Krásna Vasilisa

Žil bol raz v jednom cárstve kupec. Dvanásť rokov prežil so svojou ženou, dožili sa len jednej dcéry, krásnej Vasilisy. Keď sa matka chystala zomrieť, dievčatku bolo len osem rokov. Pred smrťou si kupcova žena dcérku zavolala, siahla pod prikrývku, vytiahla bábiku, podala ju Vasilise a povedala:
„Počúvaj dobre, Vasilenka, nezabudni splniť moje posledné želanie. Lúčim sa so životom a s rodičovským požehnaním ti tu zanechávam túto bábiku. Chráň ju vždy pri sebe, nikomu ju neukazuj, a ak ťa niekedy postihne nejaké trápenie, nakŕm ju a popros ju o radu. Nasýti sa, poradí ti, ako nešťastie napraviť.“ Potom dcérku pobozkala, dušu vypustila.
Po smrti svojej ženy držal kupec smútok, ako sa patrí, čoskoro sa však začal obzerať, ako by sa znova oženil. Bol to dobrý človek, o nevesty nemal núdzu, najviac zo všetkých sa mu však zapáčila jedna vdova, už nie najmladšia, dve dcéry mala, skoro rovnako staré ako Vasilisa ..... povedalo by sa: skúsená matka a riadna gazdiná. Kupec sa s tou vdovou oženil, ale zle pochodil: nenašiel v nej dobrú matku pre svoju Vasilisu. Vasilisa bola najkrajšia z celej dediny, macocha aj nevlastné sestry jej veľmi závideli jej krásu, trápili ju tou najťažšou prácou, aby od driny schudla, od vetra a slnka v tvári zhnedla ..... smutný život s nimi mala nešťastná dcérka.
Avšak Vasilisa všetko trpezlivo znášala, deň za dňom bola krajšia, v tvári plnšia; naopak macocha a jej dcéry chudli, zlosťou škaredli, hoci obe stále sedeli s rukami v lone ako slečinky. Ako to tak mohlo byť? No, Vasilise verne pomáhala jej bábika, bez nej by si so všetkou prácou ťažko poradila. Veď jej tiež Vasilisa, kým si sama sadne k jedlu, ponúkne to najchutnejšie sústo, a potom večer, keď idú všetci spať, zavrie sa s ňou do komôrky, znova ju hostí, nabáda ju:
„Jedz, bábika, ochutnaj, o mojom hore počúvaj. U otecka doma žijem, radosti si neužijem, macocha by ma najradšej zo sveta sprovodila. Poraď mi, bábika, čo a ako, čo si mám počať a čo urobiť?“
Bábika sa navečerá, potom jej poradí, poteší ju v jej hore a na druhý deň urobí všetko za ňu. Vasilisa si zatiaľ oddychuje v tieni, trhá kvietky, záhony má už dávno vypleté, kapustu zaliatu, vodu naznášanú, pec zakúrenú, bábika jej ukáže aj kvet proti opáleniu ..... predobre sa žije dcérke s jej bábikou.
Roky ubiehali, Vasilisa vyrástla, už z nej bola nevesta. Všetci ženíchovia v meste sa o ňu uchádzajú, o macochine dcéry žiadny ani okom nezavadí. Macocha sa hnevá ešte viac, všetkým ženíchom odpovedá:
„Nevydám predsa mladšiu skôr ako dve staršie!“, vyprevadí ich z domu, na Vasilise si vylieva zlosť bitím.
Raz musel kupec odísť na dlhý čas za obchodom. Macocha sa zatiaľ presťahovala do iného domu; za domom sa černel hustý les, v lese na čistine stála chalúpka, v chalúpke bývala Baba Jaga. Len čo sa macocha presťahovala do nového, každú chvíľu posiela nenávidenú Vasilisu do lesa, raz po toto, raz po tamto, tá sa však vždy vráti domov živá, zdravá: bábika jej vždy ukáže cestu, nikdy ju nenechá zablúdiť k chalúpke Baby Jagy.
