Hop do mošne

Žil jeden starček so starenkou a mali syna. Bol to dobrý a poslušný chlapec, prívetivý aj usilovný. Celú starobu by sa z neho mohli tí dvaja tešiť a radovať. Ale akápak radosť, keď nie je čo jesť! Sami mali hlad a synčekovi tiež nebolo čo dať do úst.
Čo robiť? Rozmýšľali, rozmýšľali a nakoniec sa rozhodli, že syna pošlú za pastiera.
V susednej dedine práve jeden bohatý gazda potreboval robotníka. A tak starček zaviedol syna k tomu gazdovi. Gazda vzal chlapca za pastiera a určil mu mzdu: za rok vrece bôbu, snop ľanu a tri groše v peniazoch.
Tak žil chlapec u bohatého gazdu a pásol mu dobytok. Pásol celú jar, leto i jeseň. Keď nastala zima, zahnal pastierik dobytok do maštale a hovorí:
„A teraz pôjdem domov, gazda.“
„Choď,“ odvetil gazda. „V zime pastier len chlieb nadarmo zjedá.“
A dal chlapcovi, čo mu podľa dohody patrilo.
A tak kráčal pastierik po ceste, na chrbte vrece s bôbom, v ruke snop ľanu a vo vrecku tri cinkajúce grošíky.
Dobré je to, vravel si. Navaríme bôbu a do sýta sa najeme, z ľanu mi mamička utká plátno a ušije novú košeľu, a groše, tie sa zídu vždy.
Len čo si to pomyslel, vidí, ako oproti nemu ide starý žobrák s čiernou bradou. Oblečenie mal roztrhané, sotva mu na pleciach držalo.
Žobrák s čiernym fúzom ho pozdravil a hovorí:
„Daruj mi, chlapče, nejakú almužničku.“
I čo, povedal si pastierik, dám mu ľan. Košeľu mám ešte pevnú, nejako v nej prechodím.
Pretriasol ľanový snop a dal ho žobrákovi.
A išiel ďalej. Neprešiel ďaleko a stretol žobráka s ryšavou bradou. Ten síce nemal tak roztrhané šaty, ale zato bol vychudnutý až na kosť.
Žobrák s ryšavým fúzom sa oprel o palicu a poprosil:
„Zľutuj sa nad starcom, synku. Tretí deň som nemal ani kôrku v ústach.“
Pastierik chvíľu rozmýšľal, uvažoval a potom dal žobrákovi bôb.
To nič, povedal si v duchu, ostali mi ešte tri groše. S prázdnymi rukami domov neprídem.
Prešiel kúsok a stretol tretieho žobráka. Tí prví dvaja boli núdzni až dosť, ale tento bol ešte úbohší.
Chrbát mal zhrbený do oblúka, biely fúz mu visel celý rozstrapatený až k zemi a na hlave nemal ani čiapku.
Žobrák s bielou bradou sa zastavil a hovorí:
„Daruj mi, synku, čo môžeš. Zľutuj sa nad mojou starobou.“
„Čo Ti mám, starček, dať?“ odpovedal pastierik. „Mal som snop, ale ten som dal žobrákovi s čiernou bradou. Mal som vrece bôbu, ale to si vyprosil žobrák s ryšavou bradou. A tak mi ostali len tri groše. Keď Ti ich dám, s čím sa vrátim k otcovi a k matke? Veď oni sú tiež chudobní.“
„Ach synku,“ povedal starec, „máš pravdu, ale nikto nie je chudobnejší ako ja. Sám vidíš, ani starú hlavu si nemám čím prikryť.“
Zľutoval sa chlapec nad starcom a tri groše mu dal. Chcel ísť ďalej, ale starec povedal:
„Počkaj, synku. Dal si mi svoje posledné a ja Ti tiež nezostanem dlžný. Aj u mňa sa niečo pre Teba nájde.“
A odovzdal pastierikovi svoju schátranú mošňu, sukovitú palicu a husličky so sláčikom.
