Snehulienka a sedem trpaslíkov

Raz sedela jedna kráľovná pri okne a šila košieľky pre dieťatko, ktoré očakávala. Bolo to v zime a snehové vločky sa znášali ako perie na rám okna, ktorý bol z čierneho ebenu. A ako tak občas vzhliadla od šitia a pozerala sa, ako sneží, zrazu sa pichla ihlou do prsta. Otvorila okno, aby si prst schladila, a tri kvapky krvi jej odkvapli do snehu. A že sa na bielom snehu tak pekne červenali, pomyslela si: Kiežby som mala dieťatko biele ako sneh, červené ako krv a čierne ako eben! Čoskoro sa jej narodila dcérka naozaj taká biela ako sneh, červená ako krv, s vláskami čiernymi ako eben, a preto ju pomenovali Snehulienka. Ale sotva bolo dieťatko na svete, kráľovná umrela.
Po roku si kráľ priviedol inú manželku. Bola to krásna pani, ale pyšná a svojvoľná, vo všetkom chcela byť prvá a neznesla pomyslenie, že by niektorá mohla byť krajšia ako ona. Neustále sa obzerala v zrkadle. Mala totiž aj svoje veľké čarovné zrkadlo. Keď si pred neho stala a prezerala sa v ňom, vravievala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
a zrkadlo odpovedalo:
„Kráľovná, vy ste v tej krajine najkrajšia.“
A kráľovná bola spokojná, vedela, že zrkadlo hovorí pravdu.
Lenže Snehulienka dorastala a bola čoraz krajšia, a keď mala sedem rokov, bola spanilá ako ranná zorička a krajšia než sama kráľovná. A keď sa jej macocha zase raz opýtala svojho zrkadla:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
ono odpovedalo:
„Kráľovná, vy ste krásna ako vždy, ale Snehulienka je krajšia ako vy.“
Kráľovná sa tak zľakla, že od závisti celá zožltla. Od tej chvíle bolo zle: len čo sa na Snehulienku pozrela, srdce jej v tele puklo, tak to dievčatko nenávidela. A závisť a pýcha sa jej v srdci rozrastali ako jedovatá burina, vo dne v noci už nemala pokojnú chvíľu. Nakoniec si zavolala jedného poľovníka a prikázala mu:
„Zaveď Snehulienku hlboko do lesa, ja sa už na ňu nemôžem pozerať. A aby sa mi nevrátila, zbavíš ju života a srdce mi prinesieš ako dôkaz, že je to vykonané.“
Poľovník poslúchol, vyviedol ju do lesa a ona sa tešila z každého kvietka či muchotrávky, z každého vtáčika či veveričky, ktoré uvidela a začula, a stále naňho volala, aby sa tiež pozrel. Keď poľovník videl, aká je milá a dôverčivá, nemohol kráľovnin rozkaz vykonať. Povedal Snehulienke:
„Choď, Snehulienka, uteč, čo môžeš, niekam ďaleko do lesa a domov sa už nikdy nevracaj. Kráľovná musí veriť, že som ťa zbavil života, ako mi prikázala.“ Nechal ju tam a odišiel. Keď mu práve vbehol pred pušku divý diviačik, zastrelil ho, vzal z neho srdce a to doniesol kráľovnej ako dôkaz. Ona srdce hodila do ohňa.
Biedna Snehulienka bola teraz v hlbokom lese celkom sama a bolo jej úzko, nevedela, kam sa pohnúť. Najprv len s plačom klopýtala cez korene, ale potom sa dala na beh a bežala a bežala po mäkkom machu aj cez ostré kamenie, preskakovala potôčiky, predierala sa tŕním. Stretávala divé zvieratá, ale tie sa len skokom prehnali popri nej a žiadne jej nič neurobilo. Tak utekala, kam ju oči viedli a nohy niesli. Keď sa už chýlilo k večeru, zazrela medzi stromami malú chalúpku a zaradovala sa, že si tam odpočinie.
