O Petrovi

Za domom na ihrisku sa hrala skupinka detí. Behali, smiali sa a vymýšľali rôzne veselé hry. Vtom sa ozval krik a plač. Jeden zo starších chlapcov menom Peter hneď pribehol k plačúcemu dievčatku. „Čo sa ti stalo, Petruška?“

„Zbyněk ma potiahol za vlasy!“ zaznelo medzi vzlykaním.

„Poď sem, Zbyněk! Ako to, že dievčatkám ubližuješ?“

„Ale ona sa mi posmievala, že som sa netrafil do brány,“ znela nahnevaná odpoveď.

Peter povedal prísne: „Zapamätaj si, Zbyněk, dievčatkám nesmieš nikdy ubližovať. Naopak, máš ich chrániť ako správny rytier.“

Tak to bývalo často, keď sa medzi deťmi niečo také prihodilo, bol to Peter, ktorý chránil slabších a staral sa o to, aby medzi deťmi panovala spravodlivosť a aby pravda vždy vyšla najavo.

Peter sa veľmi tešil na prázdniny, pretože vedel, že tento rok má ísť prvýkrát na tábor. Tešil sa, aké všetky dobrodružstvá tam bude môcť prežívať, a tiež vedel, že spozná mnoho nových kamarátov. Prázdniny sa blížili. Konečne nastal deň odchodu. Petrovi sa na tábore veľmi páčilo. Vedúci sa snažili viesť deti k tomu, aby sa naučili poznať mnohé tajomstvá prírody. Učili ich spoznávať a vnímať aj to, čo je ľudským zrakom skryté – jemné prúdy v krajine, pôsobenie bytostí a tiež zákonitosti, podľa ktorých sa riadi celý svet.

Peter bol nadšený, že s ním niekto hovorí o takých veciach. Nikdy predtým o tom nepočul. Všimol si aj, že niektoré deti sa pred jedlom modlili. Peter ich pozoroval aj počas dňa. Hovoril si v duchu, že keď sa niekto modlí, určite sa podľa toho aj bude správať. Chlapec menom Milan sa nikdy nezabudol pred jedlom pomodliť, potichu odriekal svoju modlitbičku a začal s chuťou jesť. Peter sa s ním chcel skamarátiť. Niečo ho k Milanovi ťahalo, azda túžil vedieť, ako sa takýto chlapec správa pri bežných udalostiach všedného dňa. Chcel sa od neho niečo naučiť.

Milan sa však správal úplne rovnako ako ostatné deti. Raz mali spolu chlapci službu v kuchyni a zostali tam sami. Milan mal veľkú chuť na niečo sladké. Bol zvyknutý z domu, že si môže kedykoľvek vziať niečo dobré zo špajze. Tu na tábore pán kuchár varil veľmi dobré a zdravé jedlá, ale okrem toho deti nič sladké nedostávali. Na jednej polici ležali čokolády a sušienky.

Milan povedal: „Pozri sa, Peter, našiel som tu sušienky! Mám chuť na niečo dobré. Vôbec nič nám tu nedávajú.“

Peter mu odvetil: „Veď sme mali na obed výborné lievance. Myslím, že nám sladkosti naschvál nedávajú, pretože nie sú zdravé. Toto možno budú nejaké odmeny za tú celotáborovú hru, ktorú hráme.“

„Čo keď si jednu sušienku vezmeme, nikto to nezistí,“ povedal Milan.

„To predsa nemôžeme bez dovolenia! Určite to pre nás majú ako prekvapenie a potom by zistili, že sa nedostalo na niekoho, kto si odmenu skutočne zaslúži. Zistili by, že sušienku niekto ukradol.“

Milan sa zahanbil. Vedel, že Peter má pravdu, a ovládol svoju maškrtnosť. Peter však z tejto príhody poznal, že sa od Milana asi nič nové nenaučí. Bol z toho sklamaný. Milan síce odrieka svoju modlitbičku, nikdy nezabúda, ale správa sa úplne rovnako ako chlapci, ktorí v nič neveria.

Jedného dňa mali na programe napínavú hru, ktorá mala trvať celý deň až do rána nasledujúceho dňa. Vedúci rozdelili deti do rôznorodých skupín tak, aby bola každá skupina približne rovnako schopná a silná. V jednej skupine boli dokopy starší aj mladší, chlapci aj dievčatá. Celý deň mali putovať po určenej trase a plniť rôzne úlohy, ktoré mali preveriť, čo všetko sa deti na tábore naučili. Peter sa ešte na tábore bližšie nezoznámil so žiadnym dievčaťom, pretože dievčatá boli v inom oddiele a mali vždy iný program. Vedúce ich viedli k rozvíjaniu dievčenských zručností a schopností. Dievčatá sa učili ručné práce, spievanie, pekné tancovanie, tiež sa učili variť, spoznávali bylinky a učili sa, aká je ich liečivá moc. Chlapci sa zasa zdokonaľovali v orientácii v prírode, vedúci ich učili, ako skúsene prespávať vonku, ako sa o seba a o svojich blížnych postarať v núdzi, vyrábali si vlastné zbrane a učili sa sebaobrane. Petra to všetko veľmi bavilo. Veľmi sa mu páčil ich pán vedúci, ktorý išiel chlapcom vo všetkom dobrým príkladom.

