Pani Katarína

Ako darom zlatú studňu dostala a ako z nej chudákom zadarmo vodu dávala, až si manžela svojho nahnevala a už nikdy s ním v mieri nežila

Keď sa Katarína Zajímačka z Kunštátu vydala na Brtnicu, boli to slávne a hlučné svadby. Ženích pán Hynek z Valdštejna pozval na svoj zámok toľko hostí, že ich všetky hradné komnaty ani nestačili pojať. Prišli páni z Boskovic, Telče, Lomnice, Bítova, páni z Pernštejna a Boh vie odkiaľ. Potom prišli aj páni preláti a všetci tí, čo si pána Hynka vážili a uznávali ho ako predného moravského pána. A ako bolo zvykom, každý z nich priniesol na Brtnicu niečo ako dar a nikto neprišiel s prázdnymi rukami. Jednu hradnú komoru na tie dary vyprázdnili a tam ich všetky ukladali. To veľké hostenie však aj pána Hynka čosi stálo. Na svadby padlo toľko volov, svíň, teliat, oviec, kŕmených husí, sliepok, kapúnov, zveriny, rýb a vtákov, že sa nikomu o tom ani nesnívalo. O víne, pive a medovine ani nehovoriac. Pivnice boli plné sudov, súdkov a krčahov masla, syrov, masti, vosku a sviečok, nikde nebolo k pohnutiu. Hynek z Valdštejna bol inak pán veľmi šetrný. A keď pustil z ruky chlp, musel sa mu trikrát vrátiť. Keď uznal, že je potrebné, dal komory a sýpky otvoriť a predal každému, kto prišiel a mal peniaze. Aj na jeho príhovor bola dedina Brtnica povýšená kráľom Matyášom na mestečko. Potom v nej pán Hynek usadil tkáčov, pekárov, kováčov, debnárov, obuvníkov a majstrov všelijakých remesiel, aj trhy tu zaviedol. Mestečko pomaly prekvitalo a pán mal z toho osoh.
Vo svadobný deň prišli svojmu pánovi zaželať aj mešťania a doniesli, čo z ktorej dielne vyšlo najlepšie. Nová pani dostala toľko riadu, plátna, tkaníc, taštičiek a čoho všetkého, že si s tým na zámku ani rady nevedeli. Jedno k druhému ukladali do komory. Najväčšie prekvapenie jej pripravil sám pán Hynek, keď nechal na nádvorí vykopať hlbokú studňu a postaviť nad ňou kamenné obrubenie s pozlátenou mrežou. Keď potom priviezol na Brtnicu pani Katarínu so svadobným sprievodom, najprv dal zastaviť pri studni. Pomohol jej dvorne z koča, aby sa na to veľkolepé dielo pozrela. Len čo pani pri studni zastala a všetci naokolo onemeli údivom, prehovoril pán Hynek:
„Toto je môj dar tebe, pani Katarína! Nech naše šťastie ostane tak nezakalené, ako je číra a nezakalená voda v tejto studni. Tu máš zlatý kľúčik od mreže a bude na tebe, komu tej čistej vody najskôr podáš.“
Hostia naokolo vypukli v jasot a nadšenie, všetci spievali chválu na múdrosť pána z Valdštejna, ktorý nielenže pani Katarínu vzácnym darom obdaroval, ale predovšetkým svojmu zámku zaistil to najpotrebnejšie. Zámok mal dosiaľ jednu starú studňu, ale keď prišlo veľké sucho, zvyčajne vyschla a voda sa potom musela dovážať. Pani Katarína požiadala, aby jej doniesli pohár. Potom vedrom sama načerpala zo studne vodu, do pohára ju nalila a podala pánovi Hynkovi:
„Napi sa prvý, pane manželu, aby si sa presvedčil, že voda aj naše šťastie je zatiaľ bez poškvrny!“
Pán prijal pohár, zhlboka sa napil a hostia zatlieskali. Potom sa aj oni hlásili o pohár a pani Katarína im tej dobrej vody nalievala. Keď to už dosť dlho trvalo, zval ich pán Hynek hlučne k stolu.
„Vzácni páni, len nám tu vodu všetku nevypite a nechajte aj niečo pre druhých. Ja mám pre vás ešte iný nápoj a verím, že vám bude lepšie chutiť ako tá voda zo zlatej studne.“
A tak panstvo znova nasadlo do kočov. Keď prešli dvoma bránami, zastavili sa pred vchodom do paláca. Trubači trúbili, ľudia provolávali slávu a tlačili sa dopredu, aby videli ženícha a nevestu. Len ťažko sa páni dostali do hodovnej siene, toľko tu bolo ľudu. Keď sa konečne okolo stolov posadali, muzikanti im vyhrávali a sluhovia nosili ozdobené misy mäsa, dobrého jedla a plné krčahy najlepšieho vína. Pani Katarína žiarila medzi ostatnými paniami ako slniečko a ten zlatý kľúčik mala ukrytý za živôtikom. „Len pite a jedzte, moji páni!“ nabádal pán Hynek a sám si bral tie najlepšie kusy; ani v pití nezostával za ostatnými pozadu.