Keď vošla do izbietky, všetko tam bolo maličké, ale tak milunké a čistunké, že niečo také pekné ešte nevidela. Stál tam bielo prestretý stolček, na ňom bolo sedem tanierikov a pred každým lyžička, vedľa zas nožík a vidlička a uprostred sedem pohárikov. Pri stene stálo pekne vedľa seba sedem postieľok a každá bola prikrytá snehobielou plachtičkou. Snehulienka mala už taký hlad a smäd, že teraz zjedla z každého tanierika trošku zeleniny a sústo chleba a z každého pohárika upila kvapôčku vína ..... nechcela všetko vyjesť a vypiť len jednému. A pretože bola veľmi unavená, chcela si ľahnúť do postieľky, ale žiadna sa pre ňu nehodila: jedna jej bola krátka, druhá jej bola úzka, tretia zas tvrdá, vo štvrtej mala primálo pod hlavou. Tak vyskúšala všetky, až napokon v siedmej postieľke sa jej dobre ležalo. A tak už v nej zostala a zaspala a spala ako zabitá.
Keď sa celkom zotmelo, prišli domov gazdovia tej chalúpky. Bolo to sedem trpaslíkov. Vracali sa z práce, cez deň vždy kutali v horách a dobývali rudu. Teraz zapálili svojich sedem kahancov, a ako sa v izbietke rozjasnilo, hneď spoznali, že tam niekto bol, všetko už nebolo tak pekne poupratované, ako keď odchádzali.
Prvý trpaslík povedal:
„Kto to sedel na mojej stoličke?“
Druhý:
„Kto to jedol z môjho tanierika?“
Tretí:
„Kto si to odlomil z môjho chlebíka?“
Štvrtý:
„Kto mi to zjedol zeleninky?“
Piaty:
„Kto to nabieral mojou vidličkou?“
Šiesty:
„Kto to krájal mojím nožíkom?“
Siedmy:
„Kto to pil z môjho pohárika?“
Potom sa prvý trpaslík obzrel a videl, že je na jeho postieľke vytlačená jamka, a povedal:
„Kto mi to pomädlil postieľku?“
Ostatní pribehli a volali:
„Aj na mojej postieľke niekto ležal.“
Ale keď siedmy pozrel na svoju postieľku, videl, že v nej leží Snehulienka a spí. Hneď zavolal ostatných, všetci sa okolo nej zbehli a vykrikovali údivom, doniesli svojich sedem kahancov a svietili si na ňu.
„Ach, bože môj, ach, bože môj,“ volali, „to je krásna panenka!“ a mali z nej takú radosť, že ju ani nebudili, nechali ju v tej postieľke spať. Siedmy trpaslík spal tú noc u ostatných šiestich, u každého hodinu, a dobre sa vyspali.
Ráno sa Snehulienka zobudila, a keď videla sedem trpaslíkov, zľakla sa ich. Oni sa však prívetivo opýtali:
„Ako sa voláš?“
„Volám sa Snehulienka,“ odpovedala.
„A ako si sa dostala k nám?“ vypytovali sa trpaslíci ďalej.
A tak im rozprávala, ako macocha prikázala poľovníkovi, aby ju zbavil života, lenže poľovník jej daroval život a ona potom celý deň bežala a bežala, až napokon našla ich chalúpku.
Trpaslíci sa hneď dohovorili a povedali:
„Ak sa nám chceš starať o domácnosť, variť, stlať, prať, šiť a plesť, a ak bude všade poriadok, môžeš u nás zostať a nič ti nebude chýbať.“
„To ja budem všetko rada robiť,“ povedala Snehulienka, „len keď ma tu necháte,“ a zostala u nich.
