Drahé kamene

V jednom kráľovskom meste žil chudobný kováč a mal troch synov. Jeden sa volal Jozef, druhý Franc a najmladšieho volali Janko. Ten bol z nich najhlúpejší.
Dvaja starší bratia Jankom opovrhovali, hanbili sa za neho a postrkovali ho, kde mohli. Keď to neprestávalo a Janko mal všetkých útrap dosť, povedal raz svojmu otcovi, že už dosť dlho robí v remesle, nech mu dá výučný list a že on pôjde do sveta.
Tak mu otec hneď dal výučný list, kúpil mu nové šaty a na cestu drevenice a hovorí:
„Vidíš, chlapče, ako si dobre oblečený a obutý? Ale nech sa mi nevrátiš z cesty otrhaný a samá voš. To Ťa nikdy pod strechu nepustím!“
Janko sa rozlúčil s rodičmi aj s bratmi a pustil sa do sveta.
Prišiel do jedného hlbokého lesa. Chodil tam dva dni a dve noci. Živého tvora tam nestretol a živil sa len tým, čo našiel, až napokon predsa len prišiel k akejsi chalupke. Klope na dvere, otvorí a tam sedela stará babka a hovorí:
„Ty dieťa nešťastné! Ty si prišiel medzi zbojnícku moc!“
„Ale babka, to nič, len mi dajte najesť, ja mám strašný hlad!“
Babka mu dala najesť, čo mala. Keď všetko zjedol, babka hovorí:
„Tak a teraz odtiaľto utekaj čo najrýchlejšie preč! Zbojníci prídu hneď a zabili by Ťa!“
Janko jej poďakoval, rozlúčili sa a šiel preč. No, teda babka si myslela, že šiel preč, ale on si medzitým vyliezol na pec. Za chvíľu zbojníci sypú na obed a on pozerá z pece. Počítal si ich na prstoch a bolo ich dokopy osem dvadsaťštyriek. Keď sa všetci naobedovali a zase odišli preč, on vyliezol z pece, ide do izby a hovorí:
„Babka, dajte mi, prosím Vás, ešte niečo jesť.“
„Ty nezbedný syn!“ hnevala sa babka, „Ty si ešte tu?“
„Babka, len mi dajte niečo najesť, ja mám veľký hlad.“
Babka mu zase položila na tanier. Keď sa najedol, babka hovorí:
„Vidíš, synáčik! Vidím na Tebe, že si syn chudobných rodičov. Tak tu máš prútik a choď po tejto trávnatej ceste. Až prídeš ku skale, švihni naň prútikom a skala sa Ti otvorí. Tam uvidíš obrovský majetok. Striebro, zlato, papierové peniaze, skrátka všetkého dosť! A tu máš na cestu dukát. Ale keď tam prídeš, nech si nenapcháš peňazí! Žiadne peniaze nesmieš vziať! Za dverami je kopa kamenia. Každý z nich vyzerá ako päsť. Tých si vezmi päť.“
Janko babke poďakoval, rozlúčil sa s ňou a šiel. Prišiel k tej skale, švihol do nej prútikom a skala sa otvorila. Tam ležalo na kope veľa peňazí a bohatstva, že to nikdy nevidel. Pomyslel si: Môj bože, aký je chudobný môj otec a moji bratia. A aký som chudobný ja sám! Môj otec musí urobiť dvanásť podkov za grajciar a tu leží takýto majetok!
Nabral si plné vrecká peňazí, najviac ale zlata a papierikov. Vtedy si spomenul, že mu babka hovorila, aby peniaze nechal byť a že je za dverami kopa kameňov a z tej aby si ich päť vzal. Tak tie peniaze zase z vrecka všetky vyhádzal von, všetky vrecká obrátil, aby mu tam nezostalo nič. Primiešal sa mu ale medzi to aj ten jediný dukát, čo dostal. Tak si ho vyhľadal na zemi a šiel k dverám. Pozrie sa za dvere a naozaj, bola tam kopa kamenia. Tak si hovorí: Ako to tá babka hovorila? Aby som si týchto kameňov vzal päť.
Tak si ich päť vybral, dal si ich do vrecka vzadu v šose a namieril si to rovno cestou, až sa šťastne dostal z lesa von.
