Ako sa kováč zbavil čertov

Všetkých čertov postihla veľmi nemilá nehoda. Zomrel kováč, ktorý ich kul. Lucifer hneď rozoslal čertov do celého sveta, aby zaobstarali kováča nového. Prikázal im však, nech ho najprv riadne preskúmajú, skôr než ho najmú, lebo zle okutý čert nie je celkom na nič ..... krivká ako nedbalo okutý kôň, ba ešte horšie, pretože potom mu už zostáva iba noha s ľudským chodidlom, a tá sa ľahko otlačí. A čert nesmie krívať, ako by to v pekle vyzeralo? Peniazmi šetriť nemali, len nech je ten nový kováč dobrý.
Išli čerti na svet a hľadali dobrého kováča, ako im Lucifer prikázal. Nemali ľahkú úlohu. Dobrých kováčov bolo na svete veľa, ale žiadny nechcel slúžiť peklu. Preto čerti hľadali dlho. Lucifer zúril, lebo mal veľa starostí ..... niektorým čertom začali podkovy odpadávať a oni krívali.
Akýsi čert, ktorému podkova dosiaľ držala, prišiel ku kováčovi, ktorý nemal veľa práce. Sedel na lavičke pred kováčňou a čakal, kým ho jeho dobrá žena zavolá na obed. Hoci sa mu nedarilo práve najlepšie, mal dobrú náladu a namiesto vzdychania si pokojne pískal.
„Dobrý deň,“ pozdravil čert kováča.
„Pánboh daj,“ odpovedal kováč. Sotva to dopovedal, čert sa otriasol a zavrčal, akoby zahrmelo. Kováč sebou trhol.
„Máš strach?“ pýtal sa čert.
„Čo Ťa napadá?“ zasmial sa kováč. „Som starý vojak a nebojím sa ani čerta.“
Vtedy zahrmelo veľmi silno a kováč počul, ako neznámy hovorí:
„Som čert. A keď sa ma nebojíš, iste sa dohodneme.“
„A o čom?“ pýtal sa udivený kováč.
„My čerti by sme Ťa potrebovali,“ vysvetľoval posol z pekla. „Záleží teraz len na Tebe, či budeš rozumný a nezašliapneš svoje šťastie.“
Vysvetlil potom čert kováčovi, prečo prišiel, a keď sa majster začal zdráhať, zablysli sa pred ním pravé zlaťáky. Bolo ich toľko, že chudákovi išla hlava dookola. Už-už chcel po nich siahnuť, keď tu si spomenul, že čerti nikdy nič nedávajú ľuďom z lásky, ale za dušu. A dal ten kováč prednosť spaseniu a večnému radovaniu pred pozemským blahobytom za čertovo zlato a pokojne hľadel na pekelníka, ako sa s peniazmi hrá.
„Prečo neberieš?“ pýtal sa čert.
„Pretože Ti nechcem upísať dušu,“ odpovedal kováč podľa pravdy.
„No, dušu mi upísať nemusíš,“ povedal čert. „Tú by si stratil, keby si niektorému môjmu kamarátovi povedal, že ho neokuješ.“
„To je iná!“ vyšlo z kováča a čert hneď vzal jeho ruku, akoby sa boli v tej chvíli dohodli, a povedal:
„Tieto peniaze vezmi ako zálohu. Každý môj kamarát Ti dá za každé okutie dukát. Stačí Ti to?“
„Ako by nie?“ zasmial sa kováč, nahrnul dukáty do čiapky a bežal s tým pokladom za svojou ženou Katarínou.
Čert za ním volal:
„Pamätaj, že zajtra si prídu prví čerti po podkovy!“
Vtedy sa kováč zarazil a zlaťáky mu zrazu tak oťaželi, že ich ani uniesť nemohol. A prišiel ku Kataríne celý nešťastný a s plačom.
„Čo sa stalo?“ volala kováčka. Keď jej muž ukázal svoje bohatstvo, spráskla ruky a povedala:
„Chúďatko, iste Ti v hlave preskočilo. Kdeže si zobral naraz toľko zlaťákov?“
Priznal sa teda čestne kováč, čo a ako sa stalo, že od zajtrajška musí pribíjať čertom podkovy, že žiadneho nesmie odmietnuť, že táto robota mu už zostane až do smrti .....