Dlho do noci páni hodovali. Keď už nemohli jesť a piť, pávím perom si v hrdle vytreli a všetko do korýtka vyvrátili, potom znova zasadli k hostine. Tak sedeli až do rána, nikomu sa spať nechcelo.
Druhý deň bol na nádvorí zámku veľký rytiersky turnaj. Rytieri v železnej zbroji vyšli na koňoch jeden proti druhému a silnými kopijami sa potýkali, potom sa bili mečom. Kto vyhral, bol oslavovaný, kto prehral, sám z boja utekal alebo ho sluhovia odniesli. Keď potom vyhlásili víťaza, prišiel sa pani Kataríne pokloniť a ona ho ozdobila zlatým vencom.
Celý týždeň trvali na Brtnici tie svadby, a kým sa všetci páni rozišli, ešte ďalší týždeň ubehol. Potom sa zase všade zametalo, upratovalo a všetko dávalo do poriadku. Len čo si pán Hynek po tom veselí odpočinul, začal rátať, čo ho to všetko stálo. Sedel za stolom vo svojej komnate a na papierikoch si robil čiarky. Na jednom, koľko páni vypili, a na druhom, koľko zjedli.
„To je peňazí! To je peňazí!“ vzdychal. „A keby som pánom svoje bohatstvo neukázal, o všetku vážnosť by som u nich prišiel. Tí nenažranci a pažráči! O koľko ma to vlastne pripravili?“
Vtom do komnaty vbehla pani Katarína celá rozosmiata, ako sa so slúžkami rozprávala o svadobčanoch. Keď uvidela pána Hynka zamračeného a vzdychajúceho, preľakla sa.
„Čo sa ti stalo, môj holúbok?“ zašepkala.
„Čo by sa stalo!“ odsekol jej pán. „Tu len tú škodu rátam, čo nám tie svadby priniesli. To je peňazí! To je hrôza! Odteraz musíme šetriť, pani Katarína! Ty v kuchyni zbytočne neprevár! Čeľadi dávaj jedno jedlo na obed a večer a ani pre nás nevar tak veľa! Len keby prišiel na Brtnicu nejaký vzácny hosť, potom musíš mäsa napiecť, aby nás neohováral.“
Keď tú reč pani počula, vlastným ušiam nechcela veriť. Kde sa stratil ten jej milý holúbok? Teraz tu sedel pán manžel a vrčal a len do papierikov hľadel, láskavo na ňu neprehovoril. Ako jej začal o kuchyni rozprávať, pani Katarína sa nahnevala. Sama mu priviezla pekné veno a výbavu, ako sa na urodzenú pannu patrilo. A teraz má na sebe šetriť ako chudobná slúžka? Keby sa to páni rodičia dozvedeli, tí by sa čudovali a nariekali. A hneď mu ostro povedala:
„Azda nebude tak zle, pane manželu! Keď som komoru a špajzu upratovala, videla som, že máme všetkého habadej. Zbytočne míňať nebudeme, ani opasok si nemusíme sťahovať ako akísi chudáci. Len sa neboj, ja si v kuchyni už poradím.“ Pán Hynek sa však škaredil a mrzelo ho, že s ním pani nie je zajedno a odvráva mu. Čoskoro po svadbe prestal vrkať a predstierať jej medové týždne. Dobré veno s pani Katarínou vyženil, a to stačilo. Sám mal už kus života za sebou, na nikoho iného sa neobzeral. „Ako som povedal, pri tom ostane!“ a pán na dôkaz toho poriadne tresol päsťou do stola, aby pani Katarína nebola na pochybách, kto bude koho poslúchať. „Žiadne iné slovo tu platiť nebude, pani Katarína!“
A bolo po reči. Pani Katarína si potom často poplakala, keď videla, že si jej pán Hynek nevšíma. Často odchádzal z domova aj na niekoľko dní, s pánmi sa schádzal a rokoval, až sa domohol miesta zemského hajtmana. Potom ho na Brtnici nikto ani nevidel a pani Katarína pomaly vädla ako odkvitnutá ružička. Jedného roku bolo veľké sucho. Potoky všade vyschli a v studničkách bolo vody málo. Chudobní ľudia prišli prosiť na zámok, aby im pani dala vody zo zlatej studne, inak že od smädu pomrú. Všade inde museli za vodu platiť, ale pani sa nad nimi zmilovala.
