Janko lenivec

Svet nevidel takého lenivca, ako bol Janko. Vodil len kozu na pašu, ale stále si sťažoval, že ho drina utrápi. Stenal, že mu od líhania na paši tŕpne chrbát a ešte neviem čo, len pri míse bol vždy prvý.
„Keby som nepásol kozu, to by bol život,“ hovorieval často. „Celý deň by som preležal v mäkkých perinách.“
A lámal si hlavu, ako to zariadiť. Premýšľal pekne pomaličky a asi o mesiac ho predsa niečo napadlo. Zaradoval sa:
„Už viem, čo urobím. Ožením sa s tlstou Trinou, tá chodí tiež pásť kozu. Môže pásť moju aj svoju a ja zostanem doma a budem mať po trápení.“
Pretiahol sa a išiel požiadať rodičov tlstej Triny o dcéru. Rodičia mu Trinu radi dali. Janko je lenivý, Trina je lenivá, aspoň sa o prácu nebudú hádať, mysleli si.
Janko si vzal Trinu za ženu a Trina chodila na pašu sama. Keď si Janko dosť poležal v mäkkých perinách, vstal a trochu sa poprechádzal z kúta do kúta, aby mu ležanie zase chutilo. Potom si ľahol a lenošil ďalej.
Ale ani tlstej Trine sa nechcelo chodiť na pašu.
„Milý Janko,“ povedala jedného dňa, „prečo si máme kaziť život? Bude lepšie, keď vymeníme kozy nášmu susedovi za úľ. Tie hlúpe kozy aj tak každé ráno mečia a budia nás. Úľ postavíme za domom a nemusíme sa o nič starať. Včely nikto nestráži a nevyháňa na pašu. Lietajú si samy, cestu domov nájdu, nazbierajú nám med a nebudeme s tým mať najmenšiu prácu.“
„Hovoríš ako rozumná žena,“ odpovedal Janko, „máš pravdu, toto urobíme. Med chutí tiež lepšie ako kozie mlieko a môžeme ho dlhšie uchovávať.“
Sused dal rád za kozy úľ so včelami. Včely lietali od skorého rána až do večera a nanosili do úľa toľko medu, že im ho na jeseň Janko vzal celý krčah.
Krčah postavil na policu v komore, kde spali. Pretože sa báli, že by im krčah mohol niekto ukradnúť alebo že by sa na med dostali myši, položila Trina vedľa postele silnú palicu, aby ju mala po ruke, keby bolo treba.
Lenivý Janko nevstával rád z postele pred poludním.
„Keď vstanem až na obed, ušetrím raňajky,“ hovorieval.
Raz ráno ležal zase v perinách. Vonku bol biely deň, ale Janko odpočíval po spaní. Rozmýšľa a vraví Trine:
„Ženské majú rady sladkosti. Iste oblizuješ med. Bude lepšie, keď ho vymeníme za hus s húsaťami, než aby si ho všetok sama zjedla.“
„Ale nie skôr, než budeme mať dieťa, aby ich strážilo,“ odpovedala Trina. „Mám sa azda s húsaťami trápiť a márne si kaziť život?“
„Myslíš, že by chlapec strážil husi?“ povedal Janko. „Dnes deti nepočúvajú, robia si, čo chcú. Myslia si, že sú múdrejšie ako rodičia. Pošleš ho pásť husi a on sa bude naháňať za motýľmi.“
„Nech to len skúsi,“ povedala Trina, „zle by sa mu vyplatilo, keby neurobil, čo mu prikážem. Vezmem naňho palicu a palicou ho naučím pekne počúvať.“ Schmatla palicu, ktorú mala vedľa postele pripravenú na myši a zlodejov, a zvolala:
„Vidíš, Janko, takto by som sa do neho pustila.“
Rozmachla sa a jemináčik! Zachytila palicou krčah s medom, krčah odskočil, narazil na stenu, spadol dolu a rozbil sa. Žltý med tiekol medzi črepmi.
„Tu leží hus s húsaťami,“ povedal Janko, „už ju nemusí nikto strážiť. Ešte šťastie, že mi krčah nespadol na hlavu. Je to šťastie a môžeme byť radi.“
Pretože videl, že vedľa postele leží črep, v ktorom bolo trochu medu, siahol po ňom a povedal spokojne:
„Na zvyšku si, ženo, pochutnáme a potom si po tom vyľaknutí zdriemneme. Aká škoda, keď vstaneme trochu neskôr než inokedy. Deň je predsa ešte dosť dlhý.“
„Ba,“ odpovedala Trina. „Ponáhľať sa netreba, človek nemôže nič zmeškať.“