Husiarky plačú perly

Žila raz jedna staručká mamka a tá mala kŕdeľ bielych husí a žila v chalúpke na samote v horách. Každé ráno vstala, vzala svoju barlu a vybrala sa do lesa, ktorý sa tu rozprestieral všade navôkol. Na svoj vek to bola celkom čulá mamka, celé dni sa túlala po lese, kosila trávu pre husi, zbierala divé lesné plody a všetko to potom nosila v koši domov. Človeku sa pri tom tajil dych, ako ťažké bremená dvíhala ľahučko zo zeme a potom s nimi bystro cupitala k domovu. Keď niekoho stretla, mala pre neho srdečný kresťanský pozdrav: „Dobrý deň, milý pán, to máme dnes krásne počasie! Čudujete sa, že vlečiem toľko trávy? No, každý si musíme niesť svoje bremeno.“ Napriek tomu ju ľudia veľmi radi nevideli a radšej ju obišli, než by ju stretli, a keď už nebolo zbytia a do cesty jej prišiel napríklad otec so synčekom, tu mu otec pošepkal: „Pred touto starenou sa maj, synku, vždy na pozore! Tá má za ušami, istotne je to čarodejnica!“

Jedného rána do toho lesa zavítal krásny mladý muž. Slniečko jasne svietilo, vtáky spievali a cez lístie vial svieži vetrík a to vám bolo človeku na radosť. Cestou nestretol ani živú dušu, až zrazu zbadal akúsi starenku, ako kľačala na zemi a kosákom žala trávu. Vedľa nej ležala plachta na trávu a opodiaľ stáli dva koše plné planých jabĺk a hrušiek. „Ale, mamka,“ povedal: „ako to chcete všetko odniesť?“ „No, musím, synček, musím, krivý chrbát nám sedliakom pridáva na kráse.“ odvetila. „Môžem vám nejako pomôcť?“ spýtal sa mladík. „No, chlapče, máte ešte rovný chrbát a mladé nohy. Pre vás to bude ľahké a moja chalupa nie je ďaleko, stojí na čistinke tam hore. Vy tam vyskáčete ako kamzík.“ Mladík sa nad starenkou zľutoval. „Môj otec nie je žiadny sedliak,“ odvetil: „ale bohatý gróf a ja som jeho syn. Ale myslím, že to, čo dokážu sedliaci, s tým si tiež poradím.“ „No uvidíme,“ povedala starenka: „jedna hodinka čerstvej chôdze, čo to pre vás je? Ešte tu tie jablká a hrušky, mladý pán.“

Tá hodinka chôdze prišla mladému grófovi trochu podozrivá, ale starenka mu nedala čas na dlhé rozmýšľanie, na chrbát mu naložila plachtu s trávou a do rúk strčila oba koše. „Vidíte, je to celkom ľahké.“ povedala. „Kdeže, nie je to ľahké,“ povedal grófov syn a zašklbol sa: „tá plachta ma tlačí, ako keby bola plná kameňov, a tie jablká a hrušky vážia, akoby boli z olova, sotva lapám dych.“ Mal chuť to všetko zase položiť, ale starenka mu to nedovolila. „Pozrime sa!“ vyslovila posmešne: „Mladý pán sa nechce niesť, čo stará ženská vlečie každý deň. Pekným slovom sa k človeku prituluje, ale potom sa zrazu obráti a berie sa k Vaňkovi po radu.[pozn1] Čo tu tak stojíte?“ pokračovala vo svojom lamentovaní: „A otáľate? Pohnite kosťami, nikto vám ten náklad už nezloží!“

Pokiaľ išli po rovnej ceste, ako-tak to išlo, ale keď začali stúpať hore a kamene pod nohami uhýbali a uskakovali, akoby boli živé, to už bolo nad mládencove sily. Na čele mal kvapky potu, chvíľu mu bolo horúco, chvíľu zase zima z toho, ako mu ten pot stekal po chrbte. „Mamka,“ povedal. „nemôžem už ďalej, musím si trochu odpočinúť!“ „Nič také!“ odpovedala mu starena: „Keď tam dorazíme, môžete si odpočívať do sýtosti, ale teraz musíme ísť ďalej. Kto vie, možno vám to prinesie šťastie!“ „Ty jedna čarodejnica!!“ zvolal mladý gróf a chcel zhodiť plachtu dolu, ale namáhal sa zbytočne, visela mu na chrbte pevne, akoby mu bola prirástla. Otáčal sa a krútil sa, ale zbaviť sa jej nemohol. Starena sa mu smiala a zvesela poskakovala na barle okolo neho. „Nehnevajte sa, milý pán.“ smiala sa: „Ste v tvári červený ako kohút. Nes to bremeno trpezlivo, keď dorazíme domov, dostanete dobrú odmenu.“

