Svetská krása

Bol raz jeden bohatý knieža a ten nemal žiadne deti; i modlil sa so svojou ženou každodenne, aby im boh aspoň jedného syna požehnal. ..... Vypočul boh ich modlitbu a žene požehnal. ..... Keď sa jej čas naplnil a mala rodiť, prišli práve tú noc dvaja starí, šediví pútnici prosiť o nocľah.
„No, rád by som vás na noc vzal,“ povedal knieža, „lebo vidím, že ste veľmi unavení, ale nebudete mať pokojnú noc!“ a knieža im povedal, čo očakáva.
Pútnici ale neprestali prosiť, až im knieža dovolil nocovať pod jeho strechou; keď mali lôžko pripravené, uložili sa. ..... Pred polnocou začne žena kniežaťa stonať; pútnici sa zobudili. .....
„Choď von a pozri sa, aké znamenia sa na nebi ukazujú,“ povedal starší pútnik mladšiemu. Ten vyšiel von, pozrel sa na oblohu, a vrátiac sa k staršiemu pútnikovi, povedal:
„Ech, tie znamenia sa mi nepáčia, samé šibenice sa ukazujú.“
„No, nech sa teda ešte nenarodí, lebo by bol nešťastným človekom.“ povedal starší a zase si ľahli a zaspali. ..... Bolo po polnoci, žena kniežaťa ešte bolestnejšie stonala, pútnici sa zobudili. .....
„Choď von a pozri sa, aké znamenia sa na nebi ukazujú,“ povedal starší mladšiemu. Ten šiel von, pozrel sa na oblohu, a keď sa vrátil späť, povedal staršiemu druhovi:
„Teraz som videl samé dobré znamenia; keby sa teraz narodilo, iste by bolo šťastné.“
„No, nech sa teda narodí.“ prisvedčil starší a kňažná porodila krásneho syna so zlatou hviezdou na čele. Ráno bolo treba ísť ku krstu. Natešený knieža prosil aj pútnikov, aby mu šli za krstných otcov. .....
„Keď ste boli pri narodení, buďte aj pri krste,“ povedal im, a oni súhlasiac šli s ostatnými do chrámu. ..... Bolo pri krste mnoho pánov a zemanov a každý dával do vienka zlato, striebro, len pútnici zlata ani striebra nemali.
„No,“ ozval sa starší pútnik, „my zlato nemáme, ale inak ťa obdarujeme, dáme ti my za ženu Svetskú krásu a tej pod celým širokým nebom rovnej nebude.“ Sľub ten zapísali do knihy a dieťaťu do vienka dali. ..... Po krste odišli.
Chlapec rástol ako konope a bol veľmi pekný. ..... Raz keď sa v skrini otcovej prehrabával, prišiel mu do rúk onen krstnootcovský sľub. Keď si to prečítal, spýtal sa otca:
„To mi tu Svetskú krásu krstní oteckovia do vienka darovali?“
„Ech, kdeže je tvoja Svetská krása, to je len tak napísané.“ vyhováral sa otec, nechcúc, aby sa mu tým synček splašil. ..... Ale už sa stalo. ..... Synkovi tá Svetská krása v hlave vŕtala, i pýtal sa neustále, kde je, čo je, a keď sa mu povedalo, že o nej nevie nikto, umienil si ísť do sveta a vyhľadať si ju. ..... Všetko otcovo vyhováranie a prosby boli márne; pripravil sa na cestu, rozlúčil sa s rodičmi a šiel hľadať Svetskú krásu.
I premýšľal neustále po ceste, kdeže by mal tú Krásu hľadať a koho sa na ňu opýtať, až tu mu napadlo, že by Slnko o nej vedieť malo; a hneď si aj umienil ísť k nemu a opýtať sa ho. ..... Išiel dlho, dlho, horami, dolinami, cez vrchy a vody, až sa pritúlal k Slnkovej matke.
„Ach, kde si sa tu vzal, drahý synku, veď tu ani vtáčika ani letáčika nevídať, nepočuť,“ privítala ho Slnkova matka.
