Lakomý kupec a šikovný čeľadník

Žil raz jeden sedliak a ten mal troch synov. Najstarší syn sa rozhodol, že sa dá najať za čeľadníka. Prišiel do mesta a nastúpil do služby ku kupcovi, ale kupec bol skúpy a surový. Stále si presadzoval svoje: len čo zakikiríka kohút, vstávaj, čeľadník, a hor sa do práce. Chlapcovi tam bolo ťažko, vydržal u kupca týždeň a vrátil sa domov. Potom išiel prostredný syn, slúžil u kupca týždeň, nevydržal to a dal si vyplatiť mzdu.
„Oco,“ vraví najmladší syn, „pusť ma ku kupcovi za čeľadníka!“
„Kam by si chodil, hlupák! Sedz za pecou! Boli tam lepší ako ty, a vrátili sa s prázdnymi rukami!“
„No, ako myslíš, ale ja predsa pôjdem!“ Prišiel ku kupcovi a vraví: „Buď zdravý, kupec!“
„Buď zdravý, mládenec! Čo mi neseš?“
„Vezmi ma do služby!“
„Dobre, ale u mňa musíš, chlapče, hneď ako kohút zakikiríka, do práce na celý deň.“
„Známa vec, keď si sa najal, akoby si sa predal.“
„A čo chceš za službu?“
„No čo by som si od teba vzal? Rok tu pobudnem a potom tebe štuchanec, kupcovej štipnutie a viac nepotrebujem.“
„Dobre, chlapče!“ odpovedal gazda a myslí si: To je požehnanie! Tomu sa vraví najať lacno!
Večer sa čeľadník obratne prikrútil ku kohútovi, schmatol ho, strčil mu hlavu pod krídlo, zvalil sa a spal ako zabitý. Polnoc už dávno minula, blíži sa ráno, bolo by načase zobudiť čeľadníka, ale kohút nekikiríka. Slnko už vyšlo na oblohu, keď sa čeľadník sám zobudil.
„Hej, gazda, daj mi raňajky, už je čas do práce!“ Poraňajkoval a pracoval až do večera. Za súmraku zase chytil kohúta, dal mu hlavu pod krídlo, zvalil sa a spal až do rána. Tretiu noc sa opakovalo to isté. Kupec sa čudoval, čo sa s kohútom deje, akoby celkom stratil hlas!
„Pôjdem do dediny a nájdem si iného!“ Vybral sa teda hľadať kohúta a čeľadníka vzal so sebou.
Idú po ceste a oproti nim vedú sedliaci býka, nesmierne veľkého a zúrivého, len-len že ho udržali na povraze.
„Kam, bratia,“ pýta sa čeľadník.
„Ale vedieme býka na bitúnok.“
„Ech, že sa nehanbíte, štyria vedú býka a pritom by na to dobre stačil jeden.“ Prišiel k býkovi, dal mu štuchanec do hlavy a zabil ho; potom chytil kožu do štipky a stiahol celú kožu naraz dolu. Keď kupec uvidel, aké štuchance a štipnutia vie čeľadník dávať, bolestne sa zamračil. Na kohúta celkom zabudol, vrátil sa domov a začal sa s kupcovou radiť, ako by sa nešťastia zbavili.
„Vieš čo,“ vraví kupcová, „pošleme čeľadníka neskoro večer do lesa a povieme, že sa stratila krava. Nech ho tam roztrhá divá zver!“
„Dobre!“ Počkali do večera, povečerali. Kupcová vyšla na dvor, chvíľu postála na prahu, a keď sa vrátila do izby, vraví čeľadníkovi:
„Prečo si nezahnal kravy do maštale? Veď jedna bezrohá chýba!“
„Akože je to možné, veď boli všetky!“
„Ja ti dám všetky! Len choď pekne do lesa a nájdi ju!“
Čeľadník sa obliekol, vzal palicu a vybral sa do tmavého lesa. Dlho chodil po lese, ale po krave ani stopy! Ako sa díva, obzerá, vidí v brlohu medveďa. Myslí si, že je to krava, a vraví:
„Krava jedna prekliata, kam až sa sem dostala, ja ju celú noc hľadám.“ Pustil sa palicou do medveďa; ten sa dal na útek, ale čeľadník ho chytil za krk, pritiahol domov a kričí:
„Otvárajte rýchlo vráta, ide vaša kráva strakatá!“ Pustil medveďa do maštale a zavrel ho spolu s kravami. Medveď sa hneď do kráv pustil, začal ich škrtiť a trhať. Cez noc ich tak zabil všetky. Ráno vraví čeľadník kupcovi a kupcovej:
„Tak som tú kravu našiel.“
„Poď sa, žena, pozrieť, akú kravu to našiel v lese!“ Prišli k maštali, otvoria vráta a čo vidia! ..... Všetky kravy zaškrtené a v kúte sedí medveď!