Čo mohol grófov synček robiť? Musel sa podrobiť svojmu osudu a trpezlivo sa vliecť za starenou, ktorá vyzerala s každým krokom čulejšie a sviežejšie, zatiaľ čo jeho bremeno bolo čoraz ťažšie. Tu mu zrazu vyskočila hore na chrbát a usadila sa na plachte. Starenka bola síce vyschnutá ako latka od plota, ale vážila viac ako tučná roľnícka slúžka. Mladý gróf klesol v kolenách, ale keď mu nebolo do kroku, tak ho mala do skoku a do ruky si vzala prút a žihľavy, ktorými ho šľahala po nohách. Za neustáleho stonania a vzdychania grófov synček konečne vystúpil hore a dorazil k starenkinej chalupe, kde by sa najradšej rovno zvalil na zem.

Keď husi starenku zbadali, roztiahli krídla do strán, natiahli krky dopredu a bežali jej s radostným gagotom oproti: „Ga, ga, ga, ga.“ Uprostred kŕdľa kráčala nestará, nemladá slúžka, silná a veľká a škaredá ako noc. „Matka,“ povedala starene: „čo sa vám stalo, že ste boli tak dlho preč?“ „Zaplať pánboh,“ odpovedala: „nič sa mi nestalo, naopak, tento milý pán mi pomohol niesť moje bremeno. Vďaka ti, panáčik! Keď som bola unavená, vzal ma dokonca na chrbát, takže cesta nebola dlhá, ubiehala mi veselo a zažili sme spolu kopu zábavy.“ Konečne starena zoskočila dolu, vzala mladému pánovi z pliec plachtu a z rúk koše a priateľsky povedala: „Teraz si sadnite na lavicu pred dverami a odpočiňte si. Svoju odmenu ste si poctivo zaslúžil a bude tu hneď!“ A povedala husiarke: „Choď do domu, moja dcérenka, nehodí sa, aby si tu bola sama s mladým mužom, človek nesmie prilievať olej do ohňa, ešte aby sa nám do teba zaľúbil!“ Gróf nevedel, či sa má tomu smiať, alebo plakať. „No to je mi veru poklad,“ pomyslel si: „aj keby bola o tridsať rokov mladšia, moje srdce by zostalo v pokoji.“

Kým starena hladkala a upokojovala svoje husi, akoby to boli deti, a potom odišla s dcérou do chalupy, grófov syn sa natiahol na lavicu pod divú jabloň. Vzduch bol čerstvý a svieži; navôkol sa rozprestierala zelená lúka, posiata prvosienkami, divokým tymianom a tisícom iných kvetov; opodiaľ zurčal potôčik, ktorého voda sa na slnku trblietala ako krištáľ; a nežný vidiecky kolorit dokresľovali snehobiele husi, ktoré sa prechádzali sem a tam alebo sa čľapkali vo vode. „Je tu naozaj prekrásne.“ pomyslel si mladý gróf: „Ale ja som taký unavený, že už neudržím oči otvorené, trochu si pospím. Snáď mi vietor na trúd vyschnuté nohy neodnesie.“ Zdalo sa mu, že spal sotva chvíľu, keď prišla starena a zobudila ho. „Vstaňte, tu nemôžete spať!“ povedala mu: „Zaiste som ti život trochu okyslila, ale dôležité je, že si ho nestratil. Teraz dostaneš odmenu! Peniaze a iné bohatstvo nepotrebuješ, tu máš niečo iné.“ A strčila mu do ruky škatuľku, ktorá bola zdobená jediným smaragdom. „Dobre ju opatruj!“ kládla mu na srdce: „Prinesie ti šťastie.“ Mládenec vyskočil a cítil sa zrazu celkom svieži a pri sile, tak starene poďakoval za darček a vydal sa na cestu bez toho, aby sa rozlúčil s jej úchvatnou dcérkou. Už mal za sebou dobrý kus cesty, ale stále počul z diaľky veselý husí krik.