Pekne im gazdovala, mala všade poriadok a čisto. Oni ráno odchádzali do hôr, hľadali tam zlatú rudu, a keď sa večer vrátili, mali už jedlo vždy pripravené. Cez deň však musela byť Snehulienka sama doma, preto ju trpaslíci varovali:
„Len sa maj na pozore pred macochou, čoskoro sa dozvie, že si tu. Nikomu neotváraj!“
Kráľovná si myslela, že je zase už zo všetkých prvá a najkrajšia, spokojne si stala pred zrkadlo a povedala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
Ale zrkadlo odpovedalo:
„Kráľovná, vy ste krásna ako vždy, ale za horami a lesmi u siedmich trpaslíkov kdesi Snehulienka je krajšia ako vy.“
Kráľovná sa div nezvalila, keď to počula: vedela, že zrkadlo hovorí pravdu. Poľovník ju teda oklamal a Snehulienka je stále ešte nažive! A tak znovu rozmýšľala a vymýšľala, ako by ju zbavila života. Vedela, že jej závisť nedá spať, kým sama nebude najkrajšia v celej krajine. Napokon na niečo prišla. Namaľovala si tvár a tak dobre sa prezliekla za starú kramárku, že bola na nepoznanie. V tom prestrojení išla cez sedem hôr k siedmim trpaslíkom, tam zaklopala na dvere a zavolala:
„Kúpte pekný tovar, gazdiná, kúpte si.“ Snehulienka vyzrela z okna a povedala:
„Dobrý deň, tetuška, čo máte na predaj?“
„Dobrý tovar, pekný tovar,“ odpovedala kramárka, „stuhy a šnúrky všetkých farieb,“ a vybrala jednu šnúrku spletenú z pestrého hodvábu, ktorá sa len leskla.
Snehulienke sa zrazu zdalo, že bez tej šnúrky nemôže byť, a povedala si:
„Túto počestnú osobu predsa môžem pustiť do chalúpky.“ Hneď otvorila dvere a tú peknú šnúrku si kúpila.
„Uvidíš, ako ti bude pekne pristať,“ povedala kramárka. „Ukáž, ja ťa hneď zašnurujem, ty to ešte tak nevieš.“
Snehulienka netušila nič zlé, stala si pred ňu a dala si tou novou šnúrkou živôtik zašnurovať. Babka ju hbito zašnurovala, ale tak pevne utiahla, že Snehulienke došiel dych a zvalila sa na zem ako mŕtva.
„Tak, a máš po kráse,“ povedala macocha a náhlila sa preč.
Bolo už k večeru, trpaslíci prišli domov a hrozne sa zľakli, keď svoju Snehulienku našli na zemi: ležala bez dychu, bez pohnutia, ako mŕtva. Začali ju dvíhať, a keď videli, ako je tuho zašnurovaná, vzali nožnice a šnúrku prestrihli. Snehulienka hneď začala trošku dýchať a pomaly zas prišla k sebe. Keď trpaslíci počuli, čo sa tu stalo, povedali si:
„Stará kramárka, to nemohol byť nikto iný ako tá bezbožná macocha.“ A znovu napomínali Snehulienku:
„Maj sa na pozore, a keď my nie sme doma, živú dušu k sebe nepúšťaj.“
Hneď ako zlá kráľovná prišla domov, postavila sa pred zrkadlo a pýtala sa:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
A zrkadlo zase odpovedalo:
„Kráľovná, vy ste krásna ako vždy, ale za horami a lesmi u siedmich trpaslíkov kdesi Snehulienka je krajšia ako vy.“
Keď to začula, všetka krv sa jej od strachu nahrnula k srdcu: videla, že Snehulienka zase ožila. „Však ja už niečo vymyslím,“ povedala, „čo ťa zahubí!“ A pretože vedela aj čarovať, išla do svojej tajnej komory a urobila jedovatý hrebeň. Potom sa prezliekla a premenila zase na inú starú kramárku a vydala sa cez sedem hôr k siedmim trpaslíkom. Tam zaklopala na dvere a volala:
„Dobrý tovar nosím, dobrý tovar mám! Kúpte si ho v samote, lacno vám ho dám!“
Snehulienka vyzrela a povedala:
„Len choďte zas ďalej, tu nič nepredáte, ja nesmiem do chalúpky nikoho pustiť.“
„Tak sa aspoň pozri, to azda môžeš,“ odpovedala babka, vytiahla hrebeň napustený jedom a držala jej ho pred očami. Hrebeň sa Snehulienke zase tak zapáčil, že sa dala obalamutiť a dvere otvorila. Keď sa dohodli, koľko za neho, povedala babka:
„A navyše ťa ešte sama pekne učešem.“
Snehulienka zabudla na opatrnosť a súhlasila. Ale sotva ju babka učesala a zastrčila jej hrebeň do vlasov, začal jed pôsobiť a Snehulienka padla v mrákotách na zem.