Niekde pri lese stál kráľovský hostinec. Janko mal už zase hlad a keďže mal zlatý dukát, pomyslel si, že ho minie. V tom hostinci práve sedel kráľovský princ. Ako Janko cupkal po schodoch do toho hostinca, robilo to veľký hluk, lebo mal na nohách tie drevené drevenice. Hostinský ten hluk počul a vybehol von:
„Čo sa sem opovažujete prísť Vy, sprostáku! Toto je hostinec len pre pánov!“
Kráľovský princ práve čítal noviny, pozrel sa a hovorí:
„Pán hostinský, pusťte sem toho človeka! Možno má hlad a chcel by si niečo kúpiť na zjedenie.“
Tak ho tam hostinský pustil. Janko vytiahol zlatý dukát a hovorí:
„Strýko, dajte mi niečo najesť a napiť.“
Tak mu on prinesie trochu jedla a trochu pitia. Janko by bol zjedol päťkrát toľko! Chcel sa pozrieť na jeden z tých kameňov, čo mal vo vrecku, vytiahol ho von a položil na stôl. V tej chvíli sa urobila taká žiara, ako by celá krčma horela. Zľakol sa a rýchlo ho strkal späť do vrecka. Myslel si, že keď pôjde popri potoku, že tam kamene radšej pohádže. Mladý kráľ však z neho oči nespúšťal a hovorí:
„Priateľu, čo to tam máte tak neobyčajné? Ukážte mi to!“
„Ale nič, strýko.“
„Nebojte sa, čo to tam máte?“
„Mám tu, strýko, kameň.“
„Tak mi ho ukážte, ten Váš kameň.“
Janko mu ho teda podal. Princ si ho prezeral a hovorí:
„Čo za neho chcete?“
„Ja neviem, strýko. Čo mi za neho dáte?“
„Ja Vám za neho zaplatím osemdesiattisíc!“
„Tak to ja Vám ho, strýko, teda dám.“
„Pán hostinský, dajte tomu človeku jesť a piť, čo hrdlo ráči, a pripravte mu pekný nocľah. Ráno ho privediete ku mne na hrad a ja mu tam vyplatím tých osemdesiattisíc.“
Potom sa zdvihol a odišiel.
Hostinský znášal Jankovi jesť a piť a Janko sa najedol tak veľmi, že sa len-len dokotúľal do postele. Ráno, keď sa vyspal, ho hostinský zaviedol na hrad. Stráž ale Janka nechcela pustiť. Tak Janko urobil veľký hluk, až sa starý kráľ zobudil a začal kričať:
„Čo je to za hluk?“
Janko hovorí:
„Ja si idem k mladému kráľovi po osemdesiattisíc a oni ma nechcú pustiť.“
Starý kráľ si myslel: Čo je to asi za človeka, že si ide len tak po osemdesiattisíc? Ale mladý kráľ ešte spal a starý kráľ o tom kameni nevedel nič. Milý Janko sa postavil pred kráľa a hovorí:
„To Vy, strýko, nie ste ten, čo odo mňa ten kameň kúpil. To bol mladý strýko.“
Starý kráľ šiel do izby k mladému, ale ten mal ešte polnoc, tak ho hneď zobudil. Ako otvoril izbu, uvidel ten kameň ležať na stolíku. Hneď ho vzal do ruky, prezerá si ho, rozumel mu lepšie než jeho syn. Hovorí Jankovi:
„Za ten kameň dostaneš osemdesiattisíc a ešte niečo. Choď do mesta a vyber si tam dom, aký sa Ti bude páčiť, a ten dostaneš k tým osemdesiattisícom.“
Janko ide do mesta, chodí po uliciach a pozerá na všetky domy. Páčili sa mu všetky. Jeden bol krajší ako druhý. Potom ale prišiel do jednej ulice a tam teprv stáli paláce! Pozeral z jedného na druhý, až sa zastavil pri jednej krásnej stavbe. V tej práve býval generál maršal. Janko sa na dom neustále pozeral, potom vzal z ulice kus blata a napísal si na štítok čiapky jeho číslo. Deviatku, aby nezabudol. Generál pozeral zo svojho okna a hovorí pani:
„Pozrime sa, aký špicľ! Ja ho dám zavrieť!“
Ale pani sa prihovárala, nech ho nechá ísť, že je to aj tak len nejaký tulák alebo blázon, čo pozerá po domoch. Milý Janko došiel späť na hrad a ukázal kráľovi číslo, kde a aký dom si vyhliadol. Kráľ hovorí:
„Chyba, zabudli sme si vyhradiť, že v tom dome zostáva pán generál maršal.“
Ale keď si už Janko ten dom vybral, tak mu ho nechali a za dvadsaťštyri hodín sa musel generál maršal odtiaľ vysťahovať so všetkým všudy a dali tam Janka.