„Ej pani mati, prišiel som sa Slnka opýtať, či nevie, kde Svetská krása býva.“
„Počkaj len, až môj syn domov príde, opýtam sa ho. Ale ty tu ťažko vydržíš, lebo keď môj syn hladný príde, ľahko by ťa aj zjedol ..... poď, ukryjem ťa!“
I ukryla ho pod válov, aby ho Slnko nevidelo. ..... Večer ako sa Slnko vrátilo domov, hneď na matku volalo:
„Ej mamka, mamka, čuchám tu ľudinu, koho tu máš?“
„Ach, kdeže by sa tu ľudina vzala, veď ti to ešte páchne, ako si celý deň silno svietil,“ krotila ho matka, ale Slnko jej povedalo:
„Len von s ním, matka, nech je to ktokoľvek, nič mu neurobím.“
Na tie slová vyliezol kniežací synček spod válova von. .....
„Prečo si sem prišiel, bratček?“ pýtalo sa ho Slnko. .....
„Prišiel som sa ťa opýtať, či ste tu nepočuli niečo o Svetskej kráse.“
„O Svetskej kráse ja nič neviem, ale choď k Vetríkovi, možno, že on ju niekde vyfúkal.“
Šiel teda synček ďalej k Vetru, a keď zase dlho šiel cez vrchy, doliny, hory a veľké pustatiny, prišiel k jednej veľkej jaskyni, kde našiel Vetrovu matku.
„Kde si sa tu, synku, vzal, veď tu ani vtáčika ani letáčika nevídať, nepočuť.“
„Prišiel som sa, pani mati, Vetríka opýtať, či nevie niečo o Svetskej kráse.“
„Len počkaj, synáčik, až sa vráti; ale ľahni si len pod válov, inak by s tebou mohlo byť zle, keby sa Vetrík hladný vrátil.“
Čoskoro sa Vetrík prihnal do jaskyne takou silou, že div válov nepreklopil, a hneď človeka ucítil. „Ej, mamka, mamka, čuchám tu ľudinu, koho tu máš?“
„Ach, kdeže by sa tu vzala, to sa ti len tak zdá, že si sa toho zápachu po svete nabral.“ vyhovárala sa matka.
„Len von s ním, matka, nič mu neurobím.“ povedal Vietor a synček spod válova vyliezol.
„Prečo si prišiel, bratček?“
spytoval sa ho Vietor. ..... Synček mu povedal, prečo prišiel.
„O tej Svetskej kráse neviem nič, a to som dnes všetko prefúkal, ale Mesiačik, ten by azda mohol o nej vedieť, toho choď opýtať.“
Na túto radu sa kniežací synček opäť vybral na cestu k Mesiacu. ..... Opäť musel dlho chodiť, kým došiel k Mesiacu.
„Prečo si prišiel, bratček?“
„Prišiel som sa ťa opýtať, či nevieš o Svetskej kráse.“
„Veru, viem o nej, predošlej noci som na ňu svietil. Keby si ju videl, aj rozum by si stratil; ale býva na inom svete,“ povedal Mesiac.
„A ako sa k nej dostať?“
spýtal sa mládenec.
„No keď už inak nedáš, zavediem ťa k tej diere, ktorou sa na iný svet chodí, a tam nájdeš takých ľudí, čo ti povedia, kade ďalej. ..... Ale to ti vravím, že ak si sa v dobrom znamení nenarodil, darmo sa tam namáhaš.“
Synček sa na to ale nijako nestaral a len prosil Mesiaca, aby ho vyprevadil.
Po dlhej chôdzi prišli k mostu, cez ktorý sa na iný svet chodilo, ..... tu radil Mesiac mládencovi, aby z koňa zosadol, bičíkom ho švihol, aby cez most napred bežal. Mladý knieža sa síce čudoval, ale poslúchol; z koňa zosadol a bičom ho švihol. ..... Kôň sa rozbehol na most, a vtom spod mosta sa vyrútil obrovský drak šarkan, koňa chytil a s ním zase pod mostom sa skryl. Tam ho zožral a nasýtený sa schúlil, knieža potom bez úrazu po moste prešiel. .....
„Vidíš, tak by sa to bolo stalo tebe!“ povedal mu Mesiac, ďalej ho vediac. Tu ale zrazu Mesiačik sa mu stratil, a on prišiel medzi vrchy a strmé úbočia a brodil sa bažinami po pás. Bol by už zahynul, keby ho bol Mesiačik nedohonil a na pravú cestu ho nevyviedol.