„Čo si to urobil, hlupák? Prečo si pritiahol do maštale medveďa? Veď nám zaškrtil všetky kravy!“
„Len počkaj,“ vraví čeľadník, „smrť ho za to neminie!“ Vbehol do maštale, dal medveďovi štuchanec a hneď z medveďa dušička vyletela! To je zlá vec, premýšľa kupec, z divej zveri si nič nerobí; azda len čert s ním niečo zvládne.
„Choď do čertovho mlyna,“ vraví čeľadníkovi, „a preukážeš mi veľkú službu. Vyber od tej háveďe peniaze. Požičať si vedia, ale vracať, to nie!“
„Dobre, prečo by som ti neposlúžil, to pre mňa nič neznamená.“
Zapriahol kone do bričky a rozbehol sa do čertovho mlyna. Keď tam prišiel, sadol si na hrádzu a začal plieť povraz. Za chvíľu vykukol z vody čert a vraví:
„Hej, čeľadník, čo tu robíš?“
„Azda vidíš sám, pletiem povraz!“
„A načo povraz?“
„Chcem vás, čerti, povytiahať a na slniečku vysušiť. Veď ste, darebáci, celí premoknutí!“
„Čo to hovoríš, čeľadník, veď sme ti nič zlé neurobili.“
„A prečo teda nesplácate môjmu gazdovi dlhy? Vypožičať, to ste vedeli!“
„Počkaj chvíľku, spýtam sa pána,“ povedal čert a ponoril sa do vody. Čeľadník vzal lopatu, vykopal hlbokú jamu a prikryl ju haluzinou. Doprostred postavil svoj batoh, do ktorého vyrezal dieru.
Čert vyskočil z vody a vraví čeľadníkovi:
„Pán sa nechá pýtať, ako vraj budeš čertov ťahať, keď sú naše tône bez dna!“
„To je toho,“ ušklbol sa čeľadník, „však mám aj podľa toho povraz. Meraj si, ako chceš, konca nenájdeš.“
„Ukáž teda!“ Čeľadník zviazal oba konce povrazu dohromady a podal ho čertovi. Ten meral, meral, ale koniec nikde.
„A koľko treba zaplatiť?“
„Tento batoh nasyp plný striebra, to bude akurát.“
Čert sa potopil a všetko oznámil pánovi. Starému čertovi bolo ľúto rozlúčiť sa s peniazmi, ale čo robiť? Do mešca siahnuť musel. Čeľadník nasypal plný voz striebra a priviezol ho kupcovi. „Ach, to je bieda, ani čert ho nechce!“
Kupec s kupcovou sa dohovorili, že ujdú z domu. Kupcová napiekla pirohov a chleba, napchala dva plné vrecia a ľahla si, aby si odpočinula a mala v noci dosť síl, až budú pred čeľadníkom utekať. Ale čeľadník vybral z vriec pirohy a chlieb a namiesto toho dal do jedného mlynský kameň a do druhého si vliezol sám. Sedí ani nedutá, aj dych zadržal. V noci zobudil kupec ženu, hodili si vrecia na chrbát a utekajú zo dvora: ale čeľadník sa vo vreci ozval:
„Hej, gazda a gazdiná, vezmite ma so sebou, počkajte!“
„Už na to prišiel, mizera, ženie sa za nami,“ vraví kupec kupcovej a uháňajú, len sa za nimi práši. Prišli k jazeru, zastavili sa, kupec zhodil vrece. „Oddýchneme si trochu!“ Ale čeľadník sa mu ozve v odpovedi:
„Opatrne, gazda, veď mi polámeš kosti!“
„Ach, čeľadník, ty si tu?“
„Tu!“
„No dobre!“ Rozhodli sa, že budú nocovať na brehu, a ľahli si všetci vedľa seba. Kupec šepká žene:
„Počúvaj, žena, keď čeľadník zaspí, hodíme ho do vody.“ Čeľadník nespí, obracia sa, prevaľuje sa z boka na bok. Kupec s kupcovou čakajú, čakajú, až z čakania zaspali. Čeľadník vyzliekol kožuch a čiapku, obliekol ich na kupcovú, sám si obliekol jej kožuch a budí kupca.
„Vstávaj, hodíme čeľadníka do jazera!“ Kupec vstal, obaja schmatli spiacu kupcovú a hodili ju do vody.
„Čo si to, gazda, urobil,“ zvolal čeľadník, „prečo si kupcovú utopil?“ Kupcovi neostávalo nič iné, ako vrátiť sa s čeľadníkom domov. Ten u neho slúžil celý rok. Potom dal kupcovi štuchanec a bol s kupcom koniec. Čeľadník si privlastnil celý jeho majetok a žil si šťastne a spokojne až do smrti.