Grófka Isabela

Ako veľmi sa starala o psa Pufiho a ako sa na kozy nahnevala, až z toho povstala veľká rebélia

Zámok Chudenice s panstvom neďaleko Klatov patrili kedysi grófke Isabele Černínovej. Nebolo to chudobné panstvo. Polia a lúky striedali hlboké lesy plné zveri, ktorá mala dobrý úkryt v kopcoch aj okolo potokov. Pod Bolfánkom bola nová bažantnica a poľovník Baba v nej každý rok vypestoval mnoho bažantov pre milostivú vrchnosť. Keď potom na jeseň panstvo poľovalo, sedel v krčme opitý do nemoty a nebolo s ním žiadnej reči.
Napriek tomu sa pani grófke zdalo, že by výnos z panských lesov mohol byť väčší, a rozhodla sa ich chrániť pred škodcami. Keď začala s chudenickým hajtmanom hovoriť o stratách na zveri, hajtman netrpezlivo čakal, čo si pani grófka zasa vymyslela.
„Zdá sa mi, že bažantník Baba už sám na všetko nestačí. Ľudia sa sťažujú, že ich z lesa a medzí vyháňa, aby mu neplašili bažanty.“
„Grófska Milosť, ja sám dobre viem, že to robí poctivo!“ prihováral sa horlivo hajtman.
Pani grófka sa v tej chvíli pozrela na tlstého bieleho pudlíka, ktorý fučal na hodvábnom vankúši pri jej nohách a sotva sa pohol. Pani ho pohladkala, potom si pritisla k oku čipkovú vreckovku a vzdychla: „Ak môj pes Pufi zomrie, ja jeho smrť asi neprežijem.“
Hajtman psom veľmi nerozumel, ale aby potešil grófku v jej bolesti, dovolil si poznamenať:
„Ja by som o jednej rade vedel, Milosť!“
„Tak von s ňou, hajtman! To by som sa veľmi hnevala, keby ste mi ju nepovedali,“ hneď mu nariaďovala grófka a po slzách v jej tvári už nebolo ani stopy. V tej chvíli hajtmana zamrzelo, že sa dal prinútiť k slovu. Ale nedalo sa to vziať späť, pretože grófka naňho stále dorážala, až predsa len povedal, čo vedel. „Grófska Milosť, ja psom vôbec nerozumiem. Ale v Chudeniciach máme dobrého pohodného, ktorý vie liečiť všetky zvieratá. Azda by vedel pomôcť.“
Len čo to grófka začula, hneď si zavolala sluhu, aby poslal po chudenického pohodného, ktorého všetci poznali ako rascu. Keď sluha odišiel s odkazom, grófka sa obrátila k hajtmanovi a bez akéhokoľvek vysvetlenia pristúpila k nariadeniu. „Ešte dnes vydáte, hajtman, dekrét, v ktorom milostivá vrchnosť nariaďuje a vyhlasuje, aby bol kozí dobytok na všetkých pasienkoch odstránený a ponechaný len osobitne chudobným, pretože páchá v lesoch a mladých letorastoch nenahraditeľné škody. Okamžite nariaďujeme súpis všetkých kôz a od tohto dňa je pasenie v panských lesoch zakázané.“
Keď to hajtman počul, nezmohol sa ani na slovo. Tie kozy mu už dávno hýbali žlčou, ale taký rázny zákrok by ako hajtman nikdy neurobil. Veď z toho môže byť veľký rozruch, bude hroziť rebélia. Skôr než mohol pani grófku upozorniť na vážne nebezpečenstvá, komorník hlásil vo dverách chudenického pohodného. „Hajtman! Myslím, že už viete, čo je treba zariadiť. Teraz ma musíte opustiť, ten môj úbohý Pufi potrebuje pomoc.“
Grófka sa milo usmiala a natiahla hajtmanovi ruku v rukavičke na pobozkanie. Urobil teda, čo sa od neho žiadalo, a s hlbokými poklonami opustil grófkin salón. Hlavu mal plnú starostí.
Medzitým vstúpil chudenický pohodný, postrkovaný komorníkom, do dverí. Čiapku uctivo mädlil v ruke a obzeral sa na všetky strany, div že hajtmana nezrazil. Len čo zazrel grófku, rýchlo ohol chrbát, ako vedel najlepšie, a zahlaholil ako na lesy: „Pozdrav pánboh, milostivá pani grófka!“
„Vitajte!“ povedala grófka a rozkošne sa naňho usmiala. Komorníkovi pokynula, že môže odísť.