Potom išli stále spolu šťastne až k jednej chalúpke v lese, kde bola tá diera do zeme. ..... Tam sa mu Mesiačik stratil, ale z chalúpky vyšli dvaja starí šediví pútnici, radostne ho vítajúc:
„Vitaj nám, vitaj, naše krstniatko, my ťa už dávno čakáme!“
Synček sa čudoval, že ho starkí poznajú, keď mu ale hovorili, že oni sú jeho krstní otcovia a že oni mu tú Svetskú krásu do vienka dali, tu plný radosti nevedel, ako im ďakovať má.
„No synku, ty musíš ďalej, tadiaľto vedie tvoja cesta!“
pri týchto slovách ukázal starší pútnik mládencovi otvor do zeme a povedal mu, že ho tam dolu po povraze spustí. Synček súhlasil. Skôr ale, než ho starkí dolu spustili, dal im bielu šatku a povedal:
„Ak sa tá šatka zafarbí na červeno a krvou presiakne, tak vedzte, že je so mnou zle, a príďte mi na pomoc.“
To mu krstní oteckovia sľúbili a prikázali mu, aby bol opatrný, a keby sa chcel dostať hore, aby len lanom zatiahol. Potom ho spustili dolu.
Keď kniežací synček na zem sa dostal a z povrazu sa vyvliekol, šiel poriadny kus cesty, až prišiel k jednej chyži; tá chyža bola práve pod skleneným zámkom. ..... Vošiel do chyže a tam našiel starú ženu, sediacu za stolom. Bola to veštica.
„Daj boh šťastie, babička,“ pozdravil mladík. .....
„Pánboh daj aj tebe, synku, kde si sa tu vzal?“
spýtala sa ho žena.
„Prišiel som k vám, aby som sa dozvedel, či je to ešte ďaleko, kde Svetská krása býva.“
„Och, Svetská krása?“
hovorila veštica, „tá je tu na sklenenom zámku, ale ty k nej ideš nadarmo, lebo sa k nej nedostaneš.“
„Ej babička, povedzte mi predsa, ako by som sa k nej dostal,“ prosil mladík ženu. .....
„To je márne, mnoho mladých ľudí tam už zahynulo, ktorí sa o Svetskú krásu usilovali, ale márne. ..... Na sklenený zámok sa nedostaneš.“
„Pekne vás prosím, len mi poraďte, chcem sa vám pekne odslúžiť.“
Veštica sa dala uprosiť a takto mladíkovi povedala:
„Keď si tak zďaleka prišiel, tak ti všetko prezradím a poviem. Svetská krása býva tam hore na sklenenom zámku, a tam nevyšplháš. ..... Ale aby si vedel, ona sa chodí každý piatok so svojimi dvanástimi dievčatami do jazera tu nablízku v jednej záhrade kúpať. Ak vieš dobre strieľať, tak choď do tej záhrady a pozoruj, kým sa bude kúpať. Ona si z hlavy zlatú korunu do trávy položí; ako to zbadáš, hneď medzi dievčatá strel a pozri, aby si tú najkrajšiu trafil. Svetská krása sa tým zľakne a bude nad ňou nariekať. Tu sa ty pomaly pritaj, korunu z trávy chyť, na hlavu si polož a uteč, ako len môžeš, len sa neobzeraj späť za nič na svete, lebo by si všetko prehral.“
Tak povedala veštica mládencovi a ten sľúbil, že ju vo všetkom poslúchne.
Keď sa určitého dňa, totiž piatka, dočkal, vzal kušu a šiel do záhrady k jazeru, aby strážil. Čoskoro prišla Svetská krása s dvanástimi dievčatami, aby sa v jazere kúpali. Ona mala na hlave korunku; kým do vody vstúpila, tú korunku do trávy položila. ..... Mládenec spod kroviny na všetko hľadel, ale ako sa na Svetskú krásu a na dvanásť pekných dievčat pozrel, zabudol na strieľanie i na opatrnosť a hlavu z kroviny vystrčil. Keď ho Svetská krása zazrela, vodou mu oči zastriekla, a v tom okamihu utekal synček v jeleňa premenený do lesa.
