Mahulena - O panne Mahulene

Bol raz jeden kráľ, ktorý mal syna, a ten sa uchádzal o dcéru jedného mocného kráľa, ktorá sa volala Mahulena. Ale keďže otec jej vyhliadol iného ženícha a Mahulena trvala na svojom, že princa z celého srdca miluje a iného si nikdy nevezme, tu sa kráľ nahneval a dal postaviť temnú vežu. Do tej veže uvrhol Mahulenu s jej komornou a povedal jej, že tam bude sedieť sedem rokov a potom azda jej vzdor pominie. Dal do veže znosiť jedlo a pitie na sedem rokov a potom dievčatá dal vo veži zamurovať, ani slnečné či mesačné svetlo sa dovnútra nedostalo. Tak sedeli dievčatá v tme a nevedeli, či je deň alebo noc. Princ často k veži chodil a volal meno svojej milovanej, ale cez hrubé steny veže neprenikol ani hlások. Čo iné im ostávalo ako plakať a nariekať?
Čas plynul a podľa toho, ako zásoby ubúdali, dievčatá spoznali, že sa blíži koniec tých siedmich rokov. A tak si s nádejou mysleli, že okamih ich vyslobodenia je na dosah, ale nijaké rany kladivom sa neozvali, nijaký kameň z veže nepadol na zem, vyzeralo to, že na ne otec úplne zabudol. Keď im už zostávalo len trochu jedla a pitia a nemali pred sebou nič než biednu smrť, tu sa Mahulena predsa len vzchopila k činu a rozhodla, že sa z veže musí dostať vlastnými silami. Vzala nôž na chlieb a ním začala maltu medzi kameňmi dlabať a vŕtať, a keď sa unavila, komorná ju v práci vystriedala.
Po dlhej a namáhavej drine sa im konečne podarilo jeden z kameňov uvoľniť. Potom druhý a tretí a po troch dňoch prenikol do veže prvý slnečný lúč, až konečne bol otvor taký veľký, že ním bolo možné vyhliadnuť von. Modrá bola obloha a dovnútra prúdil čerstvý vzduch, ale to, čo videli, keď sa poobzerali, ich zarmútilo. Kráľovský palác stál v troskách, mesto a dediny dookola, kam oko dovidelo, boli vypálené, rozľahlé polia spustošené, ani živáčika nezazreli. Keď bol otvor taký veľký, že cezeň mohli preliezť, skočila najprv komorná a za ňou Mahulena. Ale kam sa mali podieť? Nepriateľ celú zem zničil, kráľa vyhnal a obyvateľov pozabíjal.
Vandrovali teda preč, aby hľadali iný domov, ale nemohli nikde nájsť prístrešie, ani človeka, ktorý by im podal kúsok chleba, a ich núdza bola taká veľká, že museli svoj hlad tíšiť žihľavami. Konečne po dlhom putovaní dorazili do iného kráľovstva, všade ponúkali svoje služby, ale boli odmietané, nikto sa nad nimi nechcel zľutovať. Konečne prišli na kráľovský dvor. Ale aj tu im kázali ísť preč, až napokon kuchár povedal, že môžu zostať v kuchyni a slúžiť ako Popolušky.
Syn toho kráľa, do ktorého krajiny boli prišli, bol práve ten milý panny Mahuleny. Kráľ mu vybral inú nevestu, tá bola rovnako škaredá, ako mala zlé srdce. Svadba bola určená a nevesta už tiež prišla na zámok, ale aby jej strašnú škaredosť nikto nevidel, ukryla sa vo svojich komnatách a Mahulena jej nosila jedlo z kuchyne. Keď nastal svadobný deň a ženích mal viesť nevestu do kostola, tu sa princezná zahanbila za svoju škaredosť a začala sa báť, že sa jej ľudia budú vysmievať, až ju uvidia. Tak si zavolala Mahulenu a povedala jej, že jej preukáže veľkú česť, že si namiesto nej oblečie svadobné šaty a zastúpi ju na svadbe. Však Mahulena tú česť, ktorá jej neprináleží, rovnako ako peniaze, ktoré jej princezná ponúkala, odmietla. Tu princezná pristúpila k vyhrážkam, že keď rozkaz nesplní, príde o hlavu.
