Kurent a človek

Kurent a človek sa nepohodli o to, kto má vládnuť na zemi. Nechcel to dopustiť ani Kurent človeku, ani človek Kurentovi. Človek ten vraj bol veľmi silný a obrovskej postavy. – „Poď,“ povedal Kurent, „nech vidíme, kto je silnejší, a či mám ja alebo ty na zemi panovať. Tuto je široké more; kto ho lepšie preskočí, bude mať zem aj všetko, čo je tam za morom, a to je iste stokrát lepšie ako táto púšť.“ Človek na to pristal. Kurent si nadvihol halenu a preskočil more, len si na druhej strane trochu zmočil nohu. I začal sa tu človeku posmievať, ale človek si to ani nevšímal a ani si nenadvihnúc halenu, bez všetkej námahy prekročil more ako nejaký potôčik, ani si nohy nezmočiac. „Ja som vyhral,“ povedal človek Kurentovi, „hľa, moja noha je suchá a tvoja mokrá.“ – „Prvýkrát si ma premohol,“ odpovedal Kurent, „tebe patria roviny, more i čo je za morom; ale to nie je ešte všetko, je tiež ešte niečo pod nami a nad nami. Poď, nech podruhé uvidíme, kto je silnejší.“ Kurent vstúpil na jaskyňu a dupol o ňu nohou, až sa to rozliehalo, ako keď hrom udrie. Jaskyňa praskla a bolo vidieť jamu, kde sa rodia hady. I dupol teraz aj človek a zem sa zatriasla, i prerazil všetko až na dno, tam, kde širokou riekou tečie ryzie zlato, a hady prepadli a v tej zlatej rieke sa utopili. „I to je tvoje,“ povedal Kurent, „ale za cára ťa neuznám, kým ma ešte po tretí raz nepremôžeš. Tamto je hora veľmi vysoká, siaha nad oblaky až k nebeskému stolu, kde sedí kohút a stráži božie krmivo. Nuž, vezmi šíp a vystreľ a ja tiež vystrelím: kto vyššie dostrelí, je silnejší a tomu patrí zem aj všetko, čo je pod ňou a nad ňou.“ Kurent vystrelil a šíp sa mu vrátil za osem dní; potom vystrelil aj človek a šíp letel deväť dní, a keď desiateho dňa spadol, bol na ňom napichnutý nebeský kohút, čo strážil božie krmivo. „Si cárom,“ povedal ľstivý Kurent, „klaniam sa ti, ako sa na poddaného patrí.“ Ale človek bol dobrý, i pobratal sa s Kurentom a išiel, aby svojho cárstva užíval.
Kurenta potom mrzelo, že ho človek zahanbil, a keďže mu nemohol odolať silou, umienil si použiť chytrosť. „Veľmi silný si, človeče!“ povedal si sám, „ale tuším, že si aj taký hlúpy; pôjdem a prinesiem ti niečo darom, čo som si sám vymyslel.“ Potom stlačil vinný kmeň a vyprýštilo sa z neho čisté červené víno. „Tu máš ten dar! Ale kde si?“ I našiel človeka na zemi na druhej strane za morom, ako si pochutnáva na sladkej kaši. „Čo, pane, robíš?“ spýtal sa ho Kurent. „Ako vidíš: urobil som si kašu z bielučkej pšenice a z červeného ovocia, a tu ju jem a pijem vodu.“ – „Úbohý pane! Panuješ svetu a piješ vodu; daj sem pohár, uctím ťa iným, lepším nápojom, ktorý som ti ja, tvoj ponížený sluha, pripravil.“ Človek sa dal oklamať, vzal pohár s červeným vínom a vypil. „Ďakujem ti, pobratim! Ty si dobrý, ale z tvojho nápoja veľa nie je!“ Kurent sa zamračil a odišiel, premýšľajúc neustále, ako by človeka mohol oklamať. I stlačil opäť vinný kmeň a opäť sa z neho vyprýštilo červené víno; ale Kurent primiešal teraz do neho čemericu, bylinu, ktorá rastie, keď mesiac svieti, aby víly a veštice mali čo jesť. I vyhľadal po druhý raz človeka a našiel ho na dne zeme, kde ryzie zlato širokou riekou tečie. „Čo, pane, robíš?“ – „Tkám si zlatú košeľu, i upachtil som sa pri tom a mám veľký smäd; ale nie je tu vody a svet je ďaleko, sedem rúčkov cesty.“ – „I môžem ti poslúžiť,“ povedal Kurent, „tuto máš pohár vína, zlaté slnko lepšie nespatrí.“ Človek sa dal presvedčiť, vzal pohár a s chuťou vypil. „Ďakujem ti, Kurent, ty si dobrý a ten tvoj nápoj je tiež dobrý.“ Kurent mu chcel ešte raz naliať, ale človek nechcel; bol od prírody ešte striedmy a rozumný. Kurent sa zamračil a odišiel, či by niečo lepšie nevymyslel. I stlačil po tretí raz vinný kmeň a víno sa prýštilo silnejšie, no ani teraz nezostalo neporušené a bez hriechu. Zlomyseľný Kurent vzal šíp a otvoril si žilu i napustil do vína svoju čiernu krv. Potom šiel zase človeka hľadať a našiel ho na vysokej hore za božím stolom, ako je pečienku, ktorá nebola upečená jemu, ale Bohu. „Čo, pane, robíš?“ pýtal sa Kurent s údivom a s radosťou, vidiac, že sa človek ťažko prehrešil. – „Tu sedím a jem pečienku, ale mám naponáhlo, bojím sa Boha, aby neprišiel a nezhodil ma.“ – „Nič sa neboj,“ povedal mu Kurent, „a ako ti božia pečienka chutí?“ – „Je dobrá, ale tuhá, že ju ledva prehĺtam.“ – „I môžem ti poslúžiť,“ povedal Kurent, „tuto máš víno, nie je takého ani na zemi, ani na nebi, len u mňa.“ Po tretí raz sa dal človek oklamať, a to zle. „Ďakujem ti, Kurent!“ povedal, „ty si dobrý, ale ten tvoj nápoj je lepší ako ty; daj a načapuj ešte, ako patrí na verného sluhu.“ Kurent načapoval a človeku sa zakalilo oko, ba aj pamäť sa mu zakalila, takže už ani na Boha nemyslel a zostal za stolom. Čoskoro potom sa Boh vrátil, a keď uvidel človeka, ktorý mu zjedol pečienku a teraz mu za stolom driemie, rozhneval sa a zhodil ho silnou rukou z hory dolu, kde celý dobitý ležal polomŕtvy mnoho rokov. Keď sa opäť uzdravil, nemal už nijaké sily a nemohol ani cez more, ani na dno zeme, ani na horu k nebeskému stolu. Takto Kurent dosiahol vládu nad svetom i nad človekom, a ľudia sú odvtedy slabí a malí.