Prišla jeseň. Macocha rozdelila dcéram prácu na večer: jednej nariadila paličkovať čipky, druhej plesť pančuchy, Vasilise priasť a všetkým prísne prikázala, koľko diela majú urobiť. V celom dome zhasila svetlo, udusila oheň, nechala len sviečku tam, kde pracovali, a išla spať. Dievčatá sa dali do diela. Vtom začala sviečka čadiť. Jedna z macochiných dcér priniesla kratiknot, aby svetlo opravila, ale namiesto toho, ako jej matka prikázala, akoby náhodou tú sviečku zhasila.
„No, a čo teraz?“ spustili dievčatá. „V celom dome ani iskierka, práce máme ešte kopu, jedna musí bežať k Babe Jage po oheň.“
„Ja nepôjdem,“ povedala tá, čo paličkovala čipky, „od špendlíkov tu mám svetla dosť.“
„Ja tiež nie,“ povedala tá, čo plietla pančuchu, „mne pri práci svietia ihlice.“
„Pôjdeš ty!“ rozkričali sa obe. „Hybaj k Babe Jage po oheň!“ A už ženú Vasilisu z izby.
Vasilisa zašla do svojej komôrky, postavila pred bábiku pripravenú večeru a povedala:
„Jedz, bábika, ochutnaj, o mojom hore počúvaj: sestry ma posielajú po oheň k Babe Jage. Ale tá ma zje!“
Bábika sa nasýtila, očká jej zažiarili ako dve svetielka.
„Neboj sa, Vasilisa. Choď, kam ti sestry prikázali, len ma vezmi so sebou. So mnou sa ti ani u Baby Jagy nič zlé nestane.“
Vasilisa sa pripravila na cestu, bábiku si dala do vrecka, prežehnala sa a vydala sa do čierneho lesa.
Ide, celá sa trasie, vtom sa popri nej mihne jazdec na koni: celý biely, v bielom odeve, biely kôň aj postroj biely ..... vonku sa začne brieždiť.
Ide ďalej, a vtom druhý jazdec: celý červený, v červenom odeve, červený kôň aj postroj červený ..... na oblohu vyšlo slnko.
Celý deň a celú noc šla Vasilisa, až ďalší večer došla na čistinu k chalúpke Baby Jagy.
Plot okolo je z ľudských kostí, z plota trčia ľudské lebky, v lebkách sedia oči, pri bráne miesto stĺpikov ľudské nohy, miesto závor ruky, miesto zámku čeľusť plná ostrých zubov. Div že Vasilisa hrôzou nezomrela, zostala stáť ako primrznutá. A tu znova jazdec: celý čierny, v čiernom odeve, čierny kôň aj postroj čierny. Pricválal k bráne, zmizol, akoby ho zem pohltila ..... na čistinu padla noc. Tma však netrvala dlho: oči v lebkách zaplali,
na čistine bolo naraz svetlo ako vo dne. Vasilisu striasla hrôza, lenže nevedela, kam sa pohnúť, a tak stála, krôčik nebola schopná urobiť.
Za chvíľu sa v lese strhlo božie dopustenie: stromy zapraskali, suché lístie zašuchotalo, z lesa vyletela Baba Jaga ..... vezie sa v mažiari, tĺkom sa odráža, metlou za sebou stopu zametá. Prišla až k bráne, zastavila sa, zavetrila a spustila krik:
„Fuj, fuj! Čo to tu páchne človečinou? Kto to tu je?“
S veľkým strachom prišla Vasilisa k starenke, hlboko sa poklonila, ticho prehovorila:
„To som ja, babička. Macochine dcéry ma k tebe posielajú po oheň.“
„Dobre, poznám ich,“ povedala Baba Jaga. „Najprv ale musíš u mňa do služby. Usilovne pracuj, potom dostaneš oheň. A ak nie, tak ťa zjem.“ Potom sa obrátila ku dverám a skríkla:
„Hej, závory moje pevné, odomknite sa, dvere moje široké, otvorte sa!“
Brána sa otvorila, Baba Jaga s hvizdom vletela dovnútra, za ňou vošla Vasilisa, dvere zabuchli.