Od kráľa dostal ešte osemdesiattisíc, kúpil si krásne vojenské šaty a dal sa na vojnu. Kráľ ho dal dobre vycvičiť a vyučiť a Janko postupoval vo vojsku stále vyššie a vyššie, až to čoskoro dotiahol na majora. Po všetkých krajinách išla novina, že akýsi cudzinec urobil v jednej krajine majora tak rýchlo, ako ešte nikdy nikto iný. Až došla tá správa do Jankovej rodnej krajiny. Tam si dali zavolať starého kováča a kováčku a pýtali sa ich, či majú takého syna.
„Máme!“
„A kde je?“
„Niekde vo svete.“
„A ako sa volá?“
„Janko.“
„Či viete, že je v tej a tej krajine majorom?“
„Páni, nerobte si zo mňa blázna,“ hovorí kováč, „veď taký obyčajný človek môže urobiť majora?“
„Je to naozaj pravda.“ odpovedali mu.
„Vidíš, žena, ten náš Janko je predsa len taký šikovný, keď sa stal v cudzej krajine majorom.“
„Daj si pozor,“ povedala kováčka, „alebo sa čoskoro vráti domov samá voš a otrhaný.“
Tak sa spolu tak dlho škriepili, až sa pohádali.
Kráľ tej krajiny, kde Janko žil, mal krásnu princeznú. Raz jej hovorí:
„Choď k majorovi a spýtaj sa ho, či má ešte jeden taký kameň, že by si ho od neho kúpila.“
Princeznú sa pozbierala a šla za majorom. Zaklopala a pán major povedal:
„Ďalej!“
Otvorila teda, on ju privítal a pýta sa, čo by rada, a princezná hovorí:
„Pán major, idem sa Vás opýtať, či ešte máte jeden taký kameň. Ja by som ho od Vás kúpila.“
„Mám, lenže nepredám. Ale dám Vám ho z lásky.“
No, princezná na to nič neodpovedala a odišla preč. Prišla domov a kráľ sa jej pýtal:
„Má ešte jeden taký kameň?“
„Má, ale že vraj ho nepredá, ale dá mi ho z lásky, keď ho budem mať rada.“ odpovie princezná.
„Tak vidíš, keď on má ešte jeden taký kameň, tak sme proti nemu úplní žobráci. Pekný človek to je, tak rob podľa svojej vôle.“
Nasledujúceho dňa sa princezná obliekla do bielych šiat a šla pána majora navštíviť. Zaklopala a pán major povedal:
„Ďalej!“ a ona vošla do jeho izby.
Janko ju uctivo privítal a princezná hovorí:
„Pán major, čo ste si priali, to tu máte.“
Janko mal takú radosť! Nikdy v živote nevidel takú krásnu dámu, aká bola ona. Keď sa lúčili, daroval jej najväčší kameň a ukázal jej, že okrem toho má ešte tri ďalšie.
Princezná to doma rozprávala a kráľ hovorí:
„Tu vidíš, aký je to boháč! Na svete nie je nikto majetnejší ako on. S ním budeš šťastná na zemi.“
Hneď dali po celej ríši rozhlásiť, že pán major si bude brať princeznú a že bude budúcim kráľom. Čoskoro sa slávila svadba a hneď po nej milý Janko nastúpil na trón. Bol náramne veľký boháč, vojsko mal vo svojich rukách, všetkým dal ušiť nové šaty a každý vojak dostal vyšší plat a väčšiu stravu. Tak vojaci mali nového kráľa veľmi radi a darilo sa im pod ním dobre.
Netrvalo dlho a mladá kráľovná dostala synáčika. Vo všetkých novinách hneď stálo, že ten cudzinec, čo prišiel pred rokmi do tej a tej krajiny, je už kráľom. No, a z toho úradu, kde žil kováč, si ho dali zase zavolať:
„Či viete, že Váš syn je už kráľom?“
Kováč bežal domov a s veľkou radosťou už medzi dverami hlási:
„Či vieš, žena, že náš syn je už kráľom?“
„Len si daj pozor,“ odsekla mu žena, „aby Ti ešte neprišiel domov otrhaný!“
Čas utekal, mladý kráľ mal všetko, nač si len pomyslel, ale chodil po dome smutný a kráľovná sa nad tým často trápila. Mala ho rada a on ju mal tiež rád, tak čo ho môže trápiť? Ich synáčik bol už veľký, už jazdil na koni. Raz dala kráľovná zapriahnuť, sadla si so synáčikom a s kráľom do koča a išli do lesa na prechádzku. Keď prišli hlboko do lesa na čistinu, kráľ a kráľovná zliezli z koča dolu a šli na prechádzku do lesa ešte hlbšie. Vtedy kráľovná hovorí:
„Kráľu, teraz stoj!“
Siahla do vrecka, vytiahla revolver a namierila mu na srdce.