„No vidíš, ty krásavica,“ povedala tá jedovatá babizňa, „bola si, už nie si,“ a odišla.
Našťastie už bolo takmer k večeru a sedem trpaslíkov sa vrátilo domov. Keď videli Snehulienku ležať ako mŕtvu na zemi, hneď mali podozrenie, že tu zas bola macocha, hľadali a hľadali, až našli jedovatý hrebeň. Len čo jej ho z vlasov vytiahli, prišla Snehulienka zase k sebe a rozprávala, čo sa prihodilo. Znovu ju varovali, aby sa mala na pozore a nikomu dvere neotvárala.
Kráľovná si doma stala pred zrkadlo a povedala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
A ono odpovedalo ako predtým:
„Kráľovná, vy ste krásna ako vždy, ale za horami a lesmi u siedmich trpaslíkov kdesi Snehulienka je krajšia ako vy.“
Keď počula zrkadlo takto hovoriť, to sa už od zlosti len triasla. „Snehulienka musí zmiznúť zo sveta,“ zvolala, „aj keby ma to malo život stáť!“ Potom sa zamkla vo svojej tajnej komore, kam sa nikto iný nedostal, a tam urobila jedovaté, smrteľne jedovaté jablko. Navonok vyzeralo krásne, žlté s červeným líčkom, a priam lákalo na zahryznutie, ale kto by z neho kúsok zjedol, ten musel umrieť. Keď mala jablko hotové, namaľovala si tvár, prezliekla sa za starú roľníčku a vydala sa cez sedem hôr k siedmim trpaslíkom. Tam zaklopala, Snehulienka vystrčila hlavu z okienka a povedala:
„Nesmiem sem živú dušu pustiť, mojich sedem trpaslíkov mi to zakázalo.“
„Aj dobre,“ odpovedala roľníčka, „však ja svoje jabĺčka odbudnem. Tu máš, jedno ti dám.“
„Nie,“ povedala Snehulienka, „ja nesmiem od nikoho nič vziať.“
„Bojíš sa, že je jedovaté?“ povedala babka, „pozri sa, rozkrojím jablko na dve polovice, červenú ti dám a žltú zjem sama.“ Jablko mala tak dômyselne urobené, že len červená polovica bola otrávená.
Snehulienka mala na to pekné jabĺčko veľkú chuť, a keď videla, že si roľníčka zahryzla, nemohla už dlhšie odolávať, natiahla ruku z okna von a vzala si tú jedovatú polovicu. Ale len čo sústo ochutnala, padla mŕtva k zemi. Kráľovná sa na ňu zadívala, zasmiala sa zlým smiechom a povedala:
„Biela ako sneh, červená ako krv a čierna ako eben! Tentoraz ťa už tvoji trpaslíci prebudiť nedokážu.“
A keď sa doma zrkadla opýtala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
napokon odpovedalo:
„Kráľovná, vy ste v tejto krajine najkrajšia.“
Teraz už tá závistlivá duša nemala komu závidieť a po dlhom čase prvý raz mohla pokojne spať.
Keď večer prišli trpaslíčkovia domov, našli Snehulienku ležať na zemi, ale už nedýchala, bola mŕtva. Zodvihli ju, hľadali, či nenájdu zas niečo jedovaté, rozšnurovali ju, pretiahli jej vlasy hrebeňom, umývali ju vodou aj vínom, ale všetko to nebolo nič platné, milá Snehulienka bola mŕtva a mŕtva zostala. Položili ju na nosidlá, všetci si sadli okolo a plakali za ňou, a tak ju oplakávali celé tri dni. Potom ju chceli pochovať, ale Snehulienka stále ešte vyzerala ako živá a stále ešte mala svoje krásne červené líčka. A tak si povedali:
„Tento sviežy pučik predsa nemôžeme zahrabať do čiernej zeme.“ Zo svojho striebra vytepali krásnu truhlu, dali na ňu urobiť sklenené veko, aby na Snehulienku bolo zo všetkých strán vidieť, mŕtvu do truhly uložili a navrch napísali zlatým písmom jej meno. Potom truhlu postavili na najbližšom vrchu pod košatý dub a jeden trpaslík pri nej vždy zostal na stráži.
