Slimák a ružový ker

Okolo záhrady bol lieskový plot a za ním polia a lúky s kravami a ovcami, ale uprostred záhrady kvitol ružový ker a pod ním sedel slimák. V tom slimákovi niečo bolo, totiž on sám.
„Len počkajte, kým nadíde môj čas!“ povedal. „Vtedy urobím viac, než aby som vyháňal puky, dával lieskové oriešky alebo poskytoval mlieko ako kravy a ovce.“
„Strašne veľa od Vás očakávam,“ hovoril ružový ker. „Smel by som sa opýtať, kedy to bude?“
„Ja si dám načas,“ povedal slimák. „Vy zrazu tak veľmi náhlite, a potom v nádejach nie je toľko dychtivosti!“
Za rok ležal slimák približne na tom istom mieste, v slnečnom svite pod ružovým kerom, kde rašili puky a rozvíjali sa v ruže, stále čerstvé, stále nové. A slimák napoly vyliezol, vystrčil tykadlá a zase ich stiahol.
„Všetko vyzerá ako vlani, nenastal žiadny pokrok. Ružový ker má zase len tie svoje ruže, ďalej sa nedostal!“
Uplynulo leto, prešla jeseň a na ružovom kere stále vyrážali puky a kvitli ruže, kým nenapadol sneh a nenastalo vlhké a nevľúdne počasie. Vtedy sa ker sklonil k zemi a slimák zaliezol do zeme.
Potom začal nový rok a zase sa objavili ruže aj slimák.
„Teraz je z Vás už stará metla,“ hovoril slimák, „mali by ste sa pomaly chystať odísť. Dal ste svetu všetko, čo v Vás bolo. Či to malo nejaký význam, to je otázka, nad ktorou som nemal čas premýšľať. Ale jedno je zrejmé, že ste neurobil ani to najmenšie pre svoj vnútorný vývoj, pretože to by ste zo seba asi vydal ešte niečo iné. Viete to ospravedlniť? Čoskoro z Vás zostanú len tŕne! Rozumiete, čo Vám hovorím?“
„Desíte ma,“ povedal ružový ker. „Ešte som o tom nepremýšľal.“
„Samozrejme, premýšľanie ste nikdy veľmi nepestoval! Snažil ste sa vôbec niekedy ospravedlniť sám pred sebou, prečo kvitnete a ako k tomu vôbec dochádza? Prečo tak a nie inak?“
„Nie,“ odpovedal ružový ker. „Rozkvital som radosťou, pretože som nemohol inak. Slnko tak teplo hrialo, vzduch dýchal takou sviežosťou, pil som jasnú rosu aj vydatný dážď, dýchal som a žil! Z pôdy do mňa stúpala sila, zhora prichádzala taká, cítil som šťastie, stále nové a stále väčšie, preto som aj musel vždy kvitnúť. To bol môj život, nemohol som konať inak!“
„Viedol ste veľmi príjemný život,“ povedal slimák.
„Iste! Všetkého sa mi dostalo!“ prisvedčil ružový ker. „Ale Vám sa dostalo ešte väčších darov! Patríte medzi premýšľavé, hĺbavé povahy, máte veľký talent, ktorý uvedie svet do úžasu.“
„Na to vôbec nemyslím,“ povedal slimák. „Na svete mi nezáleží! Čo je mi do sveta? Ja si vo všetkých smeroch vystačím sám.“
„Ale nemali by sme my všetci tu na zemi dať ostatným, čo môžeme najlepšie? Poskytnúť im, čo je v našich silách? Samozrejme, ja som dával len ruže, ale čo Vy? Vám sa dostalo takých darov, a čo ste dal svetu a čo mu dávate?“
„Čo som mu dal? Čo mu dávam? Pľujem naň! Nie je na nič a nezaujíma ma. Dávajte mu kvety, to je tiež všetko, čo mu môžete dať! A lieska nech mu dáva oriešky, a kravy a ovce mlieko, pre každého sa nájde spotrebiteľ. A ja ho mám sám v sebe. Zaliezam sám do seba, do svojej ulity, a tam zostanem. Svet ma nezaujíma!“
A potom zaliezol slimák do svojho domčeka a zalepil ho.
„To je tak smutné!“ povedal ružový ker. „Nemôžem pri najlepšej vôli takto zaliezť, musím sa stále rozvíjať a musia na mne kvitnúť ruže. Lupienky opadávajú, vietor ich odveje preč! Ale predsa som videl, ako jednu ružu vložila gazdiná do spevníka, iná z mojich ruží sa ocitla na ňadrách krásneho dievčaťa a inú pobozkali v blaženej radosti detské ústa. To ma nesmierne potešilo, to bolo pravé požehnanie. To je moja spomienka, môj život!“
A ružový ker v nevinnosti rozkvital a slimák lenošil vo svojom domčeku, pretože mu do sveta nič nebolo.
A míňali sa roky.
Slimáka pochovala zem, ružový ker pochovala zem; aj ruža v spevníku sa rozpadla na prach, ale v záhrade kvitli nové kry ruží, v záhrade rástli noví slimáci, zaliezali do svojho domčeka, odpľúvali, do sveta im nič nebolo.
Máme začať zase od začiatku? Príbeh by sa nezmenil.