„Teraz mi musíš povedať, prečo sa trápiš! Ak mi to nepovieš, jedna rana pôjde do Teba a druhá pôjde do mňa. A ak si myslíš, že som bola proti Tebe chudobná, tak si ma nemusel brať.“
„Drahá manželka,“ hovorí Janko, „ja Ti teda poviem, prečo sa trápim. Ja som z chudobného rodu. Som syn kováča. Moji rodičia a bratia majú veľkú biedu. Ja som Ti to nechcel povedať, že som z chudobného rodu.“
Ona mu padla do náručia, on jej a bozkávali sa spolu. Kráľovná mu povedala:
„Drahý manžel. To si mi mohol povedať už dávno. Za to si sa hanbiť nemusel. Vezmeš kopu peňazí a pôjdeš svojich rodičov navštíviť!“
Vrátili sa na čistinu, sadli do koča a išli zase domov. Keď prišli na hrad, kráľ ešte rozprával manželke, kde a ako k svojmu majetku prišiel. Potom si vzal so sebou jeden pluk poľovníkov a odobral sa do svojej vlasti.
Šli popri tom lese, kde sa zdržiavali zbojníci. Tí sa práve vracali z obeda. Všetkých tých osem dvadsaťštyriek a začali páliť do kráľovských poľovníkov, až ich všetkých pobili. Len jediný sám Janko zostal nažive. Keď videl, ako celé jeho vojsko padlo, rýchlo si vyzliekol svoje kráľovské šaty, šup, šup, natiahol si oblek jedného zabitého poľovníka a bežal preč, aby ho zbojníci nevideli. Bežal a bežal, kým sa nedostal z lesa von.
Práve podvečer prišiel milý Janko do toho mesta, kde sa narodil. Šiel až do domčeka, kde bývali jeho rodičia. Počúva pod oknami a oni práve večerali. Mali na mise varené zemiaky a z malých zemiakov si robili omáčku na tie veľké. A práve sa rozprávali o Jankovi. Starý kováč hovorí:
„Keď ten náš Janko je tam kráľom.“
Na to kováčka zase odsekla:
„Len si daj pozor, aby ešte neprišiel domov otrhaný a samá voš!“
Náhle Janko zaklopal. Kováčka šla otvoriť a volala:
„Preboha, ocko, vidíš ho? Už je tu a samá krv. Že on niekoho zabil!“
Tak sa do neho všetci pustili a náramne ho zbili. Kováč sa nahneval a hovorí:
„Počkaj, Ty darebák, ja Ťa naučím! Ráno o štvrtej budeš vstávať a budeš robiť podkovy!“
Ráno od štvrtej musel Janko so svojimi bratmi robiť podkovy a oháňať sa ťažkým perlíkom. Hneď sa to dozvedeli všetci susedia a ako školáci chodili zo školy, vždy búchali na kováčsku dielňu a kričali:
„Aj, pán major Janko Kováčovic je doma!“
Bratom bolo hanba, hanbili sa za to a vždy mu strčili ešte nejaký políček. A keď chlapci šli zase zo školy, všetci naraz kričali:
„Aj, pán major Janko Kováčovic je doma!“
Len Janko mlčal, nič nehovoril nahlas. Raz volala kováčka na obed. Janko sa rýchlo najedol, položil lyžicu, bežal do školy a prosil:
„Pán učiteľ, požičajte mi pero a atrament a aj papier.“
Pán učiteľ mu to doniesol a myslel si: Veď Ty chlapče si sa nevedel nikdy ani podpísať, odkedy som Ťa poznal. Janko chce písať a hovorí:
„Pán učiteľ, požičajte mi aj nejakú podložku.“
A potom už písal, ľavou rukou odzadu a po anglicky, že pán učiteľ sa na to nedokázal ani pozrieť. Tak si myslel: Človeče, Ty si musel byť vo svete niekým. Hneď prikázal školákom:
„Kto budete kričať na pána majora, dostanete trstenicou!“
Ako šli školáci zo školy, každý pozdravil kováča a nikto už nič nekričal. Starší Jankovi bratia si hovoria:
