Dvaja mrazíci

Uprostred zasnežených polí poskakovali dvaja bratia mrazíci ..... Rudonoska a Modronoska. Vietor zlostne fúkal, ľudskú dušu široko-ďaleko nebolo vidieť, nudili sa.
Rudonoska bol múdrejší. „Čo keby sme sa spolu zabavili a štipali ľudí! Lenže tu žiadnych nenájdeme. Poďme k lesu! Tam vedie cesta, tam niekoho stretneme!“
Išli a hneď na kraji lesa začali vyvádzať. Začali svojím ľadovým dychom znepokojovať zvieratká. Ale tie sa mrazíkom vysmiali. Medveď sa chvíľu schovával za strom a mrmlal, ale potom sa odobral do svojho teplého brlohu, veverička vyšplhala do konárov a tiež zapadla do svojho teplého hniezda, aj líška sa rýchlo ukryla a zajace uháňali do hustého krovia, kde vietor nefúka.
Mrazíci sa teda vrhli na stromy. Lámali ich a kde našli opustený kvietok, hneď ho spálili svojím dychom.
Zrazu začuli, že idú sane. Zaradovali sa. To bude niečo! Na jedných saniach šiel bohatý kupec, na druhých chudobný sedliak. Modronoska povedal:
„Ty, brat, si silnejší, pusť sa do boháča! Má poriadnu čiapku, kožuch aj prikrývku, toho ja nezmôžem. Ja poštípem toho sedliaka. Má na sebe len starý kožúšok, starú čiapku a prešúchané papuče.“ Rudonoska sa smial:
„Zle si vybral, brat! Večer sa stretneme a povieme si to.“
A už sa držal vzadu na boháčových saniach. Začal kupcovi fúkať rovno za krk. Tučný pán sa krčil. Mal poriadnu čiapku z líščej kožušiny, ťažký kožuch z medvedej kože a prikrývku hrubú, vlnenú. Ale nič mu to nepomohlo. Prechladol tak, že sa musel doma hodinu liečiť horúcim čajom, kým trochu nerozmrzol.
Medzitým Modronoska uháňal za sedliakom. Tešil sa, ako mu prefúka slabučký kožúšok. Bude to ľahká a veselá práca!
Sedliak ďaleko nešiel. V lese sa zastavil, vybral z voza pílu a sekeru a štiepal drevo. Mrazíka si ani nevšimol. Modronoska sa snažil prefúknuť mu kožúšok, ale sedliak sa pri práci tak rozohrial, že nakoniec kožúšok zo seba zhodil.
„No teraz sa ti ešte len pomstím,“ zaradoval sa Modronoska. „Vleziem do tvojho prepoteného kožucha a zmrazím ho tak, že bude tvrdý ako kôra z borovice.“ Hneď to aj urobil. Sedliak medzitým naložil drevo na sane a išiel si po kožuch. Uvidel, že je stuhnutý na kosť, ale hneď si vedel rady. Vzal palicu a začal do kožucha búchať, až sa to po celom lese ozývalo.
A Modronoska, schovaný v kožuchu, dostal toľko rán, že ich ani nespočítal. Len-len sa mu nakoniec podarilo vykĺznuť.
Večer sa obaja bratia znova stretli pri lese.
„Zle som pochodil,“ nariekal Modronoska. „Do smrti už nebudem trápiť sedliakov, brat.“
A Rudonoska sa smial, sotva lapal dych.
„Bol si hlúpy, ale sám si si vybral. Máš, čo si chcel. Pamätaj, že mráz najskôr premôže lenivca, ktorý nič nerobí. Tak to je.“