Berona

Bol raz jeden kráľ a ten kráľ mal troch synov: dvaja boli pyšní princovia, jazdili na poľovačky, do boja, ten tretí, Ján, sedával doma v záhrade, opatroval kvety, pískal na píšťale — tak ľúbezne na nej vedel hrať, že vtáky stíchli, počúvať priletovali.

V tej záhrade stála stará, košatá jabloň; nikto ani nevedel, kto ju sadil, ale odkedy si ľudia pamätali, nikdy nemala žiadne jablká. Kráľa to mrzelo; všade naokolo koľko krásnych stromov, lahodné ovocie rodia, len tá jabloň nikdy ani kvietkom nezakvitne. Tak sa raz prechádzal so synmi, s tými princami, po záhrade, došiel až k tej jabloni a hovoril:

„Načo nám tu tá hluchá jabloň má rásť, len záhradu kazí — nech ju záhradník vyseká a spáli.“

Ale tam pri tej jabloni kopal starý človek záhony, oprel sa o motyku a hovorí:

„Vaša kráľovská Milosť, ja viem od svojho otca, že ten starý strom každú noc kvetom zakvitne, o polnoci zlaté ovocie nesie; chyba je, že čosi priletí a jablká oberie.“

Keď to tí princovia začuli, hneď prosili kráľa, svojho otca, aby tú jabloň nedal zrúbať, že ju v noci postrážia. Kráľ sám bol dychtivý po tých zlatých jablkách, tak prikázal tomu najstaršiemu na noc zostať v záhrade, chytať zlodeja.

Princ hneď pozbieral svojich kamarátov, ponosili si pod jabloň hodvábnych vankúšov, jedla a pitia, rozložili oheň, jedli, pili, veselili sa, aby nezaspali. Keď sa blížila polnoc, jabloň sa obsypala púčikmi, rozkvitla striebornými kvetmi, akoby snehu nasypal, v kvetoch sa ukázali zlaté guľôčky, rástli, až sa zlaté jablká ako hviezdičky na strome ligotali. Princ sa pozeral ako očarený, ako v tej jabloni žiaria zlaté hviezdy, ale kým sa spamätal, zaduval horúci vietor, prihnali sa mračná, zahalili jabloň, hromy bili, lial sa prívalový dážď, až princ s kamarátmi od strachu zaliezol do krovia. A keď sa vyjasnilo, stála jabloň holá, v lístí nikde ani iskierky, ani jablčka.

Ráno šiel princ smutný ku kráľovi, oznámil, čo videl, že jabloň neustrážil. Kráľa to rozhnevalo, ale čo robiť, poslal druhú noc toho prostredného princa strážiť, či bude šťastnejší. Ten prostredný princ si nabral vojakov, postavil ich dookola tej jabloni, kázal strieľať, keď sa čo pohne a na jabloň priletí; sám si sadol s kamarátmi pod jabloň a čakali. K polnoci sa jabloň obsypala púčikmi, zakvitla striebornými kvetmi, dozrievala, dozrievala zlatými jablkami, žiarivými hviezdami. Len čo dozrela, udrel taký mráz, že všetkým ruky stŕpli, zuby drkotali. Ľadová víchrica zasypala strom snehom, ľad a krupobitie bili do vojakov, a keď tá hrôza prešla, stála jabloň holá, akoby nikdy plod nebola vydala. Kráľ sa nevedel dočkať rána, kedy uvidí zlaté jablká, ale princ prišiel smutný a oznámil, čo videl, že jabloň neustrážil. Tak kráľ prikázal, aby do tretice strážil ten najmladší princ; ak neustráži — jabloň zrúbať!

Ján si nič nechystal, celý deň sa v záhrade zabával kvetmi, večer zostal sám pod jabloňou. Bolo mu smutno, vzal píšťalu a tak ľúbezne hral, až to po záhrade znelo radosťou. K polnoci vypučali strieborné kvety, narástli zlaté guľôčky, zasvietili tisíce hviezdičiek. Ale nebo zostalo jasné. V tme zašumeli vtáčie krídla, na jabloň sa zniesli dvanásť bielych pávov ako jasný oblak. Keď začuli píšťalu po záhrade jasať, nezobali, ticho počúvali. Potom tá najkrajšia pávica, ktorá mala na hlave zlatú korunku, utrhla zobákom zlaté jablko, pustila ho Jánovi do lona a prehovorila ľudským hlasom:

„Vitaj, Ján, princ milý, dlho sme ťa čakali. Odnes jablko kráľovi na znamenie, odkáž, že ho pozdravuje kráľovná Berona — a viac nás v jeho ríši nikto nezazrie.“

Potom pávy jabloň obzobali a odleteli. Ján zaniesol ráno otcovi zlaté jablko, odkázal posolstvo kráľovnej Berony. Kráľ sa na to jablko veľmi tešil; myslel si, že mu jabloň každú noc bude zlaté jablká rodiť, ale v noci sa nič nepohlo, jabloň nerozkvitla, po celej ríši nastala neúroda, hlad, po celé týždne nekvapla ani rosa, ani kvapka dažďa. Tak sa Ján vydal na cestu hľadať kráľovnú Beronu.

