bez vybavenia sa vrátil ku kráľovi.
Kráľ nato poslal iného posla, opatrnejšieho; ten sa najprv vypytoval, čo má hlupák rád, a keď potom prišiel k peci, poklonil sa a povedal:
„Pecivál, poď so mnou ku kráľovi, chce Ti dať červenú čiapku, červený opasok a červené čižmy!“
„Ak je tak, pôjdem; choďte len vopred, ja Vás dobehnem.“
Posol išiel, a hlupák sa najedol kaše s cibuľou, napil sa kvasu, vyspal sa, a keď ho švagriné zobudili, že je už čas na cestu, ani z pece sa nepohnúc, povedal:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech som na tej peci hneď pred kráľom!“

V peci sa hneď zakúrilo, zapálilo, dvere sa dokorán otvorili, a pec s hlupákom bežala po ceste, posla predbehla a pred kráľovským palácom sa zastavila. Kráľ s celým dvorom vybehol v údive na pavlač, a hlupák práve dojedal kašu s cibuľou a zapíjal kvasom, a z jednej strany na druhú sa obracajúc, nikoho si nevšímal.
„Kto si? Čo robíš? A prečo si prišiel?“ pýtal sa ho kráľ.
„Som hlupák Pecivál, jem kašu s cibuľou a zapíjam kvasom a prišiel som k Tebe, kráľ, po červenú čiapku, červený opasok a po červené čižmy.“
Kým tak hlupák odpovedal kráľovi a ten sa ho zas na iné veci vypytoval, vyšla na pavlač kráľovská dcérka a bola veľmi krásna. Ako ju hlupák zbadal, hneď sa do nej zaľúbil a pomyslel si:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech sa kráľovná stane mojou milou!“

Potom na jeho slová sa pec zase pohla a hlupák išiel domov; doma sa dvere znova otvorili, pec sa postavila na svoje miesto, a hlupák sa na nej opäť váľal, jedol cibuľu s kašou a zapíjal kvasom.
Zatiaľ prekrásna kráľova dcéra po hlupákovi Peciválovi zatúžila a tak si ho zamilovala, že kráľovi padla k nohám a pravdu mu vyznala. Kráľ jej to všelijako vyhováral, a keď nič nepomohlo a kráľovná láskou chradla, poslal opäť po hlupáka. Ale hlupák nijako nechcel už ku kráľovi ísť, až ho potom posol opil, zviazal a ku kráľovi priviezol. Kráľ bez meškania zavolal k sebe čarodejníka, dal Pecivála aj s kráľovnou za trest zabedniť do skleneného suda, zasmoliť a pustiť povetrím.
Sud letel s nimi do oblakov ako vták. Kráľovná v sude horko plakala a prosila hlupáka, aby ju vyslobodil; ale ten odpovedal, že mu je v sude dobre. Potom sa predsa jej prosbami obmäkčil a povedal:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech sa hneď ocitnem na pohostinnom ostrove!“

Tak sa aj stalo: sud sa obrátil nad more, spustil sa na pohostinný ostrov a rozpukol sa na kusy. A ten ostrov bol taký, že kto na ňom bol a niečo chcel, všetko dostal. I prechádzal sa hlupák po ostrove s kráľovnou a nič im nechýbalo, mali jesť a piť, čo len hrdlo ráčilo, stôl sa sám od seba prestieral, a keď sa najedli a napili, zase zmizol.
Hlupákovi sa to nadmieru páčilo, ale kráľovná nemala na tom dosť, i prosila hlupáka, aby sa postaral aj o palác. Na hlupákovo vrúcne želanie a šťukino prikázanie stál tu hneď na ostrove mramorový palác, s oknami krištáľovými, pozláteným nábytkom a jantárovou strechou.
Za niekoľko dní kráľovná opäť prosila hlupáka, aby urobil nejaké spojenie s pevninou a priviedol ľudí na ostrov, že sa jej tu náramne cnie, že bez komorných nemôže byť, a tiež že by rada uvidela svojho otca. A hlupák povedal:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech sa stane, čo kráľovná chce mať!“

A druhého dňa ráno stál cez more krištáľový most na zlatých oblúkoch, s diamantovým zábradlím, a to taký dlhý, že dosahoval až k palácu kráľovninho otca. Hlupák sa chcel s kráľovnou už vydať na cestu, a vtom nečakane si spomenul, že všetci iní ľudia sú ako ľudia, a on sám že je hlupák, a že by hanba bola, keby sa tak ukázal na kráľovskom dvore s jeho dcérkou; umienil si, že ešte raz, ale už naposledy, použije šťukin dar, a povedal:

„Na moje vrúcne želanie
a na šťukino prikázanie
nech sa hneď stanem rozumným!“

Len čo to vyriekol, hneď nadobudol rozum i slušnosť, vydal sa s kráľovnou na púť, a po tom zázračnom moste prišli na pevninu rovno ku kráľovi, padli mu k nohám a prosili ho o požehnanie. A ešte toho večera sa dali spolu šťastne zosobášiť, kráľ vyhlásil svojho zaťa za svojho nástupcu a vystrojil slávne hostiny:
Jedli, pili a veselí boli;
a aj ja som tam bol,
med a víno ako buk som pil,
a všetko, čo som sa dozvedel,
ako môžem, verne som povedal.