Praděd

Ako nad Krkonošami kedysi panoval Krakonoš, tak Jeseníkom vládol veľký a mocný Praděd. Jeho sídlo bolo až pod oblakmi, na temene najvyššej z jesenických hôr. Z horských výšin schádzal Praděd do dolín, v ktorých stáli ľudské obydlia; rád sa dal spoznať dedinčanom a zapriadal s nimi rozhovory. Objavoval sa vraj v mnohých podobách; najčastejšie ako starec s rozviatou bradou, ale aj ako lesník, či dokonca pastierik. Dobrí ľudia sa ho nemuseli obávať, tým neublížil; štedrosť a súcitné srdce odmeňoval, len lakomstvo a sebectvo trestal.
Prvý vraj uzrel Praděda ovčiak menom Konrád. Keď pásol ako obvykle ovce na lúke za dedinou, zdalo sa mu, že ho niekto volá. Vyľakane sa obzrel, ale nikde ani živáčika.
Avšak o chvíľu opäť ten hlas, akoby na krídlach vetríka nesený:
„Konráde! Konráde!“
A zrazu sa rozovrela zem a pred preľaknutým pastierom sa začernela skalná štrbina. Z tej pukliny potom vystúpila vysoká postava s dlhou bielou bradou.
Úbohý Konrád sa roztriasol, ale starcova tvár bola prívetivá a jeho modré oči si ho láskavo prezerali.
„Konráde, doslechol som sa, že máš na pastve najlepšie ovce z dediny,“ oslovil starec pastiera.
„Daj mi jednu! Som Praděd, vládca týchto hôr.“
Konrád bez odvrávania poslúchol. Vyhľadal najtučnejšiu z oviec a priviedol ju starcovi.
„Dobre si vykonal, čo som Ti prikázal,“ pochválil ho Praděd. „Splnil si moje želanie a teraz je rad na mne, aby som sa Ti odmenil.“
Ťahal si v zamyslení svoju dlhú bielu bradu, až konečne povedal:
„Zavediem Ťa do svojho podzemného zámku, do ktorého dosiaľ noha smrteľníka nevkročila. Uvidíš moju prebohatú klenotnicu a sám si vyberieš dar.“
Konrád videl, že do priepasti v zemi vedú pohodlné schody. A Praděd mu už kynul, aby šiel za ním. Ovčiak sa bál, ale predstava bohatstva, ktoré môže ľahko získať, premohla bázeň a Konrád zostupoval za starcom do podzemia.
Došli k bráne podzemného zámku a Praděd ju jediným pohybom ruky otvoril. Ležali tam drahocenné poklady, až ovčiakovi oči prechádzali.
„Za odmenu si vezmi, čo sa Ti páči,“ povedal starec láskavo, prebieral si prstami svoju bielu bradu a usmieval sa, keď videl Konrádov úžas. „Ale môžeš si vziať iba jediný kúsok!“ pridal varovne.
„Len jediný kúsok?“ vydýchol ovčiak sklamane.
„Áno, len jediný!“ povedal Praděd a trochu sa zamračil. „Keby si porušil, čo Ti prikazujem, a vzal si čo i len trochu z mojich pokladov navyše, zle sa Ti povodí.“
Toľko povedal vládca Jeseníkov a v tú ránu zmizol.
Len čo ovčiak osamel, pristúpil bližšie k podzemným pokladom. Ach, čo tam bolo prekrásnych vecí! Zlaté prstene a strieborné poháre, náhrdelníky vykladané drahými kameňmi a briliantové brošne a spony ..... čo si z toho množstva vybrať, keď jeden kúsok je krajší ako druhý? Konrád si dodal odvahy a bral tie vzácne predmety do rúk. Čím dlhšie si ich prezeral, tým viac sa mu zdalo nemožné vybrať z nich ten najcennejší.
Pobehoval v podzemnej klenotnici ako zbavený zmyslov, vzal jeden predmet do ruky, ale zase ho hneď pustil, až zazvonil o skalu, lebo uzrel ešte krajší, a ten zase odložil pre ďalší, ktorý sa mu videl zo všetkých vôbec najkrajší ..... Veď sa nadarmo nehovorí: daj psovi kosť, bude chcieť mäso! A tak to bolo aj s ovčiakom ..... nevedel, čo vziať, aby neprerobil!
Nakoniec si predsa len vybral nádherne tepaný zlatý svietnik. Keď však pozrel na hromady klenotov, skvostov a šperkov, premohla ho ľútosť, že by ich mal v podzemí zanechať, a on si v zhone napchal vrecká všetkým, na čo práve dosiahol. Potom bežal rýchlo k bráne.
Lenže čo to ..... bránu nemohol nájsť! Dobre si pamätal, kadiaľ do klenotnice prišiel, ale namiesto brány tam našiel len hladké kamenné steny. Behal ako posadnutý ..... všade len steny!
Unavený padol na zem. Vtedy sa pred ním zjavil Praděd, už nie usmiaty starec s bielou bradou, ale zamračený vládca hôr a podzemia.
„Neposlúchol si moju radu, Konráde, a preto mi zaplatíš životom!“ zahrmel. „Jediný človek, ktorý uzrel moje poklady, si Ty. Už nikto z hamižného ľudského plemena ich neuvidí.“
Mávol palicou, zo skaly zišiel blesk a hromovo zahrmelo. Zem sa zatriasla, skaly sa zrútili a pochovali v podzemnej klenotnici ovčiaka Konráda, ktorý v sebe nedokázal premôcť ľudskú lakomosť a túžbu po bohatstve.
Rozpráva sa, že vtedy sa nebo razom zahalilo a z oblohy sa spustili spústy vody. Smolné končiare starých jedlí sa vo vetre ohýbali a lámali a hukot víchrice akoby nikdy nemal ustať. Pohoria sa otriasali, krásna lúka, na ktorej Konrád pásol ovce, zmizla a na jej mieste sa vztýčila vysoká hora, ktorá navždy zavalila podzemné poklady.
Vysoko v oblakoch dvíha od tých čias svoje holé temeno mocný Praděd. Vzdialený od ľudských starostí vládne jesenickým velikánom a stráži podzemné bohatstvo hôr na severe.