„To nič ..... “ mávla rukou Katarína. „Netrap sa tým a neplač. Správny kresťan je múdrejší než všetci čerti dokopy a vždy peklo premôže. Aj ty sa čertov zbavíš a budeš mať svätý pokoj.“
„Ľahko sa Ti povie,“ nariekal kováč, „ale ako?“
„Mám dobrý nápad,“ šepkala Katarína. „Keď tie obludy musíš obsluhovať, okuješ ich zle, aby si našli iného kováča. Len sa ničoho neboj, všetko dobre dopadne.“
Upokojil sa kováč, kováčka ukryla poklad a potom obedovali. Málokedy bola Katarína taká hovorná a veselá. Utešovala muža a dobre sa jej to darilo. Po obede sa kováč dokonca smial a bol tiež presvedčený, že sa čertov šťastne zbaví.
Nasledujúceho dňa prišli čerti, každý priniesol zlaťák, ale kováč všetkých okul zle. A tak sa Luciferovi nahrnulo toľko sťažností, že to bolo horšie než pred získaním nového kováča.
„Kováč zle kuje!“ volali čerti jeden cez druhého. „Podkovy odpadávajú za tri štyri dni! Ako máme pracovať, keď nemôžeme chodiť? Potrestaj kováča! Daj nám iného kováča!“
Lucifer sa nahneval, zareval na čertov a oni stíchli.
„Vidím, že Vás zle kuje,“ povedal im vládca, „a keďže chcem, aby ste pracovali tu v pekle a nezevlili kdesi pred kováčňou, urobím poriadok.“
„Chceme nového kováča!“ volali čerti znova.
„Nič!“ zavrčal Lucifer. „Tento dostal zaplatené, musí slúžiť.“
„Veď nás všetkých zmrzačí!“ volal najsmelší čert.
Lucifer ho schmatol a povedal mu:
„Ty, keď tak hovoríš, choď hneď ku kováčovi a pozoruj ho, či kuje ľuďom tak zle ako nám.“
Čerti od úžasu onemeli. Ale nápad sa im páčil, tak sa divili, aký je Lucifer múdry, a nadšene ho do očí chválili a lichotili mu.
Šiel teda najsmelší čert ku kováčovi, aby sa presvedčil, či majster kuje ľuďom rovnako zle ako čertom. Kováč nič netušil, pokojne dokončoval podkovu pre koňa jedného sedliaka, ktorý sedel na lavičke pred domom a rozprával sa s Katarínou. Vtom začul známe čertovské kroky a zdvihol hlavu. Nerád kul čertov. Keď sa nadýchal smradu z ich pripáleného kopyta, nemohol v noci spať. Ale nemohol žiadneho rohatého odmietnuť: vzal peniaze, musel slúžiť. Preto sa čerta spýtal, čo mu nesie.
„Môj pán ma poslal, aby som sa presvedčil, či kuješ ľuďom rovnako ako nám,“ povedal čert prostodušne.
„To môžeš,“ odpovedal kováč a vypytoval sa, čo sa to pánu Luciferovi nepáči.
Čert táral a táral, čo nevedel, nepovedal. Kováč sa do brady usmieval, spomínal na rady, ktoré mu dala Katarína, a rozmýšľal, ako by na čerta vyzrel. Keď zahrial podkovu naposledy, obrátil sa k čertovi, ktorý zvedavo nazeral, a povedal mu:
„Tu máš, podrž mi podkovu, vyberiem si kladivo.“
Čert nevzal kliešte, ale priamo rozžeravenú podkovu. Strašne sa popálil. A zareval od bolesti a vyletel komínom rovno do pekla.
Katarína aj ten sedliak sa zľakli, pribehli a pýtali sa, čo sa deje.
„Nič zvláštne,“ odpovedal im kováč, „vymetal som komín.“
Ale potom sa šibalsky zasmial a Katarína poznala, že si s čertom poradil, a bola hrdá na svojho muža.
Popálenému čertovi nebolo do smiechu. Veľmi sa hanbil za svoju hlúposť a bál sa, čo mu povie Lucifer, keď sa dozvie, ako jeho zvedač u kováča pochodil. A pretože ten čert dobre vedel, ako Lucifer trestá, rozhodol sa, že ho oklame. Sotva sa v pekle objavil, hneď musel predstúpiť pred vládcu.
A poklonil sa mu hlboko a povedal:
„Vznešený pane, vraciam sa od kováča, vykonal som Tvoj rozkaz.“
Lucifer sa prísne pýtal:
„Nuž, ako kuje náš kováč?“
„Všetkým rovnako,“ luhal popálený čert.
