Dášenka - Rozprávka o psom chvostíku

Tak počúvaj, Dáša, keď budeš chvíľočku pekne sedieť, poviem ti rozprávku. O čom rozprávku? No, napríklad rozprávku o psom chvostíku.

Tak raz bol jeden psík, Foxlík sa volal. Vieš, ako vyzeral? Celý biely bol a mal len čierne uškiská, a oči čierne ako gagát, a nosík čierny ako antracit; a ako znak, že je pravý a čistokrvný teriér, mal v papuli na podnebí čiernu škvrnu, ako ju máš ty. Vidíš, ty o nej ani nevieš; raz ti ju ukážem v zrkadle, keď budeš na celé kolo zívať. A chvostík ti mal takto dlhý, skoro taký dlhý, ako bol jeho vlastný rodokmeň, a týmto chvostíkom vedel švihať tak, že ním mohol zoťať tulipány. To nemal robiť, Dášenka, ale takú mal silu v chvostíku.

Ten psík Foxlík bol veľký hrdina a nikoho sa nebál. Dobrých ľudí nehrýzol a návštevy tiež nie, to sa totiž nemá robiť, ale keď počul o niekom zlom, napríklad o zbojníkovi, tak naňho išiel a zaškrtil ho: chytil ho jednoducho za krk a zatriasol ním, až bolo po ňom. Raz počul, že v horách žije v takej skalnej búdke čiže jaskyni prekrutný drak. Vieš, čo je to drak? To je taký zlý a škaredý sedemhlavý pes, ktorý požiera zvieratá aj ľudí, ba aj psíkov, len si to pomysli; predstav si, čo toho taký drak zožerie, keď má sedem hláv. A na toho strašného draka sa Foxlík vybral, že ho ako zaškrtí. A čo myslíš, zaškrtil ho? To sa rozumie, že zaškrtil; skočil mu na ucho, ako ty to robíš mamičke, a drak nariekal a utiekol. Taký bol ten Foxlík hrdina. Druhýkrát sa vybral, aby zaškrtil obávaného obra, ktorý býval až tamto niekde na Pankráci. Ten obor bol povestný ľudožrút a psožrút a počúval na hrozné meno Antoušek. Foxlík sa ho nebál, lebo mal na krku psiu známku (to je taký čarovný amulet, čo dodáva psíkom obrovskú silu, – preto každý riadny pes nosí psiu známku). A čo by si povedala, zaškrtil ho? Zaškrtil. Skočil mu na nohy a roztrhol mu nohavicu; a keď ten obor Antoušek videl, že Foxlík má na krku čarovnú psiu známku, zaklial tak hrozne, že to až sírou zapáchalo, a utiekol. To máš radosť, však? A do tretice všetkého dobrého sa ten udatný Foxlík vybral proti samotnému prekrutnému tatarskému chánovi, ktorý sa volal Pelichán a býval tamto v Strašniciach. Najprv na toho Tatara statočne zaštekal. Chán Pelichán sa zľakol, až mu srdce kleslo do nohavíc, a triasol sa tak, že nemohol nájsť ani svoje okuliare. A pretože nemal okuliare, videl zle, a ako ten Foxlík neohrozene mával chvostíkom, myslel si, že to máva nejakou šabľou či palošom. I schmatol svoj vražedný meč a začal ním šermovať proti Foxlíkovmu chvostíku, a aj mu ho, nešľachetník jeden, špičku odsekol. Foxlík, to sa rozumie, sa nahneval, nechal chvostík chvostíkom, naježil srsť a zahryzol sa Tatarovi do nohavíc. Ale pretože tomu Tatarínovi kleslo srdce do nohavíc, prehryzol hrdina Foxlík srdce chána Pelichána, a ten na mieste padol mŕtvy a viackrát sa v kraji neukázal.

Na večnú pamiatku toho slávneho víťazstva nad krvilačným Tatarom si všetci priami a čistokrvní potomkovia rekovného Foxlíka, takzvaní drsnosrstí foxteriéri, dávajú odseknúť špičku chvostíka. Aj ty, Dášenka, si ju dáš odseknúť, keď príde čas. Pravdaže to trochu bolí, ale musí sa to urobiť šikovne. Tak, a už je to. Ďakujem za posedenie.