„Prázdna je tá mošna,“ povedal, „ale cennejšia ako vrece zlata. Kým ju budeš mať pri sebe, nikto sa k Tebe nesmie priblížiť. A ak to urobí, zaklopkaj naňu palicou a zavolaj: Hop do mošne! Aj keby pred Tebou stál sám kráľ s korunou, aj ten tam musí vliezť a nedostane sa von, kým Ty sám nerozkážeš. Ani tie husle nie sú obyčajné; roztancujú hocikoho.“
Pastierik vzal darčeky, poďakoval starčekovi a išiel domov.
Otec s matkou sa z synčeka tešili, keď sa však dozvedeli, že sa vrátil s prázdnymi rukami, zaplakali. Ale čo sa dalo robiť? Slzami si z biedy nepomôžeš.
Zimu a jar akosi prebili a v lete vzal chlapec mošňu, palicu aj husličky a išiel, kam ho oči viedli.
„Pôjdem sa potúlať po svete,“ povedal rodičom na rozlúčku, „možno že tentoraz niečo prinesiem a poteším Vás.“
A išiel a išiel, až došiel na veľké pole. Rástlo tam vysoké, husté žito, klások na kláskovi. Kosci chodili v radoch a kosili úrodu.
Pastierik si sadol bokom a díval sa. Kosci mávali kosami, ani chrbát nenarovnali, slovkom na seba nepovedali, neusmiali sa, ani pesničku si nezanôtili.
Čo je to s nimi? Akoby k tým kosám prirástli, povedal si pastierik. Zahrám im niečo na husličky! Nech sa poveselia, nech si trochu oddýchnu.
Vytiahol husličky a začal hrať.
V tej chvíli odhodili kosci kosy na zem a dali sa do tancovania.
Hneď ale, akoby spod zeme vyrástol, vyskočil odkiaľsi šafár s hrubou palicou.
Začal sa rozkrikovať a revať na celé kolo:
„Vy lenivci, Vy povaľači! Nech Vám nohy ochrnú! Panské žito sa sype, a oni si tu tancujú ako na svadbe. Tak pekne rýchlo do roboty!“
A začal poháňať robotníkov palicou. Solil ich po chrbtoch zo všetkých síl.
Aj po chlapcovi s husličkami sa ohnal. Ale ten nebol hlúpy, nastavil mu mošňu, udrel na ňu svojou palicou a zvolal:
„Hop do mošne!“
Len čo to dopovedal, šafár sa už zmietal v mošni. Bučal, ako keď vezú dobytok na trh:
„Ojojój, pusť ma, chlapče milý!“
„A budeš ešte robiť bengál?“ opýtal sa pastierik.
„Už viackrát nebudem!“ chrčal šafár v mošni. „Radšej si jazyk odhryznem.“
„A budeš sa ešte na ľudí oháňať?“
„Ale kdeže! Ani prstom sa už nikoho nedotknem!“
„Tak preto!“ povedal pastierik a zatriasol mošňou.
Šafár z nej vypadol, sotva lapal dych.
A chlapec vzal zasa husličky do ruky.
No, tentoraz sa kosci od samej radosti div nevytancovali!
Potom si pastierik hodil mošňu na chrbát, strčil husličky pod pazuchu a išiel ďalej svojou cestou.
Išiel a išiel, až prišiel do jednej dediny. Keď zahýbal okolo kostola, videl, ako z protiľahlého domu vybehlo dievča. Bežalo a usedavo plakalo.
„Prečo plačeš, dievčatko?“ opýtal sa pastierik.
„Ako by som neplakala,“ odpovedalo dievča. „Desať rokov som slúžila u farára, ani halier som od neho nevidela. Dnes som ho poprosila, aby sa so mnou vyrovnal, ale on nechce ani počuť. Vyhnal ma von, akoby som k nemu bola prišla po almužnu. A zajtra mám svadbu. Ženích má asi toľko peňazí čo žaba vlasov a ja nemám ani groš. Ani sa upraviť nemôžem, ani hostí nemám čím uctiť.“
Pastierikovi začalo byť dievčaťa ľúto.
„Pôjdeme spolu k farárovi,“ povedal jej. „Možno si to rozmyslí a zaplatí Ti.“
Vzal dievča za ruku a išiel s ním na faru.
