O nepravom a pravom čertovi

Bol raz jeden chudobný človek, mal ženu a päť detí, a jesť nebolo čo. Mali bohatého kmotra, sedliaka v dedine, ale bol to skrblík každým coliom, nedal ani kúsok chleba. A tak tí ľudia biedu trli, o hlade vstávali, o hlade líhali.

Stalo sa raz, keď šla chudobná žena do cudzej dediny vyprosiť deťom kúsok chleba, že sa vybrala popri potoku, kde bol breh podmytý.

A ako po brehu kráča, zrazu sa pod ňou utrhne kus zeme. Len-len sa zachytila, že nespadla do potoka. A tu vidí, ako sa spoza utrhnutého kusa zeme na svetlo vykotúľal veľký hrniec, plný dukátov. Od radosti žena hneď do podolku peniaze hrabala a rovno domov. Mali po núdzi. Schovali peniaze na povalu do truhlice, aby o nich nikto nevedel. Žena potom jeden dukát vzala a šla ku kmotrovi, že by rada bochník chleba. Sedliak sa na ňu osopil, že nemá pre žobrákov, ale len čo zazrel dukát, hneď spieval inú. Doniesol chleba a pýtal sa, kde ten peniaz zobrali. A žena, dobrák, všetko mu povedala, ako sa tou nečakanou príhodou dostali k majetku.

Tu sedliak, skrblík, závidel im bohatstvo a hovorí sedliačke:

„Rád by som tie peniaze dostal, ale ako na ne?“ A sedliačka bola ešte skúpejšia ako muž, hneď radu našla. „Vieš čo, zabijeme v noci našu čiernu kravu, stiahneš z nej kožu a oblečieš si ju aj s rohmi. Potom k polnoci choď k chalupe, zabúchaj na dvere, ohlás sa, že si čert a že chceš peniaze.“

Sedliak poslúchol a urobil podľa ženinej rady. Pred polnocou bol pri chalupe, na dvere búchal a reťazou rinčal. Ten chalupník vystrčil hlavu oknom a pýta sa, kto je to a čo chce.

Sedliak huhlal: „Ja som čert a idem si po peniaze.“ Chalupníkovi odišla duša do päť, keď videl čiernu rohatú hlavu, a hovorí žene: „Počuješ, ide si po peniaze, daj mu ich, ja s tým nič mať nechcem.“ Ale žena bola odvážnejšia a že nedá, veď kdovie, čo je to za podvod.

Tak sedliak márne obchádzal okolo okna, a keď bolo po polnoci, odišiel. Myslel si, že ak bude chodiť každý deň, že ich predsa vystraší. Prišiel aj na druhú noc a s rachotom žiadal peniaze. Ale ani vtedy nedostal nič. Chalupník však už bol taký zľaknutý, že ráno povedal žene: „Počuješ, ak príde ten čert ešte raz, sám mu poklad vydám. Veď kdovie, aké sú to peniaze.“ S týmto úmyslom sa zveril aj kmotrovi, ktorý akoby nič prišiel ráno na výzvedy. Tu si kmotor myslel: „Už je vyhraté; v noci prídem tretí raz a dostanem peniaze.“

Toho večera po práci stál chalupník na návsi a tu ide okolo akýsi poľovník. Zaprášený bol od cesty, zmorený, a hovorí: „Človeče dobrý, nechaj ma u seba na noc.“ Chalupník mu na to: „Ak sa len ničoho nebojíte, rád vám dám nocľah.“ Poľovník povedal: „Nebojím sa,“ a vypytoval sa, čo a ako. Tu mu chalupník celú tú príhodu o peniazoch rozprával a o čertovi, ktorý si po ne chodí. Poľovník prosil, len nech mu dajú nocľah, že s nimi chce pekelného hosta dočkať, že strach nemá. A chalupník bol rád, že im bude veselšie, a viedol poľovníka domov.

Ťahala sa jedenásta hodina, pred chalupou sa zase ozvalo rinčanie a hluk. Chalupník sa už chystal, že tie peniaze vydá. Poľovník hovorí: „Otvorte mu dvere.“ Žena nechcela, len nech ho nechajú, že azda zase odíde. Tu sa poľovník sám zdvihol, šiel a otvoril dvere. Tá rohatá obluda vstúpila do izby a poľovník sa spýtal: „Čo si a čo tu hľadáš?“

„Ja som čert a idem si po peniaze!“ A poľovník mu na to: „Ty si čert a ja tiež. Pôjdeme, kam patríme.“ Chytil milého kmotra a oknom s ním do povetria odletel. V izbe len trochu smradu a dymu zostalo po pekelnom poľovníkovi.

Teraz mal chalupník od čerta pokoj. Kmotra sa prišla ráno pýtať do chalupy, či tam kmotor nebol, ale chalupníčka hovorí: „Nebol tu už dávno; ani si nepamätám. Ale kmotrička, stala sa nám dnes v noci čudná príhoda.“ A chalupníčka rozprávala sedliačke všetko. Tá hneď vedela, že jej muža čert do pekla odniesol, ani nemukla, neprezradila sa. Chalupník potom z nájdených peňazí kúpil pekný statok a dobre sa mu žilo so ženou aj s deťmi.