Potom opatrne chytila pohodného za rukáv jeho sviatočného kabáta a priviedla ho k oknu, kde na vankúši vedľa kresla ležal tlstý biely Pufi. Keď pes ucítil pohodného, naježili sa mu všetky chlpy, ale bol taký malátny a bezmocný, že nemohol ani vstať, a preto neutiekol.
„To je môj milovaný Pufi! Práve dnes som sa dozvedela od pána hajtmana, že Vy rozumiete psom,“ zašvitorila grófka.
„To je pravda pravdúca!“ prikývol pohodný a so záujmom si prezeral tlstého psa. „Bola by som Vám veľmi povďačná, keby ste sa ujali môjho chorého Pufiho. Mám obavy, že by bez vašej pomoci čoskoro zomrel. A to ja by som asi neprežila.“ Grófka sa dala znova do plaču, ronila slzy do čipkovej vreckovky a nariekala, že to aj pohodnému prišlo ľúto.
„Neplačte, pani grófka! Veď tomu psovi nič nie je, je len strašne prežratý. Ja si ho vezmem domov a o týždeň bude ako rybička.“
„Naozaj!“ vzlykla grófka. „Ja sa Vám dobre za tú službu odmením.“ A hneď sľúbila, že každý deň pošle po Pufiho jedlo. Pohodný vzal psa pod pazuchu, grófka miláčika ešte naposledy pohladkala, potom zamrmlal nejaké pozdravenie a rýchlo vybehol z dverí. Komorník vyprevadil pohodného až na dvor a veľmi sa čudoval, že pani grófka dala tomu chudenickému rascovi svojho milého Pufiho. Keď prišiel pohodný domov, otvoril na dvore prázdny chlievik a hodil tam grófskeho psa. Dobre zavrel dvierka a uľavil si: „Teraz tam zostaneš, ty potvora! O týždeň budeš inak vyvádzať a žrať všetko, na čo prídeš.“
Potom zašiel do izby, kde žene povedal, ako to dopadlo na zámku u grófky. Napoludnie doniesol zámocký sluha pre Pufiho v košíku celé pečené kura a krčah smotany. Pohodný všetko vzal a vrátil mu prázdny kôš. Ten deň si so ženou a deťmi dobre pochutnali na grófskom kuraťi, a tak to bolo každý ďalší deň. Zatiaľ sa po Chudeniciach rozniesla správa, že grófka vydala dekrét o kozách. Ľudia sa hnali na richtu a chceli počuť pravdu. Richtár im musel povedať, že je to tak a že už papier zo zámku dostal.
„Čo však budeme robiť?“ nariekali niektorí. „Veď je to naša jediná obživa!“
Richtár nevedel, čo by im poradil, pretože zámockí mali medzi ľuďmi svojich pochlebovačov a čo povedal, všetko sa hneď nieslo na zámok.
„Ešte nie je všetko stratené!“ volal, aby pobúrených koziarov upokojil. „Len sa pokojne porozchádzajte! My sa s konšelmi poradíme a potom Vám dáme vedieť.“
Toho dňa sa na richte zišli konšelia a dlho do noci sa s richtárom radili o novom dekréte. Súpis kôz však už bol nariadený a nedalo sa nič robiť.
Zatiaľ bol grófsky Pufi celý týždeň zatvorený v chlieviku bez jedla, len o vode. Keď ho potom pohodný pustil, očividne sa zmenil. Skákal ako pominutý a psie sadlo z neho spadlo. Grófka po neho poslala komorníka s kočom, ktorý pohodnému liečenie dobre zaplatil.
Keď Pufi dorazil na zámok, pani grófka ho už čakala na schodoch a volala: „Pufi! Pufi! Pufi!“
Pudlík bežal do schodov cez hlavu, ňafkal a škemral o jedlo. Keď mu na rozkaz grófky priniesli na miske pečené kuriatko, pustil sa doň s takou chuťou, že po ňom nezostalo viac ako pár kostičiek.
Ešte toho dňa grófka s mladým grófom odišla na celú zimu inam a na zámku zostal pánom chudenický hajtman, s ktorým sa o kozom dekréte nedalo vôbec hovoriť. Ľudia však reptali proti vrchnosti a nechceli sa dať. Na jeseň, na veľkú púť na Bolfánku nad Chudenicami sa zišli za cintorínom U svätej Anny všetci richtári z celého panstva aj chudenický purkmajster a primas. Dlho sa tam spolu radili a hovorilo sa všeličo. Nakoniec sa dohodli, že tú sťažnosť proti vrchnosti nechajú až na jar, pretože zima bola pomaly na krku, a k žiadnej rebélii teda nedošlo. Na Chudenicku potom celú zimu počítali kozy, capov v tom nevynímajúc. Ženské na návsi o ničom inom nehovorili ako o kozom dekréte a chlapi v krčme pri pive práve tak. Rečí bolo všade plno a nemali konca.