Pri celodennej hre, ktorú dnes hrali, sa deti mali o seba postarať samy. Úlohy nebývali vždy ľahké. Pri ich plnení sa dalo poznať, aký kto naozaj je a čo všetko sa na tábore naučil. V batohu si každý niesol aj spacák a karimatku. Večer si totiž mali nájsť v prírode miesto na prespanie a so všetkým si poradiť. Išiel s nimi len devätnásťročný praktikant, ktorý im však nesmel radiť, len dohliadal na menšie deti.

Peter bol v skupine najstarším chlapcom. Z dievčat s nimi išla ešte Markéta, ktorá bola rovnako stará ako Peter. Na obed s menšími dievčatami varila na malom liehovom variči polievku. Peter ju sledoval, ako jej to pekne ide a ako s trpezlivosťou a láskou vedie a stará sa o menšie dievčatká. Tie v nej videli vzor a chceli byť tiež ako ona. Markéta veľa nehovorila tak ako ostatné dievčatá, ktoré Peter poznal.

Bola vždy tam, kde niekto potreboval pomoc. Na výprave neúnavne opatrovala menšie deti, pomáhala im a povzbudzovala ich, keď už nemohli ďalej. Bolo v nej niečo, čo Petra nútilo správať sa lepšie, slušnejšie a galantnejšie. Do svojho batoha vzal menším deťom ťažké veci. V ten deň bolo naozaj horúco. Deti neboli zvyknuté niesť celý deň na chrbte batoh, a tak nastali aj náročné chvíle. Menšie deti boli unavené a už nechceli ísť ďalej. Peter teda rozhodol, že si chvíľku oddýchnu v tieni a osviežia sa vodou, ktorú si niesli v batohu. Zistili však, že vody majú už veľmi málo. Keďže bolo veľké teplo, menšie deti nemysleli na neskoršie chvíle a vodou nešetrili. Keď si trochu oddýchli, pomaly vyrazili ďalej.

Prešli pár metrov a malá Adelka zakopla a odrela si koleno. Markéta Adelke ranu ošetrila a utešovala ju. Všetci mali zlú náladu. Markéta, aj keď jej bolo tiež horúco a mala ťažký batoh, vzala najmenšie deti za ruku a snažila sa všetkých rozveseľovať. Rozprávala deťom zaujímavé príbehy, až deti zabudli na svoju únavu a veselo šliapali ďalej. Peter videl, že Markéta vôbec nemyslí na seba a stará sa s láskou o druhých. Vždy aj v tej najťažšej situácii nič nevzdáva a verí, že všetko dobre dopadne, a dodáva ostatným odvahu.

Hovoril si, kde na to berie silu? Veď sám bol už unavený a ako najstarší chlapec ho ťažila zodpovednosť za menšie deti, za splnenie úloh a za zdar celej výpravy. Nebolo mu do smiechu, ale teraz videl, aká dôležitá je dobrá nálada. Keď všetky deti vzdychali, že už nemôžu, myslel si, že sa radšej vrátia do tábora a že to vzdajú, avšak vďaka Markéte sa situácia vzápätí celkom obrátila. V tých istých ťažkých podmienkach deti veselo šliapali ďalej, smiali sa, tešili sa na nové úlohy a všetko sa zdalo oveľa jednoduchšie. Peter sa pridal k Markéte a snažil sa tiež ochotne pomáhať, kde bolo treba, a rozprával deťom dobrodružné príbehy.

Skúsene viedol celú výpravu správnou cestou, až potom večer vyhľadal dobré miesto na prespanie pre celú skupinu. Dievčatá pod Markétiným vedením miesto upratali a krásne zútulnili, takže sa tam všetci cítili dobre. Chlapci s Petrom rozložili na bezpečnom mieste oheň a dievčatá pripravili dobrú večeru a pekne jedlo upravili. Peter si všimol, že Markéta nezačala hneď jesť, ešte chvíľu počkala a zdalo sa, že myslí na niečo krásne. Peter s Markétou pomohli menším deťom správne si pripraviť miesto na spanie a dobre sa na noc obliecť. Všetkým sa spalo nádherne. Na mäkkej tráve pod korunami borovíc sa každému veľmi páčilo.