Tri dni blúdil grófov syn v divočine, kým konečne našiel cestu von. Prišiel do veľkého mesta, a pretože tam bol cudzí, chytili ho a predviedli na kráľovský zámok, kde sedeli na tróne kráľ a kráľovná. Mladý gróf padol na kolená, vytiahol z vrecka škatuľku so smaragdom a položil ju kráľovnej k nohám. Tá ho vyzvala, aby vstal a škatuľku jej podal. Sotva ju však otvorila a pozrela sa dovnútra, zosunula sa ako mŕtva na zem. Na grófa sa hneď sypali kráľovské stráže a chceli ho odviesť do väzenia, tu kráľovná otvorila oči a vykríkla, aby ho pustili a odišli všetci preč, že s ním chce hovoriť osamote. Keď osameli, začala kráľovná horko plakať a povedala: „Načo mi je sláva a bohatstvo, ktorým som obklopená, keď sa každého rána prebúdzam do trápenia a bolesti? Mala som tri dcéry, tá najmladšia bola najkrajšia, taký zázrak by si na celom svete nenašiel. Bola biela ako sneh, ružová ako jabloňový kvet a jej vlasy žiarili ako slnečné lúče. Keď plakala, nepadali jej z očí slzy, ale čisté perly a drahokamy.

Keď mala pätnásť rokov, dal si ju kráľ spolu s jej sestrami zavolať pred trón. Mali by ste vidieť, ako sa ľudia tvárili, keď predstúpila tá najmladšia, akoby vyšlo slnko. A kráľ povedal: „Dcéry moje, neviem, kedy príde moja posledná hodina, a tak chcem už dnes určiť, ktorá z vás sa stane kráľovnou. Všetky ma máte rady, ale tá, ktorá ma má rada najviac, tej bude patriť trón.“ Každá ho ubezpečila, že ho miluje. „Netrápte ma,“ odvetil im kráľ: „a vyjavte mi, ako čo ma milujete.“ Tu tá najstaršia povedala: „Milujem ťa, otec, ako najsladší cukor.“ Tá druhá povedala: „Ja ťa milujem ako svoje najmilšie šaty.“ Ale tá tretia mlčala. Tu sa jej otec spýtal: „A ty, moja najmladšia? Moje dieťa najmilšie, ako ma ty miluješ?“ „Ja neviem.“ odpovedala, „nič podobné tomu, ako ťa milujem, ma nenapadá.“ Ale otec na ňu naliehal, že niečo predsa len pomenovať musí, až konečne povedala: „Aj to najlepšie jedlo mi nechutí bez soli, milujem ťa teda ako soľ, otec.“ Ale keď to kráľ započul, veľmi sa nahneval. „Keď ma miluješ ako soľ, ja ti teda tvoju lásku zaplatím soľou!!!“ Kráľ rozdelil ríšu medzi tie dve staršie, ale tej najmladšej nechal naplniť vrece soľou a zavesiť jej ho na chrbát. Dvaja paholkovia ju potom museli zaviesť do hlbokého lesa. My sme za ňu všetci prosili a žobronili o milosť,“ pokračovala kráľovná: „ale kráľovým hnevom nemohlo nič pohnúť. Plakala, keď nás opúšťala, celá cesta bola posiata perlami, ktoré jej padali z očí. Kráľa po nejakom čase hnev prešiel, nechal to úbohé dieťa hľadať po celom lese, ale nenašli po nej ani stopy. Hoci som si myslela, že ju zrejme roztrhala divá zver, predsa som nepadla do smrteľného zármutku, lebo som sa v skrytosti duše utešovala nádejou, že je ešte nažive, že sa ukryla v nejakej jaskyni alebo našla prístrešie u dobrých ľudí. Ale vedzte, že keď som otvorila vašu smaragdovú škatuľku, tak som vnútri uvidela perlu, celkom takú istú ako tie, ktoré vyplakala moja dcéra. Iste si viete predstaviť, ako sa v tom okamihu zachvelo moje srdce. Môžete mi povedať, ako ste k tej perle prišli?“ Gróf jej rozprával, že ju dostal od akejsi starene v lese, a že to zaiste bola čarodejnica, ktorá ho vystavila ukrutnej skúške, ale princeznú nevidel ani o nej nepočul. Kráľ i kráľovná sa rozhodli, že tú starenu vyhľadajú; dúfali, že kde bola perla, tam musia mať aj nejaké správy o ich dcére.