Vtedy sa zdvihlo veľké šomranie a hlasné sťažnosti na kováča a pred Lucifera predstúpil statný mladý čert a povedal:
„Vznešený pane, never tomu, pozri sa na nás. Keby kováč kul všetkým rovnako, ľuďom i nám, ľudia by k nemu boli dávno prestali chodiť, veď nie sú odkázaní na jedného, ako napríklad my, oni si môžu vybrať. Ale kováč kuje ľuďom lepšie než nám, kuje im dobre, preto k nemu stále chodia.“
„Malo by sa to poriadne vyšetriť!“ volali ostatní čerti.
„Ticho!“ okríkol ich Lucifer a potom sa pýtal, čo by teda mali urobiť.
Povedal statný čert, ktorý prehovoril pred chvíľou:
„Vznešený pane, ak dovolíš, pôjdem ku kováčovi a dôkladne to tam zistím.“
Lucifer súhlasil a prikázal ostatným čertom, aby sa rozišli za prácou. Ku kamarátovi, ktorý sa vybral za kováčom, sa však pridružil popálený čert a povedal mu:
„Priateľu zlatý, čo Ťa to len posadlo? Pozri sa na moju ruku: tak Ťa kováč popáli celého. Ak Ti smiem radiť, nevstupuj pod strechu kováčovej dielne a nedotkni sa jedinej mŕtvej veci u neho.“
Poďakoval nový zvedač svojmu skúsenému druhovi a šiel na svet za kováčom. Majster kul bujného koňa, ktorý dosiaľ ešte nenosil podkovy, mal s tým kríž, a tak nebol práve v najlepšej nálade. Sotva čerta zazrel, pýtal sa ho, čo prináša, či chce podkovu.
„Nič neprinášam, ani nechcem podkovu,“ povedal čert opatrne, ale úctivo. „Idem k Tebe do učenia.“
„Azda nechceš v pekle robiť kováčsku robotu?“ usmial sa majster.
„To nie. My čerti máme inú prácu,“ táral čert pred kováčňou. „Ale chcem tomu rozumieť, aby som sa mohol presvedčiť, či kuješ rovnako nám i ľuďom.“
Kováč ho hneď zval ďalej, nech mu vraj pridržiava železo, ale čert sa ohradil:
„Ba nie, na mňa si nevyzrieš. Ja nie som taký hlúpy ako môj kamarát! Do dielne nevkročím.“
Smial sa majster v duchu, ako nahnal čertom strachu, a nahlas povedal:
„To bude čudné učenie. Či si myslíš, že sa už niekto vyučil samým zevlením? Čo Ťa nemá!“
„Nie som taký hlúpy, ako si myslíš,“ bránil sa čert, „a dobre viem, že musím robiť. Zostanem vonku a podržím každému koňovi nohu, aby som videl, ako podkovy pribíjaš.“
Nehovoril kováč čertovi už nič, a keď zhotovil podkovy pre mladého koňa, šiel ich pribíjať. Nový učeň hneď vyskočil, že koňovi podrží nohu. A bol ten kôň veľmi lechtivý. Kým mu čert držal nohu, pošteklil ho kováč v slabinách. Kôň mrštil skrčenou nohou rovno čertovi do tváre. Ten ďalšiu ranu nečakal, zareval a odletel do pekla.
„Čo sa deje?“ vybehla Katarína a za ňou sedliak, ktorému kôň patril.
„Ale nič,“ vraví kováč, „kujem lechtivého koňa.“
„Preboha, a sám?“
„Áno, Katarína, teraz už sám.“
A kováčka hneď poznala, že sa niečo stalo, a bola rada, že je kováč živý a zdravý a po čertovi nikde ani pamiatky.
Čert sa zatiaľ liečil v pekle medzi kamarátmi. Ani ho vpustiť nechceli, pretože ho nepoznali ..... tak bol znetvorený. Musel im všetko povedať. Uprosil ich, aby pred vládcom mlčali, že sa už vrátil. A čerti dostali obrovský strach z kováča, mlčali o potlčenom kamarátovi a nikto sa neodvážil zájsť si na svet po podkovu. Lenže tým nikoho neoklamal. Neokutí krívali, až sa sotva vliekli, a na žiadnu prácu nestačili. Čoskoro bolo chromé takmer celé peklo.
Vtedy si Lucifer spomenul, že poslal jedného čerta ku kováčovi, a pýtal sa, kde teraz je.