Tak sa Mahulena obliekla a poponáhľala sa za princom. Ľudia boli rovnako ako princ z jej krásy unesení a on si bol pomyslel, že to dievča je také podobné jeho Mahulene, akoby to bola ona, ale tá iste vo veži už dávno biedne zahynula. Princ ju vzal za ruku a viedol ku kostolu. Pri ceste rástli žihľavy a Mahulena im povedala:
„Žihľavo, trávička zelená, pri plote sa krčíš v samote, Mahuleny potravo jediná, vďaka tebe kráčam v zlate.“
A princ sa čudoval, čo to hovorila, a ona mu odvetila, že len na pannu Mahulenu myslela. Princa prekvapilo, že Mahulenu pozná, ale mlčal a šli ďalej. Keď stáli na chodníku pred kostolom, Mahulena mu povedala:
„Nenes ma, chodníček zelený, v ďaľ, nepravú nevestu vedie si kráľ.“
Čo to zase povedala, spýtal sa princ, ale ona mu opäť odvetila, že len na pannu Mahulenu myslela, a on sa jej spýtal, či ju pozná, a ona len že z rozprávania, a tak šli ďalej. Keď do kostola dverami vchádzali, tu im Mahulena povedala:
„Nevolajte ma, dvere posvätené, v ďaľ, nepravú nevestu vedie si kráľ.“
A opäť princovi na jeho otázku odvetila, že len na pannu Mahulenu myslela. Tu princ vytiahol drahý skvostný šperk, zavesil ho Mahulene okolo krku a vzadu zapol. Potom vošli do kostola, kde im kňaz vložil ruky jednu do druhej a zosobášil ich. Potom šli späť, ale Mahulena už neprehovorila. Keď bola späť na zámku, išla do princezninej komnaty a tam zvliekla kráľovské šaty a šperky, obliekla si svoju sivú sukňu a iba ten šperk, čo jej bol princ dal, si ponechala.
Večer, keď mala byť princezná uvedená do princovej spálne, vzala si hustý závoj, aby zakryla tvár a nikto jej podvod neprezrel. Len čo osameli, princ sa jej pýtal, čo ráno tým žihľavám povedala. Ale princezná odvetila, že so žihľavami nehovorila. Tu povedal princ: „Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Tu princezná odvetila, že to iste počula jej dievka a tá jej to pripomenie, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu prudko spustila, čo to bola povedala, a Mahulena povedala:
„Žihľavo, trávička zelená, pri plote sa krčíš v samote, Mahuleny potravo jediná, vďaka tebe kráčam v zlate.“
Princezná bežala za princom, že už si spomenula, a tie slová mu opakovala. Ale princ sa jej spýtal, čo to na chodníku pred kostolom povedala, a keď mu odvetila, že nič nehovorila, tu povedal:
„Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Tu princezná odvetila, že to iste počula jej dievka, nech jej to pripomenie. Bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu opäť prudko spustila, čo to bola povedala, a Mahulena povedala:
„Nenes ma, chodníček zelený, v ďaľ, nepravú nevestu vedie si kráľ.“
Tu sa princezná veľmi nahnevala, že tie slová budú Mahulenu stáť hlavu, ale nemeškala, bežala za princom, že už si spomenula, a tie slová mu opakovala. Ale princ sa jej spýtal, čo to v kostolných dverách povedala, a keď mu po tretí raz odvetila, že nič nehovorila, tu povedal:
„Ak si nič nehovorila, potom nie si moja pravá nevesta.“ Tu princezná odvetila, že to iste počula jej dievka a tá jej to pripomenie, bežala do svojej komnaty a tam na Mahulenu do tretice prudko spustila, čo to bola povedala, a Mahulena povedala:
„Nevolajte ma, dvere posvätené, v ďaľ, nepravú nevestu vedie si kráľ.“
Tu sa princezná ešte strašnejšie nahnevala, že tie slová budú Mahulenu stáť krk, ale nemeškala, bežala za princom, že už si spomenula, a tie slová mu opakovala. Tu sa jej princ spýtal, kde má ten šperk, čo jej dal. Ale ona odvetila, že jej nijaký nedaroval. A on jej povedal, že jej ho sám na krk zavesil, a že ona nie je jeho pravá nevesta. Strhol jej závoj z tváre, a keď tú škaredosť uzrel, zdesene ustúpil späť a spýtal sa, kto je a čo tu robí. A princezná mu povedala, že ona je jeho milovaná žena, že sa len bála, že sa budú jej škaredosti vysmievať, tak obliekla Popolušku do svojich šiat a poslala ju namiesto seba do kostola. A princ jej povedal, že chce to dievča vidieť, nech ju privedie.
Princezná vyšla von a povedala sluhom, že tá Popoluška je podvodníčka, že má byť na dvor vyvedená a tam jej má byť sťatá hlava. Sluhovia Mahulenu schmatli a snažili sa ju odtiahnuť preč, ale ona tak hlasno volala o pomoc, že princ jej hlas započul, vyšiel zo svojej komnaty a vydal rozkaz, aby dievča okamžite pustili. Priniesli svetlo a on videl na jej krku šperk, ktorý svojej žene vo dverách kostola daroval.
„Ty si moja pravá nevesta, ktorá bola so mnou v kostole, poď so mnou do mojej komnaty.“
Keď boli sami, tu jej princ povedal, že sa veľmi podobá jeho milovanej Mahulene, že sa mu zdá, akoby to bola ona sama. Tu Mahulena odvetila, že ona sama to je, koho miloval a pred siedmimi rokmi stratil, strádala morená hladom a smädom vo veži, slnko ani mesiac nevidela, s ňou bol zosobášený v kostole a ona je jeho ženou.
Potom sa boli pobozkali a začala sa prvá noc ich spoločného života.
Tá zradná princezná bola za podvod odmenená sťatím hlavy. A tá veža, v ktorej bola Mahulena uväznená, stála ešte dlhý čas.