Keď farár zbadal dievča, hovorí:
„Dcéra milá, prečo si sa vrátila? Veď som už povedal, že Boh Ti na onom svete všetko nahradí.“
Tu vykročil pastierik dopredu, pozdravil farára a povedal:
„Oj, to nie je od Vás pekné, pán farár! Pánboha nechajte Pánubohu, ale dievča Vám slúžilo na tomto svete, tak sa s ním vyrovnajte tu na zemi!“
Farár sa nahneval a schmatol hrčovitú palicu:
„A čo Ty si zač, že mňa, farára, poúčaš?“
Pastierik vzal svoju palicu, udrel do mošny a zvolal:
„Dôstojný pane, račte dnu!“
Ako povedal, tak sa stalo. V tom okamihu sa farár prevaľoval v mošni.
„Pusť ma, synu môj!“ žobronil. „Dievčaťu zaplatím, ani groš mu neupriem!“
„Dobre,“ odpovedal pastierik, „ale pridajte jej k tomu ešte, pán farár, koňa s kravou a tisíc zlatákov.“
„Och, och,“ stonal farár. „Pusť ma! Ničoho nebudem ľutovať.“
A tak pastierik kňaza pustil.
Hneď na druhý deň sa slávila svadba.
Takú veselú svadbu nikto nepamätal. Ženích s nevestou, hostia, ba aj stoly so stoličkami tancovali pri chlapcových husličkách!
Pastierik hral až do bieleho rána, potom si hodil mošňu na chrbát, husličky strčil pod pazuchu, ťukol palicou o zem a išiel ďalej svojou cestou.
Išiel a išiel, až prišiel na bohaté panstvo. Starý knieža, majiteľ toho panstva, práve obedoval. Pastierik sa priblížil k oknu panského domu a vidí, že pán sedí za stolom sám. A na stole jedál a nápojov, až sa srdce smeje!
Chlapec chvíľu pozoroval, ako sa pánovi darí, a dostal tiež chuť. Zaklopal na okno, pozdravil a hovorí tak a tak, že ide zďaleka, že celkom vyhladovel, či by knieža nenariadil, aby pocestnému dali v kuchyni niečo zahryznúť.
Pán dokonca od zlosti pustil vidličku, vyskočil od stola a vykríkol:
„Ty ničomník jeden, ty tulák! Pozrime sa, na cudzie by chcel siahať! Ja Ťa nakŕmim, že Ti z toho veselo nebude!“
Na to pastierik pánovi neodpovedal; zložil však z chrbta mošňu, klopol do nej palicou a potichu povedal:
„Hop do mošne!“
Pána akoby hákom strhol. Preletel oknom a rovno do mošny. Pastierik ho ešte navyše prešľahol palicou:
„Pre mňa Vám bolo, pán milý, ľúto lyžice kaše, a pozrite, ako ja Vás slávne uctievam!“
„Nechaj toho, nechaj toho!“ kričal pán z mošny. „Ja som len žartoval. Sadni si za stôl a jedz, čo hrdlo ráči.“
„Ale nie,“ hovorí pastierik, „teraz ma už, milostivý pane, jedným sladkým kúskom neodbavíte. Moja mošna nie je rada prázdna. Pustím Vás, ale Vy za to nariaďte, nech sa až dohora naplní všakovakým tovarom.“
„Dobre, dobre,“ hovorí pán, „mošňu Ti naplním.“
A v duchu si hovorí:
Dobré je to, koľko sa už len do nej zmestí!
Ale priskoro sa radoval. Do mošny nevošlo ani veľa, ani málo, ale našlo sa v nej miesto aj pre koňa s býkom, aj pre kravu s teliatkom. Päť vriec žita nasypali do mošny a práve toľko jačmeňa, a stále ešte nebola plná po okraj. Rástla, roztiahla sa na všetky strany, už nabobtnala takmer až do samých oblakov. Vtedy pastierik povedal:
„No, teraz by to už mohlo stačiť.“
Hodil si mošňu na chrbát ako páperovú perinu a vykročil z boháčovho statku, hvízdajúc si na cestu veselú pesničku.
Išiel a išiel, až prišiel domov. O, to sa otec s matkou zaradovali, keď syn vytriasol z mošny pánov tovar!
Odvtedy začali žiť ako ľudia a núdzu už viac nepoznali.