Nič nepomohlo, musel teraz potlčený čert pred vládcu. Uklonil sa mu a chcel začať luhať, ale Lucifer sa ho pýtal, kde bol tak dlho.
„Milosť, vznešený vládca, milosť!“ volal čert. „Bol som u kováča, aby som sa presvedčil, či kuje ľuďom rovnako ako nám.“
„Nemusíš sa ospravedlňovať,“ povedal mu Lucifer, „veď som Ťa na svet sám poslal. Nuž, ako kuje kováč? Hovor!“
„Vznešený vládca, on kuje všetkým rovnako.“
„Luháš!“ vykríkol Lucifer a začal zúriť. „Ste všetci ničomníci. Krívate a lenošíte. Ale ja viem, čo urobím. Pôjdem sa presvedčiť sám.“
A vyšiel Lucifer z pekla na svet, aby sa presvedčil, ako kováč kuje. Všetci čerti sa zdvihli a v úctivej vzdialenosti sa belhali za ním. Kováč počul čosi ako búrku a už nechcel byť pri práci s čertami sám, tak si na pomoc pozval ženu.
A bolo tých čertov celé mračno, ale Katarína sa ich nezľakla. Kým majster pripravoval podkovy, šla im naproti.
„To sú k nám hostia!“ volala, keď zazrela Lucifera. A sladko sa usmievala.
Vládca pekiel sa na ňu tiež usmial a nálada sa mu zlepšila. Napriek tomu však povedal kováčovi:
„Zle kuješ. Podkovy odpadávajú hneď na druhý deň.“ A tváril sa mrzuto.
Kováč sa čudoval a kováčka s ním a takmer by sa im bolo podarilo Lucifera prehovoriť. Ale vládca pekiel sa včas pozrel na svojich zmrzačených poddaných a povedal:
„Nechaj reči a daj sa do diela. Okuješ ma. A ako mňa, tak okuješ aj ostatných čertov.“
Priniesol kováč podkovu, nahrial a odmeral, potom vzal primerané klince a chystal sa podkovu pribiť.
„Ukáž!“ prikázal mu Lucifer. „Tu to máme! Dávaš slabé klince. Preto podkovy nedržia!“
„Nemôžem dať silnejšie, Vaše kopyto je slabšie než koňské,“ vysvetľoval kováč.
„To je hlúpa výhovorka!“ kričal. „Dobre platíme, daj klince silnejšie.“
Kováč by bol ďalej vysvetľoval, ale Katarína včas zasiahla:
„Ale samozrejme, muž urobí, čo prikážete. Musíte však chvíľku počkať, kým si klince zhotoví.“
Lucifer si sadol na lavičku pred kováčňu a Katarína išla kováčovi pomáhať do dielne. „Hlupák,“ pošepla mu. „Urob klince ako pol sveta a ten najväčší mu vraz hoci až po koleno! Tak sa musí na čertov, inak sa ich nezbavíš!“
Ukul kováč obrovské klince a ukázal ich Luciferovi. Ten bol spokojný.
„A teraz kuj,“ prikazoval.
„Ja nôžku podržím,“ ponúkla sa Katarína.
„Ale ja za nič neručím!“ ohradil sa kováč ešte raz.
„Kuj!“ kričal Lucifer a Katarína mala čo robiť, aby mu nohu udržala, tak zlostne sebou šklbal.
„Ako prikazujete,“ povedal kováč a jediným rázom vrazil vládcovi pekiel ten obrovský klinec do nohy, iste až po členok.
Šťastie, že Katarína nohu pustila. Ozval sa rev ako najstrašnejšia búrka a trval dlho, potom sa zotmelo ako k večeru a kováč s kováčkou zostali bez seba.
Prvý sa spamätal majster.
„Katarína!“ volal.
„Čo je?“ ozvala sa.
„Žiješ?“
„No ako by som nežila? Fuj! Ale zľakla som sa, len čo je pravda. A smradu tu nechali.“
„Chvála Bohu,“ vydýchol si kováč. „myslel som, že prišla naša posledná hodina.“
Katarína povedala:
„Len keď si sa čertov zbavil. Ale to Ti vravím, žiadne spolky.“
Nič nemusela mužovi pripomínať. Kováč kul iba ľuďom a kul dobre, spokojne si žil so svojou Katarínou a deťmi, ktoré mu dala, o čertoch potom už len rozprával. Veď ani žiadneho rohatého od tých čias už nenapadlo ísť za človekom, aby mu pribil podkovu.