Keď ráno vychádzalo slnko, Peter sa zobudil a pozrel sa, či ostatní ešte spia. Všetky deti spokojne oddychovali, len Markétin spacák bol už prázdny. Kam mohla tak skoro sama ísť? Peter vyskočil a išiel sa pozrieť po okolí. Keď vyšiel z lesíka, kde spali, naskytol sa mu nádherný pohľad. Široko ďaleko bol výhľad na rozľahlé lesy, polia a lúky. Vychádzajúce slnko všetko ožarovalo čarovne ružovými lúčmi. Na neďalekej lúke rástla prastará rozložitá lipa. Tú si vybrala Markéta na ranné privítanie nového dňa. Sedela opretá o jej kmeň. Petrovi sa zdalo, že Markéta je duchom niekde ďaleko. Len šťastný výraz v tvári prezrádzal, že prežíva niečo krásne. Akože by nie, pomyslel si Peter, veď je to naozaj nádherný výhľad. Potichu sa priblížil k Markéte, sadol si blízko a ticho sledoval čarovné divadlo, ktoré ráno ponúkala prebúdzajúca sa krajina ožiarená slnkom.

„Dobré ráno,“ pozdravil Markétu, ktorá sebou trochu mykla, pretože Petra predtým nezbadala.

„Dobré ráno,“ odpovedala s úsmevom.

„Je tu naozaj krásne. Zistil som, že si niekam odišla, a tak som sa išiel pozrieť, kde si.“

„Išla som sa prejsť a našla som toto nádherné miesto.“

„Zdalo sa mi, že si ma ani nevidela prichádzať.“

„Áno. Chvíľu som mala zatvorené oči. Ďakovala som za nový deň.“

„Áno? A komu?“

„Milému Bohu. Každé ráno a večer Mu ďakujem za všetko, čo od Neho máme, a za to, že smieme žiť.“

„Aha, ...to je pekné...“ povedal na to Peter. Nezmohol sa na inú odpoveď. Tieto slová mu vliali do duše niečo nové, nepoznané. Tak preto je Markéta iná ako ostatné dievčatá. Teraz už vie, odkiaľ berie silu pomáhať druhým, aj keď je sama unavená. Nedokázal to ani sformulovať do slov a hanbil sa ďalej na čokoľvek pýtať. Povedal si, že sa na všetko doma opýta babičky.

Obaja mali dobrú náladu a spoločne sa vrátili k ostatným deťom. Zobudili ich a vydali sa na spiatočnú cestu do tábora.

Po vyhodnotení tejto hry sa umiestnila Petrova skupina na prvom mieste.

Na konci tábora si Peter s Markétou vymenili adresy.

Keď prišiel Peter domov, rodičia s radosťou pozorovali, že sa trochu zmenil. Už nie je taký divoký. Skôr než niečo urobí, radšej si to dobre rozmyslí a nápadné bolo aj to, že je stále veselý a všetkým okolo seba rád pomáha. Hneď ako sa naskytla príležitosť a Peter bol sám s babičkou, rozprával jej, že na tábore boli aj deti, ktoré veria v Boha. Vedel totiž, že jedine babička týmto veciam rozumie. Rozprával jej všetko o Milanovi aj o Markéte.

Babička sa Petra opýtala: „A čo myslíš, že je správnejšie – to, ako sa správal Milan, alebo aká bola Markéta?“

„Určite Markéta,“ povedal rozhodne Peter.

„Áno, máš pravdu. Radostná práca a pomoc druhým je tou pravou vďakou Bohu. Všetko, čo robíme, môžeme svojou usilovnosťou a láskou urobiť ďakovnou modlitbou. Vďaka Stvoriteľovi z celého srdca je oveľa viac než pravidelné odriekanie modlitieb, ktoré človek neprežíva.“

Petrovi sa tie slová veľmi páčili, musí o nich ešte veľa premýšľať. Bol rád, že môže babičke povedať, že sa aj včera modlil.

„Ja som sa, babička, včera modlil za to, aby som dnes v škole napísal dobrú písomnú prácu.“

„Áno, to bola tvoja prosba. Ale prosba nie je modlitba.“

„A čo je teda modlitba?“ pýtal sa prekvapene Peter.

„Modlitba je, keď sa v duchu celý odovzdáš Bohu, ako by si svoju dušu rozprestrel pri Jeho tróne a ďakuješ Mu z celého srdca za všetko, čo od Neho smieš denne dostávať. V takej modlitbe prežiješ pravé šťastie.“

Babička hovorila naozaj krásne, ale predsa len nebolo Petrovi ešte všetko celkom jasné.

„A čo keď si niečo želám?“

„Keď je to niečo dôležité, smieš poprosiť o pomoc a o silu. Ale keď žiješ správne a robíš radosť milému Bohu, nemusíš mať žiadne želania, všetkého sa ti dostane.“

Peter bol rád, že má takú múdru babičku, ktorej sa môže na všetko pýtať. Mnoho dospelých by mu nevedelo odpovedať. Často sa babičky chodieval pýtať, keď mu nebolo niečo jasné. Bol veľmi rád, že na tábore spoznal Markétu, ktorá mu ukázala, ako sa môže človek krásne správať, ako s láskou a radosťou jednať s druhými ľuďmi. Od tých čias sa naozaj snažil byť tiež čistým človekom. S Markétou si písali mnoho listov a o všetkom si rozprávali.