Krstní oteckovia jeho sedeli hore a bielu šatku mali medzi sebou rozprestretú; ..... v tú dobu, keď synček sa stal jeleňom, videli, že šatka biela červeňou prekvitá. .....
„No, nášmu krstniatku sa zle vodí; nemeškajme len a poďme za ním.“ povedali starkí a jeden za druhým sa spustili dolu. Dolu hodili šatku do povetria a tá ich viedla pod sklenený zámok k veštici.
Tá dobre vedela, čo sa synčekovi prihodilo, a krstným otcom jeho všetko hovorila. „A nemohli by sme mu pomôcť?“ pýtali sa jej. „Prečo nie,“ povedala veštica, „on má zlatú hviezdu na čele, podľa tej ho spoznáte. Keby ste mali toľko zlata, aby ste z neho mohli uliať guľu ako tá hviezda, a tou guľou ho do tej hviezdy strelili, stal by sa človekom.“
Krstní otcovia jeho šli hneď, zlato pozbierali, uliali guľu a šli do lesa, kde sa kniežací syn medzi inými, tiež na rozličnú zver zakliatymi mladíkmi pásol. ..... Starší krstný otec mu strelil do zlatej hviezdy na čele, jeleň sa prevrátil a v tom okamihu vyskočil mládenec, premenený, na nohy a krstným otcom za oslobodenie ďakoval. ..... Krstní oteckovia ho napomenuli, aby druhýkrát lepšie poslúchal, odobrali sa späť, on ale k veštici pospiechal. ..... Tá ho nevľúdne privítala:
„Ej, ty si mi strelec! Škoda, že ani to urobiť nevieš, čo ti človek vymyslí!“
hnevala sa.
„Ach, len sa nehnevajte, ako som Svetskú krásu zazrel, zabudol som strieľať.“ povedal synček a veštici len zase prosil, aby mu poradila, čo má robiť. ..... Poradila mu teda žena, aby v piatok zase k jazeru šiel a za jednu skalu vysokú sa skryl, kde Svetská krása korunku položí; nech ju potom uchopí a s ňou uteká, ale neobzerá sa, hoci by ho aj Svetská krása prosila.
Keď nastal piatok, pospiechal kniežací synček k jazeru a za vysokú skalu sa ukryl. ..... Čoskoro príde Svetská krása so svojimi dievčatami, korunku na brehu položí a idú sa kúpať. Tentoraz bol mladík pevnejší, včas ešte spomenul, prečo prišiel; opatrne spoza skaly vyliezol, korunku chytil a utekal, čo nohy stačili.
Ako ho Svetská krása videla s korunkou utekať, vzlietla a letela za ním aj s dievčatami. Ako ho už doháňala, volala sladkým hlasom:
„Môj drahý pane, obzri sa, aké krásne líčka mám, pozri sa na mňa aspoň raz!“
Mládenec myslel, keď korunku drží, že mu ju vziať nemôže, nemohol sladkému hlasu odolať a obzrel sa. ..... V tom okamihu mu korunka z ruky zmizla a stal sa z neho medveď.
Opäť krstní oteckovia sedeli, majúc bielu šatku medzi sebou rozprestretú, keď tu im zrazu krvou sa zaliala. .....
„Zle je, zle nášmu krstniatku!“ zvolali obaja, pospiechajúc dolu. Krvavá šatka v povetrí pred nimi viala a viedla ich opäť k chyži veštice. .....
„Pani mati,“ pýtali sa jej, „čo sa to zase s naším krstniatkom stalo, ako by sme mu pomohli?“
„Svetská krása ho zaklala do medveďa, behá po lese, urobte to, čo predtým,“ radila krstným otcom. Tí zase guľu zlatú uliali, potom šli do lesa, medveďa so zlatou hviezdou vyhľadali a do čela mu strelili, a ako prv stal sa z neho človek. ..... Keď ho vyslobodili, začali mu nadávať, že vešticu neposlúchol. ..... Mládenec uisťoval krstných otcov, že sa veru nemohol zdržať, a prosil ich, aby s ním šli k veštici a zaňho prihovárali sa, aby mu ešte raz poradila, čo by robiť mal. .....
