Markétka

Bola raz jedna kuchárka, volali ju Markétka, nosila pekné červené črievičky, a keď si vyšla, každý sa za ňou obzrel, pretože si na sebe dávala záležať. Doma sa rada napila vína, a keďže víno budí chuť do jedla, okúsila vždy z toho najlepšieho, čo uvarila, a ochutnávala tak dlho, kým nebola sýta. Hovorievala si:
„Kuchárka musí vedieť, ako jedlo chutí.“
Raz si pán zavolal Markétku a povedal jej:
„Markétka, dnes večer máme hosťa, upeč dve kuriatka, ale pekne do zlatista.“
„Upečiem, pane, upečiem,“ odpovedala Markétka. Zabila kurčatá, obarila ich, oškubala, vypitvala, napichla na ražeň, a ako sa začalo stmievať, rozložila oheň. Kurčatá pekne hnedli, ale hosť neprichádzal. Markétka zavolala na pána:
„Ak hosť nepríde, musím kurčatá stiahnuť z ohňa a bude škoda, ak sa čoskoro nezjedia, pretože stratia šťavu a vyschnú.“
Pán povedal:
„To sa radšej rozbehnem a hosťa privediem.“
Hneď ako pán odišiel, stiahla Markétka kurčatá z ohňa a premýšľala: Keď človek tak dlho stojí pri ohni, dostane smäd. Kto vie, kedy prídu. Zatiaľ si odskočím do pivnice a trochu sa napijem. Zbehla dolu, zdvihla krčah, zaželala si:
„Nech mi slúži,“ a poctivo sa napila. „Tej kvapke vína by bolo u mňa smutno,“ uvažovala ďalej, „preto za ňou ešte nejakú tú kvapku pošlem.“ A znova sa poriadne napila.
Vrátila sa a dala kurčatá zase nad oheň, natrela ich maslom a začala otáčať ražňom. Pečienka voňala tak krásne, že si Markétka povedala:
„Musím ochutnať, či im niečo nechýba!“
Prešla po kurčatách prstom, oblízala prst a hovorí:
„To je dobrota a je to vlastne hriech a hanba, že ich nenesiem hneď na stôl!“
Pozrela sa z okna, či pán s hosťom nejde, a nevidela nikoho. Postavila sa ku kurčatám a rozmýšľala:
„Vyzerá to, akoby sa jedno krídelko div nepripaľovalo, bude lepšie, keď ho zjem,“ odrezala ho a zjedla a chutilo jej znamenito.
„Druhé krídelko musím odtrhnúť tiež, inak pán spozná, že niečo chýba,“ uvažovala.
Zjedla obe krídelká a išla sa pozrieť k oknu, ale pána ani hosťa nikde nevidela.
Kto vie, napadlo ju, možno vôbec nepríde. A hovorí:
„Nič si z toho, Markétka, nerob, jedno kura je už načaté, ešte sa trochu napi a dojedz ho. Keď bude zjedené, budeš mať pokoj. Prečo by mala taká dobrota ísť nazmar?“
Zbehla rovno do pivnice, svedomito sa napila a dojedla kura s náramnou chuťou. Pán stále neprichádzal, Markétka si prezerala druhé kura a hovorí:
„Kde je prvé, tam musí byť aj druhé. Tie dve patria dokopy. Azda mi druhé neuškodí.“
A poslala druhé kura, nech beží za prvým.
Ako tak bola v najlepšom hodovaní, vrátil sa pán a volal:
„Ponáhľaj sa, Markétka,“ volal, „hosť už ide za mnou.“
„Už sa ponáhľam, pane, všetko zariadim,“ odpovedala Markétka.
Pán zatiaľ prezrel stôl, či je dobre prestretý, vzal veľký nôž, ktorým chcel kurčatá rozrezať, a šiel ho na chodbu nabrúsiť. V tom prišiel hosť a slušne zaklopal na domové dvere. Markétka bežala k oknu pozrieť sa, kto ide, a len čo uvidela hosťa, položila si prst na ústa a šepkala:
„Ticho, ticho, rýchlo odtiaľto. Ak Vás uvidí môj pán, dôjde k nešťastiu. Pozval Vás na večeru, ale nemyslí na nič iné, len aby Vám odrezal obe uši. Len počúvajte, ako brúsi nôž.“
Hosť začul brúsenie a vzal nohy na plecia. Markétka sa rozbehla s krikom k pánovi:
„Pekného hosťa ste si pozvali!“
„Prečo, Markétka? Ako to?“
„Ako by nie,“ povedala, „práve som chcela niesť kurčatá na stôl, keď tu príde, pozbiera mi ich z misy a uteká s nimi preč.“
„To sú pekné spôsoby!“ povedal pán a bolo mu ľúto krásnych kurčiat. „Keby mi aspoň jedno nechal, aby som mal čo jesť.“
Vybehol z domu a volal za hosťom, aby počkal, ale hosť sa tváril, že nepočuje, a bežal. Pán bežal za ním, nôž v ruke, a kričal:
„Len jedno, len jedno!“
Chcel, aby mu hosť nechal jedno kura a neodnášal obe. Hosť sa zase bál o svoje uši. Bežal, akoby mu za pätami horelo, aby obe uši donisol domov.
Tak Markétka pána prekabátila.