„Len poďte, v studni je vody dosť pre všetkých! Nech si však každý vezme len toľko, koľko sám pre seba potrebuje!“ povedala pani a zlatú studňu im otvorila. Všetci jej za to ruky bozkávali a chválili jej dobrotu.
Keď pani Katarína raz stála pri studni, išiel pán Hynek so svojím sprievodom z mesta domov a bol celý nafúkaný. Ako ju uvidel, zoskočil z koňa a pýtal sa: „Azda im tú vodu nedávaš zadarmo?“
„A čo by som mala chcieť od tých chudákov?“ pýtala sa ho pani Katarína, ale pán Hynek bol iného názoru.
„Za každý žajdlík vody nech ti dajú jeden peniaz! Dnes je voda všade nad zlato a my predsa na rozdávanie nemáme.“
Ale pani sa nedala a rozhodne povedala:
„To neurobím, Hynku! Tak zle s nami ešte nie je, aby som od chudákov chcela peniaze za vodu. Veď ani žiadne nemajú. Však som tú studňu dostala od teba darom; teda dovoľ, aby som sama uvážila, komu z nej vody dám a komu nie.“ Keď to pán počul, zle sa na ňu nahneval. Začal pani Kataríne vyčítať, že je zlá gazdiná a ničoho šetriť nevie, pritom seba veľmi ľutoval a nakoniec vyhlásil: „Keby som ti nebránil, pani, čoskoro by sme kvôli tebe prišli na buben.“ To pani Katarínu tak rozzlobilo, že vo svojom hneve stiahla z ruky zlatý prsteň. „Tak ako tento prsteň hodím do studne a voda sa nad ním sama zavrie, tak sa moje srdce pred tebou dávno už zavrelo, Hynku, a nemám, čo by som ti viac povedala.“ A prsteň naozaj hodila do studne. Potom ešte ľudí vodou podelila a šla do paláca, ani sa neobzrela. Hynek z Valdštejna spoznal, že strelil capa a pred ľuďmi si urobil veľkú hanbu. Ten zlatý prsteň ho mrzel i to, čo mu pani povedala, ale svoje slová by späť nevzal. Preto švihol koňa bičíkom a vyrazil z brány von do lesov, o sprievod sa nestaral.
Roky ubehli a mladosť nikomu nepridali. Pani Katarína si viedla dobre, ale s pánom Hynkom viac ako o hospodárstve hovoriť nechcela. Keď sa vzdal svojho úradu a vrátil sa natrvalo na Brtnicu, žiadny synček ani dcérka ho nevítali, vlastných detí nebolo. Pani sa starala o deti v čeľadníku a mala ich okolo seba stále dosť. Pán sa často hneval a na ňu mrzel, že by sa najprv o vlastné mala starať, ale ona len pohodila hlavou:
„Veď vieš, Hynku, že sa nám šťastie dávno v studni utopilo. A teraz je už neskoro ho loviť!“
Naozaj sa zvečerievalo. Pán Hynek sa strachoval o peniaze a stále sa mu zdalo, že ich málo pribúda. Preto začal sluhom dávať len pol platu a druhú polovicu im vraj na horšie časy ukladal. Napriek tomu rád kupoval šperky, knihy aj obrazy a v nich ukladal svoj majetok. Sám si o tom všetkom viedol knihy a do nich zapisoval výdavky. Potom už ani nevychádzal z komnaty a len nad papierikmi sedel, až jedného dňa umrel.
Keď ho pani Katarína slávne pochovala a oplakala, ako sa patrilo, žila si na Brtnici spokojne. Ľuďom priala a oni zase priali jej. Bola z nej bohatá vdova, ale už sa nevydala. Jedna skúsenosť pani Kataríne stačila a po druhej netúžila. Len ju mrzelo, že sa medzi ľudom začalo rozprávať, ako pán Hynek po smrti straší. Každú noc vraj chodí po komnate a v knihách hľadá, čo komu nedal alebo zaprel. Preto si pani pozvala pisára a dala všetko v knihách do poriadku, aby si na pána nikto nesťažoval. Čo bolo treba, zaplatila, ale dlho to trvalo, kým k vyrovnaniu došlo. Ešte že si pán Hynek všetko tak poctivo zapisoval. Nakoniec predsa len mohla pani Katarína Zajímačka spokojne na Brtnici dožiť a umrieť uprostred svojich milých poddaných.
Zlatá studňa tiež tou zlatou studňou dlho neostala. Dážď a snehy z nej zlato zmyli a zlatý kľúčik niekam zapadol. Voda však v nej predsa len ostala a liečila vraj rôzne choroby. Ľudia ku studni chodili po vodu dovtedy, kým ju páni nedali zasypať. Ale povesť o zlatej studni zničiť nemohli, tá pretrvala všetky časy a rozpráva sa dodnes.