Honzík v Zeleninovom kráľovstve

Honzík sedel nad tanierikom polievky a nevrlo v nej prevracal lyžicou kúsky zeleniny. Nabral hrášok a zasa ho vylial, potom zasa mrkvičku… Len do úst sa lyžica nezatúlala. Keby to boli jahodové knedle alebo palacinky, to by bola iná pesnička, to by už mal tanier vyjedený do čista. Ale zelenina! Tá Honzíkovi nešla do chuti.

Ako tak sedel a miešal vychladnutú polievku, začul čudné fučanie a ťažké dýchanie. Boli to len celkom tichučké zvuky, Honzík ani nevedel rozoznať, odkiaľ prichádzajú. A zrazu to uvidel: cez okraj tanierika sa prevalil ľudkо.

Posadil sa namalovanému psíkovi za ucho, upravil si zelené tričko a hovorí: „Ahoj, Honzík, čo to, že nejješ? Nechutí ti zeleninka?“ Honzík od údivu zabudol zavrieť ústa. Len krútil hlavičkou a neveriacky pozoroval návštevu vo svojom tanieriku. „A to je zlé, to je zlé,“ zabručal panáčik a vyštveral sa na krátke nôžky obuté v zelených teniskách. „Kto vlastne si? Ešte som nikdy nikoho takého nevidel,“ opýtal sa Honzík. „Som hrášok, volajú ma Edo a som z družiny našej princeznej. V našej krajine je teraz zle, vydal som sa do sveta ľudí po pomoc, len neviem, u koho ju hľadať,“ odpovedal smutne panáčik. „A čo zlé sa u vás deje?“ vyzvedal Honzík. „Uvidíš sám, vezmem ťa tam, ak chceš,“ ponúkol mu hrášok Edo. Honzík sa potešil. „Počkaj, si veľmi veľký,“ zamával ručičkou Edo a čosi zamrmlal. Ozvalo sa zasvišťanie, ako keď švihneš prútikom, a Honzík stál na okraji tanierika rovnako maličký ako panáčik hrášok.

Kým sa stihol spamätať, Edo ho odviedol k hladine polievky a hovorí: „Ničoho sa neboj a skoč! Chráni ťa kúzlo, nič sa ti nestane.“ Honzík mal malú dušičku, ale poslúchol a statočne skočil do polievky. Chvíľu padal a zrazu, čo to? Stál na pevnej zemi, po polievke ani stopy. „Poď, zavediem ťa k našej princeznej. Povie ti, aké nebezpečenstvo nám hrozí,“ viedol Honzíka dlhou chodbou, až došli k dverám princezniných komnát. Pri nich stáli na stráži dvaja vytiahnutí mládenci v zelených kabátikoch a bielych nohaviciach. „To sú póry, palácoví strážcovia,“ predstavil ich hrášok a otvoril dvere. Honzík sa obzrel po priestrannej komnate plnej rozmanitých bytostí. Pripomínali mu zeleninu, ktorú videl, keď chodil s maminkou nakupovať.

V kresielkach popri stenách sedeli v družnom rozhovore bucľaté dámy vo svetlohnedých sukniach, ktoré vyzerali ako cibuľky, a s nimi páni na nerozoznanie od paprík a červené dievčatá podobné reďkovkám. Postávali okolo nich mládenci v zelenom, v ktorých by každý spoznal uhorky. Takýchto osôbok tam bolo veľa, Honzík si ich ani nestihol všetky poobzerať, kým došli k princeznej.

Sedela na tróne uprostred komnaty. Dlhé zelené vlasy jej splývali na červené šaty. „Vyzerá ako mrkva,“ pomyslel si Honzík. Edo ich predstavil: „To je princezná Mrkvička. Jej otcom je kráľ Celer I. a matkou kráľovná Kalerábka. Povie ti, čo postihlo našu krajinu.“

Usadil sa princeznej k nohám a tá začala rozprávať: „Ako si, Honzík, iste domyslel, si v Zeleninovom kráľovstve. Žili sme tu spokojne až do chvíle, keď sa v Maškrtnom kráľovstve, ktoré s nami susedí, ujal vlády mladý kráľ Cukor II. Chce si podmaniť okolité krajiny a získať tak vládu nad naším i vaším svetom. Ovocné kráľovstvo sa mu ubránilo, pretože jeho obyvatelia sú vo vašom svete obľúbení a vítaní. Horšie je to s nami. Nám hrozí záhuba, pretože u vás nemáme zastanie. Nemáte radi zeleninu, radšej maškrtíte cukríky a sladkosti. To kráľa Cukra II. posilňuje a nám to uberá sily.“

„Počkaj, princezná, tomu nerozumiem! Vysvetli mi to!“ požiadal Honzík. „To je jednoduché. My sa staráme o zdravie vo vašom svete. Prinášame vám vitamíny, tie sú pre ľudí veľmi dôležité, bez nich by nemohli zdravo žiť. Vy nás posilňujete tým, že si ich od nás beriete. Tak si navzájom pomáhame. Lenže teraz to vyzerá, že sa už dlho nedokážeme kráľovi Cukrovi II. ubrániť. Má na svojej strane čoraz viac detí, ktoré zeleninu nechcú jesť, a naše kráľovstvo pomaly zaniká. Pozri sa okolo seba. Čo vidíš?“

Honzík sa obzrel: „Vidím smutnú zeleninu. Aj ty máš povädnuté vlásky a smutné oči.“ Princezná pokývala hlavou: „Až kráľ Cukor II. premôže naše kráľovstvo, pustí sa do boja o váš svet. Ľudia budú slabnúť bez vitamínov, bude im chýbať sila. Deti prestane baviť hrať sa, pretože ich budú bolieť zúbky, budú len netečne zajedať sladkosti a tučnieť a tučnieť. Kráľovi nedá veľa práce stať sa vládcom celého sveta!“

„Ale to by bol veľmi smutný svet, tomu musím zabrániť!“ vykríkol Honzík. „Rád by som sa vrátil domov, princezná. Dojem svoju polievočku a hneď zajtra poviem všetkým deťom v škôlke, čo som u vás videl a počul. Spoločne sa postavíme zlému kráľovi Cukrovi II. Nesmieme dopustiť, aby vyhral.“

Princezná na neho pozrela svojimi krásnymi očami: „Si statočný a odhodlaný, Honzík, verím, že sa ti to podarí. Každý kúsok zeleniny, ktorý deti zjedia, prispeje k našej spoločnej záchrane. Ďakujem ti, za celé naše kráľovstvo.“

Potom pokynula hrášku Edovi, ten vzal Honzíka za ruku, zatočil sa s ním na mieste, čosi zamrmlal a vtom si Honzík uvedomil, že sedí na svojej stoličke pri svojom tanieriku, na ktorom stygne polievka. Rýchlo vzal lyžicu a dojedol ju, skôr než by si stihol povedať švec. A čo viac: zistil, že mu vlastne celkom chutila. To asi zasa nejaké kúzlo hrášku Eda! Alebo je to tým, že už vie, ako to chodí v rozprávkovom svete. Kto vie!

Zajtra to preberie s kamarátmi v škôlke a to by v tom bol čert, aby to Zeleninové kráľovstvo nezachránili. Veď to vlastne urobia aj sami pre seba.