„Ja sa čudujem našej vrchnosti, že s tými kozami robí toľko krika,“ hovorí ktosi. „Veď je to hanba brať chudobným ľuďom obživu.“
„Ale čo ak ich má niekto dvanásť, trinásť aj pätnásť? A chudenický primas ich má tiež plný chlievik.“
Kôz však neubúdalo, len pri zabíjačkách niektorá padla do klobás. Od toho dňa, čo bol dekrét ustanovený, nikto zbytočne kozu nezabil. Tá musela skôr zdochnúť. Richtára tiež postihlo toto nariadenie a staral sa, aby sa všetko urovnalo po dobrom. „Niekto musí našej vrchnosti riadne vysvetliť, ako to u nás s tými kozami je. Keď však pôjde jeden alebo dvaja, nebude to nič platné. Až sa pani grófka vráti do Chudeníc, musíme k nej ísť všetci.“
Richtár bol opatrný, ale napriek tomu zima uplynula v mnohých hádkach a rozbrojoch. Ľudia si vyčítali aj nos medzi očami, nikto nevedel, čo bude.
Až v máji prišla grófka so synom na zámok v Chocomyšli. Hneď sa to rozkričalo po celom kraji a vedelo sa, že na druhý deň odtiaľ pôjde do Chudeníc. Ľudia sa cez noc dohovorili a ráno za svitania už stáli s kozami popri ceste do Chudeníc. Keď zámockí úradníci chceli vyjsť vrchnosti v ústrety, ďaleko sa nedostali. Vzbúrení koziari ich zajali aj s hajtmanom a mušketiermi a odviedli ich do lesa na Kuchyňku, kde ich zavreli a strážili, aby niekto neutiekol.
Taká rebélia tu ešte nikdy nebola. Panskí úradníci sa veľmi čudovali, že akoby ich po richtároch zem pohltila. Jeden z mušketierov nakoniec spadol do rybníka a stratil šabľu aj opasok, pretože v tej tlačenici bil okolo seba ako na robote. Kto ho tam strčil, nevedel a nikto sa nepriznal.
O desiatej zahrmeli panské koče a vrchnosť prichádzala pomaly od Anenskej kaplnky. Kým koče prišli do údolia, stáli im v ceste veľké zástupy ľudu. Všetci milostivú vrchnosť uctivo zdravili a v prvom rade vždy stáli dievčatká oblečené ako družičky s kozou na povraze.
„Čo to má znamenať?“ hnevala sa grófka v koči. „Kde je chudenický hajtman? Už tu mal byť dávno.“
Mladý gróf sa znamenite bavil a mával z koča pekným dievčatám. Grófka sa zato mračila čoraz viac a nebolo jej to po chuti. Keď ho napomenula, usmial sa. „Ale mamá! Veď je to predsa vzbura, rebélia proti tomu koziemu dekrétu!“
„Aká rebélia?“ zhrozila sa grófka. „Niečo také som predsa nemohla tušiť. Bola by som pozvala vojsko a nikdy sem neišla.“ Ale gróf sa už cítil dosť starý, aby mohol matke poradiť.
„Mamá! Len pamätajte, čo nášmu stavu prináleží. Musíte byť predsa veľkodušná. Títo úbožiaci sa bez kôz nezaobídu a nám to azda toľko neuškodí.“
Grófka sa hnevala a veľmi ju mrzelo, že musí dať mladému grófovi za pravdu. Kým dorazila do Chudeníc, mala koč plný kvetov, ktoré jej tam družičky nahádzali. A keď z neho vystúpila, už sa zase usmievala a milostivo odpovedala služobníctvu na pozdravy.
Kým sa hajtman k vrchnosti dostavil, trvalo to pol dňa. Ale ako sa grófka dozvedela, že aj jeho koziari zajali, dala sa do smiechu.
„Nezostáva nám teda, než aby som ten náš dekrét odvolala. Veď nemôžem prísť o dobrého hajtmana kvôli kozám.“
A to bol koniec tej kozej vojny, ale dlho sa o nej rozprávalo. Nikde vraj nemali takéto drahé kozy ako na Chudenicku a ešte k tomu všetky poctivo spísané v listinách.