Baba Jaga prišla do izby, pretiahla sa a prikázala:
„Prines, čo je tamto na peci, mám už obrovský hlad.“
Vasilisa zapálila lúč od lebiek v plote a znášala Babe Jage z pece jedlo ..... akurát pre desiatich jedákov; z pivnice doniesla kvas a medovinu, vedro piva, súdok vína ..... akurát pre desiatich pijanov. Starena to všetko do posledného zjedla, do dna vypila ..... Vasilise nechala len trošku polievky, krajec chleba, štipku pečienky.
Potom sa uložila na spánok, a kým zaspí, hovorí:
„Až zajtra odídem, upraceš dvor, pozametáš v chalupe, uvaríš obed, operieš bielizeň, čo je v kúte na kope, potom prinesieš vrtel pšenice zo sýpky nad stodolou a poriadne prebereš zrno od kúkoľa. Ak to všetko nestihneš, tak ťa zjem!“
Prikázala, pohrozila a potom zaspala. Vasilisa postavila zvyšky jedla pred bábiku, rozplakala sa a nariekala:
„Jedz, bábika, ochutnaj, o mojom hore počúvaj: Baba Jaga mi dala veľmi ťažkú prácu, hrozí, že ma zje, ak všetko nesplním. Pomôž mi!“
Bábika jej odvetila:
„Nič sa neboj, krásna Vasilisa. Navečeraj sa, pomodli sa a choď spať ..... ráno je múdrejšie ako večer.“
Ráno ránučko sa Vasilisa prebudila, Baba Jaga je už dávno hore, vyklonila sa z okna, svetlo v lebkách zhaslo, pod oknami sa mihol biely jazdec ..... vonku sa rozvidnelo. Baba Jaga vyjde na dvor, hvizdne, v okamihu pred ňou stojí mažiar s tĺkom a metlou. Pod oknami sa mihol červený jazdec ..... na oblohu vyšlo slnko. Baba Jaga sa usadí do mažiara, vyjde z dvora, tĺkom sa odráža, metlou za sebou stopu zametá. Vasilisa zostala sama, poprezerala si chalúpku, čudovala sa, aké je všade bohatstvo, potom sa zastavila, zamyslela, do čoho sa pustiť skôr. Pozerá, pozerá, ale všetka práca je už urobená, bábika vyberá z pšenice posledné zrniečko kúkoľa.
„Ach ty moja spása,“ povedala bábike Vasilisa, „pred nešťastím si ma zachránila, moju záhubu odvrátila.“
„Teraz už len priprav večeru,“ odpovedala jej bábika a schovala sa Vasilise do vrecka. „S pánom Bohom ju priprav a potom odpočívaj v zdraví.“
K večeru Vasilisa prestrela na stôl a čaká Babu Jagu. Už sa stmieva, za bránou sa mihol čierny jazdec ..... vonku je tma, len oči v lebkách svietia. Stromy zapraskali, lístie zašuchotalo, to prichádza Baba Jaga. Vasilisa ju úctivo privítala.
„Hotové a urobené?“ pýta sa Baba Jaga.
„Sama sa poď presvedčiť, babička,“ na to Vasilisa.
Baba Jaga všetko prezrela, veľmi sa nahnevala, že nenašla, prečo by sa mala hnevať, a potom kývla:
„Dobre, dobre!“ A hneď skríkla: „Moji verní sluhovia, moji drahí druhovia, zomelte mi z tej pšenice múku!“
Objavili sa tri páry rúk, schmatli pšenicu a zmizli s ňou Boh vie kam. Baba Jaga sa najedla, chystá sa spať, a kým zaspí, znova Vasilise prikazuje:
„Zajtra budeš robiť to, čo dnes, potom prinesieš zo sýpky mak, zrnko po zrnku ho budeš preberať. Pozrime sa, niekto do neho v zlosti hlinu nasypal!“
Dopovedala, obrátila sa k stene a zaspala. Vasilisa nakŕmila bábiku, bábika sa nasýtila a povedala ako včera:
„Pomodli sa a choď spať ..... ráno je múdrejšie ako večer, všetko bude hotové, Vasilenka, neboj sa.“
Ráno ránučko Baba Jaga zase odišla v mažiari z dvora, Vasilisa s bábikou nečakali a vykonali, čo mali na práci. Starena sa vrátila, všetko prezrela a skríkla:
„Moji verní sluhovia, moji drahí druhovia, vytlačte mi z toho maku olej!“
Objavili sa tri páry rúk, schmatli mak a zmizli s ním Boh vie kam. Baba Jaga zasadla k jedlu, je, Vasilisa pred ňou stojí, ani nedutá.