Starena v tom čase sedela v chalupe pri kolovrate a priadla. Čoskoro sa úplne zotmelo, a polienko, ktoré horelo v krbe, vydávalo len skromné svetlo. Zrazu sa vonku rozľahol krik, to prišli z pastvy husi a dali sa počuť hlasným gagotom a štebotom. Potom vošla slúžka. Ale starena jej nepovedala ani slovo, len kývla hlavou. Slúžka si sadla ku kolovratu a mala sa k práci čulo ako nejaká mladica. Tak tam sedeli dve ženy, jedna stará prastará, druhá nestará nemladá, a usilovne priadli a ani spolu neprehovorili. Tu čosi zašuchotalo za oknom a dovnútra civeli dve ohnivé oči. Bola to jedna stará sova, ktorá trikrát zahúkala. Starena na okamih zodvihla oči a povedala: „Je čas, dievčatko, v túto hodinu vychádzaš von. Choď a rob, čo musíš!“

Slúžka vstala a vyšla von. Kampak šla? Cez lúky stále ďalej a ďalej do údolia. Nakoniec prišla k jednému prameňu, pri ktorom stáli tri storočné duby. Okrúhly mesiac sa vyhupol nad horu a bol taký jasný, že by pri tom svetle mohol človek hľadať na zemi špendlík. Žena si zrazu stiahla kožu, ktorú mala na tvári, zohla sa k prameňu a začala sa umývať. Keď bola hotová, ponorila do vody aj tú kožu a potom ju položila na lúku, aby sa na mesačnom svetle vybielila a vysušila. Ale ako sa tá slúžka zmenila! To človek ešte nevidel! Sivý vrkoč odpadol a vyvalila sa záplava zlatých vlasov, ktorá jej zakryla celé telo ako zlatý plášť. Akoby vyšlo slnko. A jej oči sa razom leskli a trblietali ako hviezdy na nebi, líca boli v jemnom rumenci podobné jabloňovým kvetom. Ale tá prekrásna dievčina bola smutná. Posadila sa a horko plakala. Jedna slza za druhou sa jej drala z očí a gúľala sa na zem. Tak sedela a bola by tam sedela ešte dlho, keby zrazu vo vetvách neďaleko stojaceho stromu niečo nezašuchotalo a nezašramotilo. Vyskočila ako postrelená srnka. Mesiac práve zakryl čierny mrak a v tom okamihu si natiahla dievčina škaredú kožu a všetka tá žiara zmizla, akoby ju sfúkol vietor. Triasla sa ako osikové lístie, keď bežala späť domov. Starena stála pred dverami a dcéra jej chcela vypovedať všetko, čo sa jej prihodilo, ale starena sa priateľsky usmiala a povedala: „Všetko viem.“

Zaviedla ju do izby a priložila ďalšie polienko do krbu. Ale už si nesadli ku kolovratu, starenka schytila metlu a dala sa do zametania a čistenia. „Musí to tu byť čisté a upratané.“ povedala slúžke. „Ale, mamka,“ spýtala sa: „prečo v tejto neskorej hodine upratujete?“ „Vieš vôbec, koľko je hodín?“ odvetila jej starena. „Ešte nie je polnoc,“ odpovedala dievčina. „krátko pred jedenástou.“ „Nespomínaš si?“ pokračovala starena: „Je to práve tri roky, čo si ku mne prišla. Tvoj čas vypršal, musíme sa rozlúčiť.“ Slúžka sa zľakla a spýtala sa: „Ach, milovaná mamka, chcete ma vyhnať? Čo si počnem? Nemám žiadnych priateľov, žiaden domov, kam sa podejem? Vždy som urobila, čo ste si priali, a boli ste spokojná, neposielajte ma preč!“ Ale starena jej o tom, čo s ňou bude ďalej, nepovedala ani slovíčko. „Ja tu končím,“ povedala jej: „než však odídem, musí byť dom a izba čisté, preto ma nezdržuj od práce. Kvôli sebe sa neboj, prístrešie nájdeš a s odmenou, ktorú som pre teba pripravila, budeš tiež spokojná.“ „Ale povedzte mi, čo sa deje?“ spýtala sa dievčina opäť. „Ešte raz ti vravím, neruš ma v práci. Už ani slovo! Choď do svojej komôrky, zlož si z tváre tú kožu, obleč si hodvábne šaty, aké si mala, keď si ku mne prišla, a potom čakaj, kým ťa zavolám.“

