Čarovná píšťala

Bol raz jeden kráľ, ktorému robili najväčšiu radosť krásni a urastení vojaci. Medzi svojimi vojakmi mal jedného obzvlášť urasteného a krásneho muža, ktorého si cenil tak vysoko, že mu nikdy nedal jediný deň dovolenky, zato peňazí a jedla toľko, koľko si len želal. To tomu vojakovi prišlo veľmi vhod, a tak nemierne jedol a pil a hýril tak, že do pol roka zostali kráľovskému pokladníkovi len oči pre plač. Vtedy kráľ pochopil, že takto to ďalej nepôjde, že týmto spôsobom z neho bude čoskoro žobrák, a tak vojaka prepustil a dal mu na cestu peniaze, ktoré si musel požičať od pani kráľovnej.
Ale vojaka sporivosti neučili, takže peniaze, ktoré dostal, boli preč skôr, než by sa jeden nazdal, a jedného krásneho rána, mohol svoj ruksak obracať, ako dlho chcel, nevypadlo z neho nič iné než posledný úbohý šestak. Zatiaľ čo sa pochmúrne vliekol cestou, išli tou cestou dvaja pocestní, ktorí tiež práve nemali žiadne peniaze. Vtedy jeden z nich povedal:
„Tamto ide pred nami nejaký vojak, možno mu pár drobných zostalo. Uvidíme, či nám niečo dá.“ Šiel k vojakovi a povedal mu, že sú chudobní pocestní, či im nemôže niečo darovať. „Rád, keby som sám niečo mal!“ odvetil vojak:
„Toto je môj posledný šestak, ale poď, rozdelíme sa.“ To urobili v najbližšej dedine, zostali tam spolu celý deň a potom aj spoločne prenocovali v nocľahárni.
Keď sa vojak na druhý deň chcel s pocestnými rozlúčiť, vtedy jeden povedal:
„Pretože máš také dobré srdce, tak si povedz tri veci, ktoré by si chcel, a my ti ich zaobstaráme.“ To bolo vydarené! Vojak sa smial a povedal:
„No, keď to musí byť. Tak po prvé si želám medvediu čiapku, takú, čo nosia grenadieri. Po druhé si želám ruksak s bandalierom a k tomu krásne nohavice. A po tretie mi dajte pár krásnych čižiem s ostrohami.“
„Máš to mať.“ povedal pocestný, ale ten druhý kumpán sa hneval, že si vojak neželal nič lepšie, a tak mu k tomu dal ešte čarovnú píšťalku; keď na nej človek zahrá, musia všetci naokolo tancovať. Potom sa rozlúčili a každý išiel svojou cestou.
Po dlhom predlhom putovaní prišiel vojak do kráľovskej ríše, kde bola žobranina i pouličné bitky zakázané pod trestom smrti. Ale vojak na to nič nedbal, a tak jedného krásneho dňa skončil vo väzení, z čoho si aj tak nerobil ťažkú hlavu, lebo veril, že to nebude nadlho. A naozaj sa nepomýlil. V tom meste bol totiž jeden zakliaty zámok, v ktorom ešte nikto neprežil v zdraví noc. Ale bol to nádherný zámok a kráľ by v ňom rád zase býval, a preto si dal vojaka predviesť a povedal mu:
„Počúvaj, čo ti poviem. Keď prespíš v zakliatom zámku a vyženieš tie duchy, čo tam vyvádzajú neplechu, tak si nielen zachrániš život, ale ešte ti dám moju dcéru za ženu.“
„Pane kráľu, to by šlo.“ povedal vojak:
„Len mi do toho zámku so sebou dajte dobré jedlo a pitie.“
„Toho nebudeš mať nedostatok.“ sľúbil kráľ. „A aj dobrý tabak a fajku by som chcel.“ povedal vojak a kráľ mu to tiež sľúbil.
Večer vojaka zaviedli na zámok a potom, čo mu tam nanosili jedlo, víno, tabak, fajku a kresadlo, za ním zavreli bránu. Dal si chutiť a jedol a pil, čo mu hrdlo ráčilo, potom sa pohodlne usadil do kresla a fajčil z fajky. Okolo polnoci sa ozvala strašná rana, rozrazili sa dvere a dovnútra skočil čert s obrovskými rohmi a dlhočizným chvostom.
„Vida, tu ho máme chlapíka,“ povedal vojak „len počkaj, ja ti hneď zahrám.“ Schmatol svoju čarovnú píšťalku a hral jeden veselý kúsok za druhým a čert tancoval a tancoval, rohmi narážal do stropu a chvostom zametal podlahu a od huby mu lietala biela pena. Vtedy sa dal do náreku a volal:
„Vojaku, ja ti nič neurobím! V mene diablovom, prestaň hrať!“
„Ešte si sa dosť nevyšantil,“ odvetil vojak „len tak ďalej!“ A mal úbohého čerta na tanec a na skákanie, až tento plápolal ako mokrá handra, vyzeralo to, že si o chvíľu vytancuje svoju pekelnú dušu z tela, od huby mu lietala pena a bolo jej na podlahe už na tri prsty hrubo.
„Prestaň! Prestaň! Ja už nikdy na zámok nepríďem! Prestaň!“
„Tak hybaj oknom von!“ vykríkol vojak a poslal čerta kopancom z okna, že ten letel ešte minimálne päťdesiat krokov ďaleko. Potom okno zavrel a uložil sa na spánok.
Ráno prišiel kráľ, aby sa pozrel, ako sa vojakovi darilo. Myslel si, že sa mu viedlo rovnako ako tým ostatným, ktorí pred ním v zámku prenocovali, ale našiel ho v posteli, ako chrápe, až sa trasú okná i dvere. Kráľ sa zaradoval, vojaka zobudil, vzal ho so sebou na kráľovský zámok a hneď prikázal pripraviť svadbu. A tak si vojak žil šťastne a spokojne v radosti a prepychu.
Keď mu zvonili poslednú hodinku, vojak prikázal, aby s ním pochovali aj jeho mundúr a ruksak. Ale princezná si myslela, že sa to pre urodzeného muža nehodí, a tak ho nechala pochovať v parádnej uniforme s rádmi a hviezdami. Ale vojak ju začal strašiť! Každú noc prišiel k princezninej posteli a kričal:
„Chcem svoj ruksak! Chcem svoj ruksak!“ V tom ruksaku bola totiž jeho čarovná píšťalka a neupokojil sa, kým mu ho nedali. Keď mal vojak konečne svoj ruksak, vydal sa k nebeskej bráne a zaklopal. Svätý Peter sa pozrel okienkom pri bráne, kto to je, a keď uvidel vojaka, povedal:
„Marš preč, ty sem nepatríš! Prečo si vtedy namiesto mundúru neželal nebeskú blaženosť? Teraz sa pozeraj sám, kam sa podeješ!“
Vojak si z toho nič nerobil, urobil čelom vzad a veselo pochodoval do pekla. Pri bráne bol veľký húf čertov, ale on sa ich nebál, dal sa do pískania a šiel do pekla. Teraz museli všetci čerti tancovať, čo bolo celkom komické na pozeranie, ale čertom sa to páčilo veľmi málo, vyli a úpeli, nariekali a kričali, aby prestal.
„Dobre, prestanem,“ povedal vojak obchodnícky „keď mi dáte písomné vymenovanie za pekelného kapitána.“
„To radi urobíme! To radi urobíme!“ kričali čerti a okamžite narýchlo spískali vymenovanie.
Tak aj v pekle dosiahol vojak pekné postavenie a ak ho nezosadili, tak ho má dodnes.