Domáci škriatkovia

Jeden švec nečakane schudobnel, hoci si to sám nijako nezavinil, a nakoniec bol taký chudobný, že mu už nezostalo nič iné než koža na jediný pár topánok. Večer si teda na topánky prikrojil a ráno ich chcel vziať do práce. A že mal čisté svedomie, pokojne si ľahol, poručil sa Pánubohu a zaspal. Keď sa ráno pomodlil a chcel si sadnúť k práci, videl, že obe topánky stoja na stole hotové do posledného stehu. Podivil sa a nevedel, ako si to vysvetliť. Vzal topánky do ruky, aby si ich lepšie obzrel: boli také čisto vypracované, že na nich nenašiel jediný krivý steh, celkom akoby to mal byť majstrovský kúsok.
„Pravda,“ odpovedala žena, „keby sme tak mali aspoň jedno jediné decko, a hoci len maličké ako palec, hneď by som bola spokojná. Mali by sme sa o koho starať.“
Po chvíli už aj vošiel do dielne zákazník, a že sa mu topánky veľmi páčili, zaplatil za ne viac, než sa zvyčajne dávalo, a švec za tie peniaze zaobstaral kožu na dva páry topánok. Večer si na ne zasa prikrojil a tešil sa, ako sa hneď ráno s chuťou pustí do práce. Ale nemusel ani pichnúť, lebo keď vstával, boli topánky už hotové, a aj si po ne zasa prišli zákazníci a dali mu toľko peňazí, že si mohol kúpiť kožu na štyri ďalšie páry topánok. Ráno našiel aj tie štyri páry hotové. A tak to išlo stále ďalej: čo si večer prikrojil, to bolo ráno spracované, takže čoskoro mal zasa slušné živobytie a nakoniec sa stal aj zámožným človekom.
Keď potom raz večer, nedlho pred Vianocami, zasa prikrojil na topánky, pred ľahnutím zrazu hovorí svojej žene:
„Čo keby sme dnes zostali hore a pozreli sa, kto nám to tak pomáha?“
Žena s tým súhlasila a zapálila sviečku; potom sa obaja schovali, každý do jedného kúta za šatstvo, ktoré tam viselo na rohatinách, a dávali pozor. Keď nastala polnoc, prišli dvaja malí, milí nahí škriatkovia, sadli si k ševcovmu stolu, pozbierali všetko prikrojené dielo a drobnými prstíkmi začali tak zručne a rýchlo pichať, šiť a pritĺkať, že švec od samého údivu nemohol odtrhnúť oči. Neprestali, kým celú úlohu nedokončili, a až keď všetko stálo hotové na stole, rýchlo zasa odbehli.
Ráno žena hovorí:
„Tí škriatkovia nám dopomohli k bohatstvu, mali by sme sa im za to predsa nejako odvďačiť. Behajú len tak, nič na sebe nemajú a iste im je zima. Vieš čo? Ja im ušijem šaty, každému košieľku, kabátik, vestu a nohavičky; a aj im upletiem pančuchy. Ty k tomu zasa obom urobíš topánočky.“
„Tak dobre,“ odpovedal muž.
Večer, keď už mali všetko pokope, položili na stôl namiesto prikrojeného diela svoje darčeky a potom sa schovali; chceli vidieť, čo sa bude diať, keď škriatkovia tie veci nájdu. O polnoci pribehli a hneď sa chceli pustiť do práce, ale keď nenašli prikrojenú kožu, ale to milé šatstvo, najprv sa čudovali, potom však dávali najavo veľkú radosť. Rýchlo sa obliekli, pohládzali si na tele tie pekné šaty a spievali:

„Teraz sme chlapci ako z marcipánu,
nebudeme viac sedieť pri verpánu!“

Potom začali poskakovať a tancovať, skákali cez stoličky a cez lavice, až nakoniec vytancovali z dverí.
Od tých čias už do dielne neprichádzali, ale ševcovi sa až do smrti dobre darilo, a do čoho sa pustil, všetko mu pod rukami len kvitlo.