„No, ty si mi chlapík, keby som to bola vedela, ani by som sa s tebou bola do reči nedávala!“ Tak karhala žena skľúčeného mladíka, ale nakoniec mu predsa radu dala.
„No, synku, ešte ti niečo poviem; ak si v dobrom znamení narodený, šťastie ťa nemíňa. Choď ešte raz na tú Svetskú krásu čakať; pri jazere leží konská hlava, až k tej hlave prídeš, spomeň si na mňa a stane sa z teba chrobák. ..... Ako chrobák sa ukry do tej hlavy, a keď Svetská krása korunku položí, ty vylez, spomeň si na mňa a bude z teba človek. Potom korunku chyť a uteč, len sa mi ale statočne drž! ..... Daj si však pozor, keď budeš vyliezať, aby ťa nezazrela, lebo bude tú hlavu drviť, kým ju nerozdrví a teba nezabije.“
Mladík žene vďačne poďakoval a sľúbil, že sa tentoraz ničím nedá oklamať. ..... V piatok šiel zase zrána k jazeru, našiel si konskú hlavu, spomenul si na vešticu a hneď sa z neho stal chrobáčik, ktorému bolo ľahko do konskej hlavy sa ukryť.
Čoskoro prišla Svetská krása so svojimi dievčatami sa kúpať. Položila korunku do trávy a vstúpila do jazera; mladík chcel z hlavy vyliezť, tu ho ale Svetská krása zazrela, a keby nebol rýchlo späť cúvol, bola by ho zabila. Ale ona volala dievčatá a všetky doskákali do hlavy a drvili ju, až bola na malé kúsky rozdrobená; potom domnievajúc sa, že chrobáčika zabili, do jazera sa vrhli. Chrobáčik ale predsa našiel v jednej dutine hlavy úkryt, a keď dievčatá videl kúpať sa, vyliezol do trávy, premenil sa na človeka; chytil korunku a utekal s ňou, čo mu dych stačil. ..... Ale Svetská krása zazrela utekajúceho, letom za ním sa pustila, a čím rýchlejšie on bežal, tým rýchlejšie ona letela. ..... Keď bola od neho na dosah hlasu, začala volať:
„Obzri sa, obzri, môj drahý šuhaj sladký, obzri sa, aké pekné nôžky mám!“
Ale darmo ho vábila, darmo prosila, aby sa na ňu obzrel, on sa nedal tentoraz oklamať. Utekal jedným letom k otvoru, zatiahol lano a krstní oteckovia ho vytiahli hore aj s korunkou, ktorú nemienil viac z rúk dať. Sotva bol hore, priletela za ním aj Svetská krása so všetkými dvanástimi dievčatami; chtiac-nechtiac musela za svojou korunou.
„Daj mi moju korunu, daj, veď ja sa bez nej vrátiť nemôžem,“ prosila Krása mladíka.
„Moja drahá Krása, netrap sa pre to, veď ja ťa rád vidím; korunku ti nedám, ale staneš sa mojou ženou.“ povedal mladý knieža, objímajúc a bozkávajúc ju. Keď videla Svetská krása, že má mladý knieža hviezdu na čele, že je krásny, zostala pri ňom aj so svojimi dievčatami; on sa hneď chystal domov si ju odviesť. ..... Keď sa so svojimi krstnými otcami lúčil, starší sa ponúkol, že ich domov odprevadí, čo bolo mladému kniežaťu veľmi vítané. ..... Vydali sa teda na cestu.