„Čože so mnou nehovoríš?“ pýta sa Baba Jaga. „Stojíš, mlčíš ako nemá.“
„Neodvážila som sa, babička,“ odpovedala jej Vasilisa, „ale ak dovolíš, rada sa na niečo opýtam.“
„Pýtaj sa, ale nie každá otázka je vždy na prospech: kto veľa vie, bude skoro starý.“
„Chcela by som sa ťa opýtať len na to, čo som už aj tak videla. Keď som išla k tebe, predbehol ma jazdec: biely, na bielom koni, aj odev mal biely ..... kto to je?“
„To je môj jasný deň,“ povedala Baba Jaga.
„Potom ma predbehol druhý jazdec: červený, na červenom koni, aj odev mal červený ..... kto to je?“
„To je moje slniečko červené,“ povedala Baba Jaga.
„A kto bol ten čierny jazdec, babička? Dohnal ma až pri samej bráne!“
„To je moja temná noc ..... všetci traja moji verní sluhovia.“
Vasilisa si spomenula na tri páry rúk a viac sa nepýtala.
„Na nič sa už nespýtaš?“ opýtala sa Baba Jaga.
„To mi stačí, babička. Sama si hovorila, že kto veľa vie, bude skoro starý.“
„Správne,“ povedala Baba Jaga, „že si sa spýtala len na to, čo si stretla vonku pred bránou, a nie na to, čo si videla vnútri za bránou. Čo sa doma uvarí, nech sa doma zje, a tých, čo sa veľa pýtajú, tých zjem ja. Teraz sa ale spýtam ja teba: akože to, že stíhaš všetku prácu, čo ti prikážem?“
„Mamičkino požehnanie mi v tom pomáha,“ odpovedala jej Vasilisa.
„Takto je to!“ zamračila sa Baba Jaga. „Už nech si preč, aj s tým požehnaním! Ešte toto by mi tu chýbalo!“
Vystrčila Vasilisu z izby, vyprevadila ju z dvora, z plota vzala jednu lebku s horiacimi očami, narazila ju na kôl, kôl dala dievčaťu a povedala:
„Tu máš oheň pre nevlastné sestry, poslali ťa predsa po neho, vezmi si ho.“
Vasilisa sa rozbehla domov, lebkou si svietila na cestu ..... tá zhasla až na svitaní a k večeru druhého dňa došla konečne k macochinmu domu. Príde k bráne, chce lebku zahodiť, teraz už oheň iste potrebovať nebudú, vtom však z lebky počuje dutý hlas:
„Nezahadzuj ma ešte, choď a daj ma macoche!“
Vasilisa sa zahľadela na macochin dom ..... všade tma, aj okná čierne, vošla teda s lebkou do domu. S radosťou ju privítali a hneď rozprávali, že od chvíle, čo odišla z domu, nebolo v chalupe kúska ohňa: nedokázali vykresať ani iskierku, a keď doniesli oheň od susedov, prišli do izby a plameň zhasol.
„Azda nám aspoň ten tvoj vydrží,“ povedala macocha.
Odniesli lebku do chalupy ..... oči na ne z lebky hľadia, až ich hrôza obchádza, páli ich a žeravia, div že dušu nevypustia. Hľadajú, kam by sa schovali, ale nech sa pohnú kamkoľvek, oči za nimi, do rána ich na prach spálili, len Vasilise neublížili.
Ráno Vasilisa zakopala lebku do zeme, zavrela dom na petlicu a vydala sa do mesta. Poprosila o prístrešie opustenú starenku. Býva tam, býva, čaká na otca.