Ale teraz sa musíme v rozprávaní vrátiť ku kráľovi a kráľovnej. Vydali sa spolu s grófom do lesa, aby tam hľadali starenu. Ale v lese sa rozdelili a grófov syn šiel ďalej sám. Až na druhý deň sa mu poštastilo nájsť tú správnu cestu a kráčal po nej až do zotmenia. Došiel k akémusi stromu, kde chcel prenocovať, lebo sa obával, že v tme zablúdi. Keď vyšiel mesiac, tu uvidel prichádzať postavu. Nemala síce v ruke žiaden prút, ale spoznal, že je to tá škaredá husiarka, ktorú videl u starenky v chalupe. „Oho!“ zajasal: „Tu ide jedna! Tá druhá nebude ďaleko!“ Bolo to prekvapenie, keď prišla slúžka k prameňu, vyzliekla kožu a umývala sa, keď ju potom zahalili zlaté vlasy, bola taká krásna, že podobnú svet ešte nevidel. So zatajeným dychom vykúkal cez lístie, aby na tú krásu čo najlepšie videl. Ale keďže sa naťahoval príliš ďaleko, tu pod ním nečakane zapraskala vetva, dievčina si v okamihu natiahla kožu a utekala preč; v tej chvíli aj zčernel mesiac a bolo po všetkom. Len čo zmizla, zliezol zo stromu a ponáhľal sa za ňou. Nešiel dlho, keď uvidel v tme dve postavy, ako sa ponáhľajú cez lúku. Boli to stratený kráľ a kráľovná, ktorí zbadali v diaľke svetielko a pospiechali k nemu.

Mladý gróf im rozprával, čo videl podivuhodné pri prameni, a oni ani na chvíľu nepochybovali o tom, že to bola ich stratená dcéra. Radostne pospiechali za svetielkom a čoskoro prišli k lesnej chalupe. Všade navôkol ležali husi, hlavy mali schované pod krídlami a spali, žiadna sa ani nepohla. Pozreli sa dovnútra oknom a videli starenu, ako mlčky sedí pri kolovrate a priadie, prikyvuje hlavou a ničoho si nevšíma. Izba bola čisto upratená a vyčistená, akoby to bolo obydlie hmlistých mužíkov, ktorí na topánkach nenosia žiaden prach. Ale svoju dcéru nevideli. Nejakú chvíľu tam len tak stáli a pozerali, ale nakoniec dostali odvahu a zaklopali na okno. Starena akoby to čakala, vstala a zavolala na nich priateľsky: „Len poďte ďalej, ja o vás viem.“ A keď vošli do izby, starena povedala: „Tú dlhú cestu ste si mohli ušetriť, keby ste svoje dieťa, ktoré je také dobré a láskavé, pred tromi rokmi nevyhnali. Tu u mňa pásla tie tri roky husi; nič zlé sa tu nenaučila, viedla som ju k dobrote a čistote srdca. A vy ste boli strachom o jej život dostatočne potrestaní.“ Potom šla do komôrky a zavolala: „Poď von, moja dcérenka.“ Tu sa dvere otvorili a von vyšla kráľovská dcérka v hodvábnych šatách, so zlatými vlasmi a žiariacimi očami; a bolo vám to, akoby zostúpil anjel z neba. Šla k otcovi a matke, padla im okolo krku a pobozkala ich; nemohli si pomôcť, museli plakať od radosti. Gróf stál vedľa, a keď ho zbadala, zružovela jej tvár, sama nevedela prečo. Kráľ povedal: „Milované dieťa, svoju ríšu som už rozdal, čo ti dám?“ „Ona nič nepotrebuje.“ povedala starena: „Ja jej dám slzy, ktoré kvôli vám vyplakala. Sú to čisté perly, krajšie ako aké kedy človek našiel na morskom dne, a majú oveľa väčšiu cenu ako celá ríša. A ako odmenu za svoju prácu dostane moju chalúpku.“ Keď to starena povedala, zmizla a bolo to navždy. Tu to trochu zapraskalo v stenách, a keď sa obzreli, namiesto chalúpky tu stál prekrásny zámok, bola prestretá kráľovská tabuľa a sem a tam pobehovali sluhovia.

Tento príbeh má vraj ešte pokračovanie, ale mojej babičke, ktorá mi ho rozprávala, už nesvedčila pamäť, a tak ten koniec zabudla.

Ja si myslím, že krásna kráľovská dcéra si vzala za manžela toho grófa a potom spolu prebývali v tom zámku a žili v šťastí a požehnaní tak dlho, ako si to Boh prial. Či si tie snehobiele husi, ktoré sa pásli pri chalúpke, starena vzala so sebou, alebo im dala ľudskú podobu a zostali tak ako sluhovia u mladej kráľovnej, to neviem celkom iste, ale domnievam sa, že áno. Babička mi hovorila, že vtedy musela byť dievčina, ktorá pásavala biele husi, čistej a nepokazenej mysle. Tiež je možné, že tá starena nebola, ako sa ľudia domnievali, vôbec žiadna čarodejnica, ale sudička, ktorá napráva všetko zlé. Možno to práve bola ona, kto dal pri krste princeznej dar plakať perly namiesto sĺz. V našich časoch sa takéto veci už nedejú, lebo najväčšími boháčmi by sa stali tí najúbohejší chudáci, ktorí majú na plač tie najlepšie dôvody.