Dvaja mäsiari v pekle

Kde bolo, tam bolo, žili raz dvaja bratia, mäsiari. Jeden bol chudobný, druhý bohatý. Chudobnému sa od úst prášilo po suchých zemiakoch, bohatému sa brada lesklá mastnotou od rána do večera. Bohatý kupoval dobytok, zabíjal a predával, chudobný mu chodieval pomáhať.
Raz poslal bohatý po chudobného brata, aby prišiel robiť klobásy. Mäsa boli celé hory a chudobný narobil toľko klobás, že ho ruky boleli. Keď bolo po práci, dal mu bohatý brat iba malú klobásku.
„Pozri sa na tú kopu klobás,“ hovoril chudobný, „stačili by pre celé kráľovstvo, a ty mi dáš len jednu jedinú klobásku?“
Bohatý brat sa nahneval, schmatol ešte jednu klobásu a rozkričal sa:
„Tu máš! A cápaj s ňou k čertovi!“
Dobre, hovoríš k čertovi, tak k čertovi, pomyslel si chudobný, ale najprv sa najem a vyspím. Šiel domov, opiekol si malú klobásku, zjedol ju a išiel spať. Ráno si druhú klobásu zavesil na palicu, celkom ako tulák veší na palicu batôžky, palicu si prehodil cez rameno a vydal sa k čertovi. To sa rozumie, peklo nie je za rohom, chvíľu mu to trvalo a do večera tam nedošiel. Až ráno uvidel pekelnú bránu. Pred bránou sedela na lavici čertova stará mama a plietla pančuchu.
Mäsiar sa uklonil a zdvorilo pozdravil:
„Dobré ráno, stará mama, ako sa vám darí?“
„Dobre, synku, dobre, ale čo ťa sem privádza? Žiadny človek sem z vlastnej vôle nechodí.“
„Ani ja by som neprišiel,“ povedal mäsiar, „ale to ma brat poslal sem s klobásou!“
Natiahol palicu a podal čertovej starej mame klobásu. Stará mama poďakovala a pozvala ho do pekla.
„To som rád,“ hovoril chudobný mäsiar, „aspoň sa trochu pri vašom ohni zohrejem. Vonku je poriadna zima.“
Čertova stará mama otvorila bránu, mäsiar sa vkradol do pekla, hrial sa a pekne sa so starou mamou porozprával. K večeru ho schovala pod posteľ, aby ho hladné čerty nenašli. Čerty sa čoskoro prihnali a kričali:
„Jesť, jesť! Od hladu nám lezú oči z jamôk!“
Čuchali, čuchali, akoby chceli mäsiara vyňuchať, ale stará mama už niesla na stôl veľkú misu, z ktorej sa parilo.
To si čerty dávali! Keď sa pekne do sýta najedli, zvalili sa na postele a spali až do rána. Ráno sa rozbehli za prácou do lesa. Stará mama zavolala mäsiara, mäsiar vyliezol spod postele a ďakoval za nocľah.
„Teraz môžeš pokojne ísť domov,“ povedala čertova stará mama a podala mäsiarovi chlp, ktorý v noci vypadol nejakému čertovi na vankúš. „Až budeš doma, vtedy uvidíš, aký poklad si si doniesol.“
Mäsiar ešte raz poďakoval a dobrosrdečne sa s čertovou starou mamou rozlúčil:
„Maj sa dobre, čertova stará mama!“
sotva doma za sebou zavrel dvere izby, narástol čertov chlp ako povraz, ako žrď a nakoniec bol veľký ako pavuza a celý z čistučkého zlata. Panebože, zaradoval sa úbožiak, to je nadelenie, kto by sa takého daru od čertovej starej mamy nazdal?
Teraz mal chudobný brat o živobytie postarané a klobásy mohol robiť, kedy sa mu zachcelo, aj pre seba a mohol si doprajiť.
Bohatého brata mrzelo, že chudobného stretlo šťastie. Mal síce peňazí dosť, o to nič, ale boháči nemajú nikdy toľko, aby mali dosť. Kade chodil, tade bručal, ako zariadiť, aby si aj on pomohol k zlatu. Závisť mu nedala ani spať. I schmatol obrovskú klobásu a vybral sa s ňou do pekla.
Pred pekelnou bránou sedela zasa čertova stará mama a plietla pančuchu.
„Čo robíš, stará čarodejnica?“ zavolal na ňu bohatý brat. Slušne pozdraviť ho nenapadlo.
„Čakám na tvoju klobásu,“ ukázala čertova stará mama na dar, ktorý niesol mäsiar čertom.
„Daj si zájsť chuť,“ odpovedal mäsiar, „na tejto klobáse si nebudeš cvičiť svoje zelené zuby. Nesiem ju čertom a chcem za ňu zlatú pavuzu.“
„Tak poď dnu a počkaj si na nich. Večer sa vrátia čerty z lesa.“
Mäsiar sa vkradol do pekla a sadol si na stoličku za vráta. Večer sa prihnali hladné čerty domov a kričali:
„Jesť, jesť! Máme hlad, že nám lezú oči z jamôk!“
Čuchali a ucítili človeka.
„Ľudina, ľudina,“ dali sa do jačania, vrhli sa na mäsiara a roztrhali ho na tisíc kúskov a nakoniec zhltli aj tú jeho klobásu.
Keď sa bohatý mäsiar dlho nevracal, zdedil po ňom jeho brat dom aj chlievy so všetkým, čo v nich ležalo i stálo, bečalo i bučalo. Kto neverí, nech tam beží, keď dnes vybehne, včera tam dobehne.