„Čo sa to stalo, že tí školáci už na Janka nekričia?“
„Ja som rád, že dali pokoj,“ hovorí na to druhý, „mne bolo tak hanba.“
V tom liste Janko písal:
„Drahá manželka! Prišiel som o všetkých svojich verných vojakov, čo ma sprevádzali. Nechaj v meste len starých vojakov, tí nech udržiavajú poriadok, zober všetko vojsko a keď pôjdeš popri tej zbojníckej bande, daj ich všetkých pochytať a zviazať a potom ich priveď sem do toho mesta, kde som! Ale tú starú babku nechajte nažive a nikto nech jej neublíži. A vezmi aj so sebou nášho princa. Keď budeš mať blízko k mestu, kde som teraz, daj vystreliť dvakrát z kanóna a ja už budem vedieť, že sa blížite.“
Ako kráľovná ten list dostala, prečítala si ho a hneď ľutovala svojho muža a všetkých jeho verných vojakov, že museli podstúpiť smrť. Zavolala si generálov a nariadila im, aby mali všetko v poriadku, keď sa vyrazí na cestu. Dala to rozhlásiť po celej krajine a nastal veľký rozruch. Keď bolo vojsko pripravené, odmaršovali von. Ako prichádzali do lesa, kde sa zdržiavali zbojníci, jeden generál poslal dopredu husárov. Zbojníci práve obedovali. Husári ich obkľúčili zo všetkých strán, potom na nich vyrazili, pochytali ich všetkých ako kuriatka a zviazali ich do kozla. Kým sa tam pechota dostala, husári už mali všetkých pochytaných, že ani jeden pešiak nemusel vystreliť. Tak teraz dala vystreliť z kanóna kráľovná. Janko robil práve podkovy a ako to počul, kladivo mu od radosti vypadlo z ruky. Bratia sa za ním obzreli a hovorili si medzi sebou:
„Čo sa deje? Náš Janko sa asi zbláznil!“
Keď sa kráľovské vojsko priblížilo k tomu mestu, kde teraz Janko býval, kráľovná dala znova dvakrát vystreliť z kanóna. To už Janko vedel, že je nablízku. Ale v meste nastal rozruch a znepokojenie ľudu, že sa vraj blíži nepriateľ a bude vojna. A ako husári a pešiaci vtrhli do mesta, všetci sa vzdávali, vytiahli biely prapor na vežu a poslali vyjednávača, že nechcú bojovať a radšej všetko zaplatia. Kráľovná ich prijala a hovorí:
„Ľudia, čo si myslíte? Ja nechcem viesť proti Vám žiadnu vojnu, ale idem do cudzej krajiny len preto, aby som videla, ako žije iný národ.“
Kráľ tej krajiny hneď zval cudziu kráľovnú do svojho paláca, ale ona zostala sedieť v koči a odkázala mu, že si musí ísť dať podkuť svoje koníky. Keď došli ku kováčskej dielni, kočiš zastavil, kráľovná vystúpila z koča a kováč, kováčka a dvaja synovia padli na kolená a prosili o milosť. Nevedeli, čo sa deje. Kráľovná k nim pristúpila a hovorí:
„Vstaňte, nič sa Vám nestane! Len mi, pantáta, podkujte moje koníky.“
Tak sa všetci hneď dali do práce a kovali kráľovské kone. Kováč hovorí:
„Janko, bež a pobozkaj princeznej ruku.“
„Čo mi je do nej,“ hovorí Janko, „aby som jej bozkával ruky!“
Vtedy mu kováč vlepil poriadny pohlavok, až sa Janko zapotácal. Kráľovná sa na to pozerala, ale nepovedala nič. Za chvíľu boli kone podkuté a kráľovná sa pýtala:
„Pantáta, nemohla by som dnes u Vás v noci spať?“
„Drahá pani, my máme zlú izbu.“ hovorí kováč.
„No, ja si práve prajem byť pár dní medzi obyčajným ľudom a chudobným národom, aby som videla, ako sa má a ako žije.“ hovorí kráľovná.