Na noc prišli do jedného osamelého dvorca. Pán s pani šli spať do izby, krstný otec zostal ležať na prahu, a tých dvanásť dievčat sa premenilo na holúbky a sadli si na strechu. ..... V noci začali si holúbky medzi sebou takto rozprávať:
„Ach zlé útrapy čakajú nášho pána a pani! Nášho pána pán otec pošle po nich zlatý kočiar. ..... Keď do toho kočiara sadnú, kočiar hneď s nimi do priepasti zíde, aby sa na kusy rozbili. Tak to chce urobiť zlý šarkan, ktorý pod zemou býva a našu pani i pána zahubiť chce. ..... Ale kto tie slová vysloví, nech onemie.“
Krstný otec si tie slová dobre zapamätal, ale nezmienil sa nikomu. ..... Druhý deň cestovali ďalej a ako na prvú noc tak aj na druhú prišli do osamelého dvorca. Pán s pani šli spať do izby, krstný otec zostal na prahu, dievčatá ako holúbky posadali na strechu. ..... V noci zase počuje krstný otec, ako si hovoria:
„Ach zlé útrapy nášho pána i pani čakajú! Nášho pána pán otec pošle pani pohár vína, ale keď sa z neho napije, mŕtva padne, lebo ho šarkan otrávil. ..... Kto tie slová vysloví, nech onemie.“
Krstný otec si to zapamätal, ale nepovedal nikomu ani slova. Tretí deň zase bolo tak ako prvé dva dni; večer keď sa zase holúbky usadili, začali opäť rozprávať takto:
„Ach zlé útrapy nášho pána a pani čakajú! Keď náš pán s pani prvú noc na svojom zámku nocovať budú, šarkan sa o polnoci do izby dostane a pána zabije. ..... Kto tie slová vysloví, nech onemie.“
Krstný otec si všetky tie reči dobre zapamätal, ale nepovedal nikomu. ..... Keď už neboli ďaleko od rodného mesta mladého kniežaťa, poslal knieža otcovi správu, že sa vracia domov so svojou nevestou, Svetskou krásou. Tu hneď otec vyslal početnú družinu im naproti, krásne kočiare a pre nevestu kočiar zlatý.
Ale keď k mladému kniežaťu došli a on si doň s nevestou sadnúť chcel, krstný otec ho zadržal:
„Nesadaj do toho kočiara, lebo sa ti zle povodí, sadni do toho najposlednejšieho.“
„Neviem, prečo to žiadaš, ale si môj dobrý priateľ, poslúchnem ťa.“
Poslúchol; a zlatý kočiar ako vetrom nesený späť do zámku letel, nevesta ale so ženíchom šťastne k zámku prišli. Tam im poslal otec zlatý pohár vínom naplnený na privítanie.
Ale krstný otec opäť prosil mladého kniežaťa, aby sa vína nedotýkal, ak nechce byť v okamihu mŕtvy. ..... Knieža nerád poslúchol, ale vediac, že krstný otec je jeho najväčší dobrodinec, dal si povedať, žiadajúc iný pohár vína. Keď víno zo zlatého pohára na zem vylial, zem pod tým vínom zhorela.
Prišli do zámku, rodičia ich s nesmiernou radosťou prijali, i všetok ľud, a celý zámok nad Svetskou krásou zajasal. I bola hneď svadba. Keď sa potom večer ženích s nevestou do spálne uberali, pristúpil zase krstný otec k ženíchovi,
prosiac ho, aby smel pri jeho lôžku nocovať. Bolo to proti vôli mladého kniežaťa, no nakoniec privolil; on so ženou sa uložili na lôžko, ale krstný otec s obnaženým mečom stál im pri hlavách. Oni zaspali, on bdel. Tu k polnoci sa strhne šum, v izbe sa objaví ohavný šarkan a priamo k lôžku sa plazí. Ale ostrý meč opatrného strážcu začal doňho sekať a neprestal, kým jediná hlava na ňom bola.
Hlukom tým sa zobudili spiaci, a knieža, vidiac v rukách priateľa krvavý meč, vykríkol a z lôžka vyskočil; myslel, že mu ženu azda zabil. Krstný otec mu ale ukázal na ohavné telo šarkana a potom ho vzal a oknom do priepasti dolu hodil. Tu až knieža ho odprosoval a pýtal sa ho, ako on to všetko mohol vedieť; ale krstný otec mu nepovedal ani slova, ako sa všetko dozvedel, a vediac, že je knieža nebezpečenstva zbavený a šťastný, rozlúčil sa s ním a odišiel zo zámku, nedajúc sa obmäkčiť prosbami mladých manželov, aby s nimi zostal.
Knieža ale nikdy nezabudol na krstných otcov, ktorí mu Svetskú krásu za ženu dali, lebo jej nebolo na svete rovnej.