Slepačí bujón

Istý remeselnícky tovariš nemohol nikde nájsť prácu, a tak zašiel do kráľovského zámku a ponúkol sa, že bude kráľovi čistiť topánky. Kráľ sa ho spýtal: „Ako sa voláš, chlapče?“ „Volajú ma Predvčerom,“ odvetil. „To je ale zvláštne meno,“ čudoval sa kráľ. Rovnako ako nasledujúce ráno princezná, keď jej niesol jej vyleštené črievičky a ona sa ho pýtala: „Akože sa voláš?“ „Volajú ma Slepačí bujón,“ odvetil. Princezná sa od srdca zasmiala a zvolala: „Ale čože je to za čarovné meno!“ Počas dňa stretol v záhrade aj pani kráľovnú. Tá, keď uvidela nového sluhu, hneď sa spýtala: „Ako sa voláš, chlapče?“ „Volajú ma Včera,“ odvetil. „To je ale čudné meno,“ čudovala sa kráľovná. Ostatní sluhovia by tiež radi vedeli jeho meno a pýtali sa ho: „Ako sa to voláš?“ „Volajú ma Dnes,“ odvetil im a oni sa mu vysmievali, že má také čudné meno.

Každý tovariš tiež vie, čo je to milovať; veď to človek môže počuť každý deň, keď vandrovníci odchádzajú z mesta a spievajú na rozlúčku svoje piesne svojim milým, často znejú veľmi smutne. Náš čistič to nevedel o nič menej než jeho kamaráti a zamiloval sa do nikoho menšieho než do princeznej. Byť na svoju lásku sám, to sa mu však nepáčilo, princezná by ho mala tiež milovať, ale vyzeralo to, že to ona nechce, pretože keď si myslel, že mu srdce môže od samej lásky puknúť, a často pred ňou robil smutné tváre, nikdy sa nespýtala: „Čo ti chýba, milý Bujón?“. To v sebe nosil dlhý čas, ale nakoniec mu bolo jeho bremeno príliš ťažké a povedal si, že čo nedostane po dobrom, to skúsi dostať silou a lsťou.

Jedného dňa bol v kuchyni práve vtedy, keď zámocká kuchárka zabila tučnú sliepku a hodila ju do kotla, aby z nej princeznej uvarila slepačí bujón. „Vidíš, to je znamenie, že ťa chce,“ pomyslel si a ešte skôr, než sa zotmelo, mal svoj plán hotový. Išiel za kočišom a povedal mu: „Hej, braček, princezná mi prikázala, aby som jej bláznivú komornú zaviezol ďaleko za hranice, a ty nás tam máš odviezť.“ To isté povedal neskôr aj ostatným sluhom, ktorí sa mu smiali a hovorili: „Jeden blázon povezie druhého preč.“

Keď sa blížila polnoc, vkradol sa do princezninej komnaty, naplnil si vrecká zlatom aj striebrom, schmatol dievča aj s perinami a uháňal s ním ako o preteky dolu schodmi na nádvorie, kde už čakal koč. Ale skôr než bol z komnaty von, princezná sa prebrala a volala: „Pomoc, mama, pomoc!“ „Čo je ti, milé dieťa?“ volala kráľovná polekane. „Ach, bujón! Ten Slepačí bujón!“ volala princezná. „Ale, ale. Bujón to byť, dievčatko, nemôže,“ upokojovala ju kráľovná: „Bol dobrý a silný, čo je pre teba zdravé!“ Myslela totiž na polievku, ktorú jedli na obed. Keď však kráľovná predsa len vstala a prišla do princezninej spálne, posteľ bola prázdna. Pribehla k oknu a vtedy uvidela, ako čistič topánok práve jej dcéru položil do koča a pokynul kočišovi, aby vyrazil. „Pomoc!“ volala: „Včera! Včera ukradol princeznú!“ „Čo tu vyvádzaš?“ zvolal kráľ, ktorý sa práve prebudil: „Včera bola s nami princezná až do neskorého večera.“ Ale aj on vstal a pristúpil k oknu: „Ku mne! Pomoc! Predvčerom! Predvčerom ukradol moju dcéru!“ Vtedy sa prihnali sluhovia, behali po schodoch hore a dolu a hľadali akéhosi Predvčerom. Na dvore medzitým všetci popriali svojmu kamarátovi Dnes šťastnú cestu s tou pomätenou komornou, pretože čím viac sa princezná vzpierala a kričala, tým viac sa vysmievali: „Len pozrite, aká je šialená, ten si s ňou ešte užije.“

Ale čistič topánok uháňal, čo mu sily stačili, a neodpočinul si skôr, kým neboli na druhej strane hranice. Tu si prenajal krásny dom, kúpil sebe aj princeznej panské šaty a čoskoro sa jej zaľúbil tak, že si nakoniec myslela, že bez neho nemôže žiť. Kráľ s kráľovnou sa medzitým kvôli svojej jedinej dcére veľmi trápili a skúšali čističovi topánok ponúkať veľké sumy peňazí, ak ju pustí späť domov. Ale on im odkázal, že ona pôjde domov, iba ak sa za neho vydá.

Čo im zostávalo? Rodičia z donútenia dali súhlas, ale princezná bola zo srdca rada, pretože ho mala deň za dňom radšej a k tomu by ťažko zháňala za muža ešte nejakého princa po tom, čo tak dlho býval u čističa topánok.