Tak kováč s kováčkou aj so synmi sa hneď vysťahovali na povalu a ona si dala za niekoľko hodín zariadiť izbu tak krásne, že tam všade viselo striebro a zlato a bolo radosť pozrieť. Potom prikázala komornej, nech uvarí kávu a každému, čo ich v dome bolo, kázala naliať jednu šálku. Kováč, kováčka aj dvaja starší synovia si išli po kávu a každý kráľovnej pekne poďakoval. Jeden hrnček tam ale stále ostával. Kráľovná hovorí:
„Pantáta, mne sa zdá, že ste mali troch synov a tu vidím len dvoch?“
„Drahá pani,“ klaňala sa kováčka, „ten tretí je taký hlúpy, že ho sem nemôžeme ani pustiť.“
„Len nech príde, ja ho chcem vidieť.“ prikázala kráľovná!
Tak kováč šiel a hovorí:
„Janko, choď do izby, tá pani Ťa chce vidieť a chce Ti dať hrnček kávy. A pobozkaj jej ruku!“
A šiel sa pozrieť za ním, ako si Jankík vedie. Ten cupkal vo svojich drevenicach a robil strašný hluk. Kováč za ním volal:
„Nedupkaj tak!“
Ale Janko naschvál dupkal ešte viac a ako tam vošiel, kopol dokonca drevenicou do dverí, až sa rozleteli. Kováč sa nemohol udržať a vlepil mu taký pohlavok, až Jankovi spadla čiapka. Kráľovná sa na to pozerala a z očí jej vytryskli slzy.
Na noc kováč strčil Janka do chliva a tam ho zviazal. Keď všetci spali, Janko sa rozviazal a vyliezol z chliva von. Vzal kus slamy, urobil z nej takého panáka a šiel do izby svojej manželky. Teprv teraz sa privítali a on jej všetko rozprával, čo sa mu stalo a ako sa mu darilo. Kráľovná mu priviezla kráľovské šaty. Janko sa do nich vystrojil a ich synáčik bol oblečený v šatách ako rytier. Potom kráľovná zavolala na kováča, nech príde za ňou dolu. Kováčka hovorí:
„Ocko, tá pani Ťa volá! Že ten Janko tam za ňou vliezol a nedá jej pokoj! Pozri sa do chliva, či tam je!“
Kováč príde a hovorí:
„Janko je v chlieve a spí. Žena, choď a pozri sa sama, čo tá pani chce. Ja sa tam úplne bojím!“
Kováčka teda otvorila dvere, pozrela sa do izby a hneď zase dverami buchla a utekala späť. Vybehla hore a koktala:
„Ocko, poď rýchlo aj Ty, mne azda klame zrak, alebo čo!“
Kováč s kováčkou šli dolu, vstúpili do izby a slovo zo seba nemohli vypraviť. Janko k nim pristúpil a hovorí:
„Vstaňte, som Váš syn!“
Ale oni tomu nechceli veriť. Kováč bežal späť do chliva, siaha na spiaceho Janka a on je to len slamený panák!
Bežal späť do izby, kľakol si pred Janka a prosil o odpustenie. Janko hovorí:
„Vstaňte, ocko, ja Vám všetko odpúšťam.“Hneď ráno sadli kráľ aj princ na kone a išli cez celé mesto. Všetci sa zbiehali a kričali:
„Pozrite sa, už bude zle, už je tu kráľ aj s princom! Bude zle, uvidíte, že bude vojna.“
Malý kúsok cesty za kráľom a princom sa viezla v koči kráľovná a s ňou starý kováč a kováčka. Všetci v meste sa čudovali, že Janko je kráľom. Hneď sa na každom rohu objavila vyhláška, že kto sa opováži povedať Janko Kováčovic, bude o hlavu kratší. Tak milý Janko pocítil zadosťučinenie, že si už z neho nikto nebude robiť blázna. Rodičov vzal so sebou do svojho kráľovstva a bratom dal veľa peňazí a nechal ich doma v kováčskej dielni.
Keď prišli do lesa, kde predtým bývali zbojníci, tá stará babka tam ešte žila v chalupke. Janko vedel, koľko je tam pokladov, veľa a veľa miliónov majetku tam ležalo. Tak vždy poslal deväť fúr do tej krajiny, kde panoval, a tú desiatu fúru do krajiny, kde sa narodil, aby nikdy, kým svet svetom stojí, nebol už pomenovaný major Janko Kováčovic. Keď všetko vzali, tak zbojnícku chalupu podpálili, aby sa tam viackrát už žiadni zbojníci usadiť nemohli. A tú starú babku vzali so sebou na hrad. Teraz sa stal z Janka ešte väčší boháč a šťastne žili všetci pohromade.