„Ach babička,“ hovorí raz starenke, „je mi tu smutno bez práce. Choď a kúp mi ten najlepší ľan, budem aspoň priasť.“
Starenka šla, nakúpila najlepšieho ľanu, Vasilisa si sadne k práci ..... dielo jej ide od ruky, radosť pozrieť, priadzu priadza rovnú, tenkú ako vlások. Napriadla priadze, je načase začať tkať. Ale kdeže by sa našlo brdo na takú jemnú priadzu, nikde žiadne, a urobiť nové tiež nikto nedokáže. Poprosila teda Vasilisa bábiku.
„Prines staré brdo, starý člnok a kus konskej hrivy,“ povedala bábika, „ja ti všetko urobím.“
Vasilisa zohnala, čo bolo treba, a išla spať; bábika jej do rána postavila stav, že mu niet páru. Koncom zimy mala Vasilisa plátno utkané, tak tenučké a jemné, že sa dalo uškom ihly namiesto nite pretiahnuť. Na jar plátno vybielili a Vasilisa povedala:
„Choď, babička, na trh, plátno predaj, peniaze ti prídu vhod.“
Starenka sa pozrela na to krásne dielo a len vzdychla:
„Ej, dieťatko moje, také plátienko nemôže nosiť nikto iný ako sám cár. Odnesiem ho rovno do zámku.“
I vydala sa starenka k cárskym palácom, prechádza sa pod cárskymi oknami sem a tam. Uvidel ju cár a pýta sa:
„Čože tu, babička, u nás hľadáš?“
„No, cárske Veličenstvo,“ na to starenka, „priniesla som veľmi vzácny tovar. Nikomu okrem teba ho však neukážem.“
Rozkázal cár, aby starenku priviedli, do cárskych komnát uviedli, a len čo uzrel plátno, nesmierne sa podivil.
„Za koľko ho predáš?“ pýta sa.
„To sa, vravím, peniazmi zaplatiť nedá, cár otecko, doniesla som ti ho darom.“
Cár starenke poďakoval, bohato ju obdaroval a vľúdne prepustil.
Začali cárovi šiť z toho plátienka košele. Nastrihali na ne, nemohli však nájsť švadlenu, ktorá by si trúfla vziať ich do práce. Hľadali, hľadali, až nakoniec prikázal cár pozvať starenku. Priviedli ju a cár povedal:
„Keď si dokázala upriasť a potom utkať takéto plátno, určite z neho budeš vedieť aj ušiť košele.“
„Kdeže by som ja, milostivý cár! Ja som tú priadzu nepriadla, plátno netkala,“ povedala starenka, „to je práca mojej nevlastnej dcérky.“
„Nuž nech ich teda ušije ona!“
Starenka sa vrátila domov a všetko Vasilise porozprávala.
„Dobre som tušila, ako by nie,“ povedala Vasilisa, „že ani táto práca ma nemíňa.“
Zavrela sa do izbičky, šila, vyšívala, chvíľku odpočinku si nedoprajala ..... onedlho mala tucet košieľ.
Starenka odniesla košele cárovi, Vasilisa sa zatiaľ umyla, učesala, vystrojená sedí pri okienku a čaká, čo bude ďalej. A vtom vidí, že do dvora vchádza cársky sluha, príde do izby a hneď odkazuje:
„Milostivý cár, náš pán, praje si poznať tú zručnú švadlenu, u ktorej si dal košele šiť, a po cársky ju vlastnou rukou odmeniť.“
Vydala sa teda krásna Vasilisa do cárskeho zámku, objavila sa pred cárom a cár, len čo ju zbadal, na mieste k nej láskou vzplanul.
„Nie, nie, krasavica moja,“ hovorí Vasilise, „domov ťa už nepustím, vezmem si ťa za ženu.“
Vzal Vasilisu za belostné ruky, posadil ju vedľa seba a bez meškania vystrojil svadbu. Čoskoro nato sa vrátil Vasilisin otec, zaradoval sa, aký osud stretol jeho dcérku, a zostal pri nej na zámku. I dobrú starenku si vzala Vasilisa k sebe a bábiku, tú nosila do najvyššieho veku schovanú vo vrecku.