Vzal so sebou sluhu, koňa a išiel do sveta. Dlho cestoval, o kráľovnej Berone nikde ani slovko nepočul. Až raz podvečer prišli do vysokých hôr, kam ani vtáčik letáčik nezablúdi, našli pri ceste chalupu a pred chalupou stála baba, vekom zvráskavená ako sušená hruška. Pekne princa privítala; vravela:

„Vitaj, Ján, princ kráľovský, čo kráľovnú Beronu hľadáš; veď u mňa každý deň na chvíľu pobýva.“

Ján bol rád, že nakoniec našiel, čo hľadal, zostal v chalúpke na noc. Druhý deň čakal kráľovnú Beronu. Ale baba sa pritočila k sluhovi, dala mu peniaze a píšťalku, aby na poludnie v záhradke zahvízdal. Zlý sluha poslúchol, zahvízdal, Ján v záhradke zaspal. Len čo zaspal, priletel belasý koč s bielymi koňmi, z koča vystúpila kráľovná Berona, ľúbezné dievča, že takú krásu svet nevidel. Sklonila sa nad Jánom, hladila mu vlasy, volala ho menom, ale Ján sa nezobudil; poludnie minulo, Berona odišla. Len čo odišla, Ján sa zobudil, povedal sluhovi: „Ach, aký krásny sen som sníval! Kráľovná Berona prišla, vlasy mi hladila, menom ma volala.“

Sluha mlčal; veď od baby dostal dosť peňazí. Druhý deň na poludnie zasa tak: sluha zapískal, Ján zaspal, kráľovná prišla, Jána do očí bozkávala, ale nadarmo. Keď sa Ján zobudil, svoj sen sluhovi rozprával, sluha mlčal, nič neprezradil. Tretí deň zasa Jána píšťalkou uspal.

Keď Berona prišla, Jána zasa spiaceho videla, povedala sluhovi:

„Povedz pánovi svojmu, že ma už neuvidí, iba keby prišiel do sklenených zámkov, ale tebe by najprv klobúk o klinec nižšie zavesil.“

Kráľovná odišla, Ján sa zobudil; sluha mu oznámil, že tu kráľovná Berona bola a čo mu odkázať prikázala. Len čo to zradný sluha vyriekol, Ján sa mu pozrel do očí, vytasil meč a jednou ranou mu sťal hlavu. Potom vyviedol koňa a išiel sám hľadať sklenené zámky.

Išiel tak dlho tými horami, až už sám nevedel, do akých pustatín zašiel. Ide smutný. Tu počuje strašný krik v údolí pod sebou. Obráti koňa, čo vidí: traja škriatkovia tam o čosi kričia, tak sa bijú, až kamenie zo skál prší. Zišiel k nim, pýtal sa, prečo taký krik. Ten najstarší hovorí:

„Umrel tatík, zostal po ňom tento hmlový plášť; keď ho máš, v okamihu doletíš, kam si spomenieš. A vieš čo, povedz, kto z nás ho má dostať; ak nie, je to tvoja posledná hodinka.“

Ján vzal plášť, povedal:

„Bežte na koniec údolia, tam, kde ten starý strom trčí. Kto prvý

halúzku odtrhne a mne ju prinesie, tomu dám plášť.“

Škriatkovia boli svolní, rozbehli sa ako vietor, Ján čaká, vzdychá: „Keby som ja bol radšej pri sklenených zámkoch, kde je kráľovná Berona!“

Len si pomyslel, zašumelo a on stanul na zelenej lúke, plnej kvetov. Na lúke sa svietia sklenené zámky, len horia na slnku, po tráve sa prechádza kráľovná Berona, češe si zlaté vlasy perleťovým hrebeňom. Ako uzrela Jána, pribehla k nemu, prosila ho, nech zmizne, inak bude naveky nešťastný. Zo sklenených zámkov sa vyrojili biele panny, leteli na Jána, ale Ján zabalil Beronu do hmlového plášťa, pomyslel si, aby bol späť, a už tam stáli obaja v tom skalnom údolí. Škriatkovia dobehli, všetci traja naraz chytili plášť, trhli, na handry ho roztrhali; vietor roznesol handry ako hmlu na všetky strany. Tak už boli zmierení bez súdu.

Ján sadol na koňa, vzal Beronu za sedlo a išli, išli, až došli k otcovi do zámku. Hneď bolo v krajine úrody dosť, spadla vláha, jabloň rozkvitala striebornými kvetmi, dozrievala zlatými jablkami. Ján mal svoju kráľovnú, ľúbezné dievča Beronu. Jeho bratia ľutovali, že tú princeznú nedostali.