Aj lesné zvieratká sa prichádzali pozrieť na Snehulienku, a keď niekedy trpaslík driemal, strážili namiesto neho, najčastejšie líštička. A na dube jej cez deň húkali lesné holuby a v noci sova.
Dlho a dlho tak ležala Snehulienka v truhle, ale nemenila sa, vyzerala stále, akoby len spala, stále ešte biela ako sneh, červená ako krv, vlasy čierne ako eben.
Po čase do toho lesa zablúdil jeden kráľovič a prišiel k trpaslíkom do chalúpky na noc. Pod dubom na vrchu uvidel v sklenenej truhle krásnu Snehulienku a tak sa do nej zadíval, že povedal trpaslíkom:
„Nechajte mi ju, dám vám za ňu, čo budete chcieť.“
Ale trpaslíci odpovedali:
„Snehulienku my nedáme ani za všetky poklady sveta.“
„Tak mi ju darujte. Musím mať Snehulienku pri sebe a pozerať sa na ňu, inak nemôžem žiť. Darujte mi ju, budem ju opatrovať ako oko v hlave.“
Keď tak veľmi prosil, trpaslíci sa nad ním zľutovali a truhlu mu darovali. Kráľovič zavolal svojich sluhov, aby ju odniesli na zámok. Ale truhla bola ťažká a cesta nepriechodná, nosiči klopýtali cez kamenie, cez korene, až jeden klesol na koleno, truhla narazila o zem a Snehulienke pritom z hrdla vyskočil ten kúsok otráveného jablka. Kým znovu vykročili, Snehulienka otvorila oči, zodvihla sklenené veko, posadila sa a udivene sa obzerala.
„Ach, kde som?“ zvolala.
„U mňa si,“ odpovedal jej kráľovič celý šťastný a rozprával, čo sa s ňou prihodilo. Nakoniec povedal:
„Mám ťa nadovšetko rád. Poď so mnou k otcovi a buď mojou ženou.“
Snehulienka s ním rada išla a na zámku im hneď chystali slávnu svadbu a pozývali na ňu hostí z diaľky-široka.
Aj Snehulienkina zlá macocha bola pozvaná. Kráľovná sa na to krásne vystrojila, stala si pred zrkadlo a povedala:
„Zrkadlo, zrkadielko najmilšie, ktorá je v mojej krajine najkrajšia?“
Zrkadlo odpovedalo:
„Kráľovná, vy ste krásna ako vždy, ale mladá kráľovná je krajšia ako vy.“ Zlá kráľovná zlostne vykríkla, ale potom na ňu padla hrozná úzkosť. Už chcela dať vypriahnuť, že nikam nepôjde, ale predsa len jej to nedalo, taká bola žiadostivá uvidieť mladú kráľovnú, ktorá je krajšia ako ona.
Keď vstúpila do siene a spoznala Snehulienku, zostala ako skamenená, nemohla ani o krok ďalej a klesla na najbližšie sedadlo. Ani necítila, že jej trpaslík vyzul črievičky a že jej obúva iné. Boli to črievice z ryšavého zlata, so železnou podošvou, ktoré pre ňu ukuli trpaslíci v lese. A teraz ju všetkých sedem trpaslíkov obstúpilo, jeden mal gajdy, ostatní píšťalu alebo flautu, začali hrať a ona sa chtiac-nechtiac musela dať do tanca. Trpaslíci ju tak vyviedli zo zámku a išli ďalej a ďalej a stále vyhrávali a ona v tých črievicach stále tancovala. Nakoniec všetci zmizli v lese a zlú kráľovnú potom už nikto nikdy nevidel. Črievice trpaslíkov ju utancovali.