Osliček

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ a jedna kráľovná, ktorí boli bohatí a mali všetko, čo si zaželali, len nemali žiadne dieťa. Kvôli tomu sa kráľovná dňom i nocou trápila:
„Som ako pole, na ktorom nič nerastie.“
Napokon Boh splnil jej želanie, keď však dieťa prišlo na svet, nevyzeralo ako ľudské dieťa, ale bolo to osliatko. Keď ho matka uvidela, spustila krik a nárek, že by radšej nemala žiadne dieťa ako toto osliatko, a prikázala, aby ho hodili do vody, kde by poslúžilo rybám ako potrava.
Ale kráľ povedal:
„Nie, Boh nám to dieťa daroval, bude teda mojím dedičom a po mojej smrti zasadne na kráľovský trón a ponesie na hlave kráľovskú korunu.“
Tak bol osliček vychovávaný ako princ a dali mu meno Cyprián. Bol veselej povahy, skákal sem a tam, hral sa a mal rád nadovšetko hudbu. Jedného dňa šiel teda Cyprián k jednému vychýrenému majstrovi na lutnu a povedal:
„Nauč ma tiež hrať, chcel by som vedieť hrať na lutne ako ty.“
„Milý pane,“ odvetil lutnista, „to bude pre vás dosť ťažké, vaše prsty na to nie sú uspôsobené, sú príliš veľké, bojím sa, že so strunami to nezvládnete.“
Ale žiadne výhovorky nepomohli, osliček bol neústupný a usilovný a chcel vedieť hrať na lutne rovnako dobre ako jeho majster.
Raz šiel zamyslený Cyprián na prechádzku, až prišiel k jednej studni, pozrel sa dovnútra a tu na hladine lesklej ako zrkadlo zazrel svoju osliu tvár. To ho veľmi zarmútilo, tak sa vydal do širokého sveta a vzal si so sebou len jedného verného priateľa. Putovali tu i tam, napokon prišli do jednej ríše, kde panoval jeden staručký kráľ, ktorý mal jednu jedinú, avšak prekrásnu dcéru.
Cyprián povedal:
„Tu sa zdržíme!“ a zabúchal na bránu. „Otvorte, hostia prišli a žiadajú o dovolenie vstúpiť!“
Ale nikto neotvoril. Tak si Cyprián sadol, vzal svoju lutnu a hrabol prednými nohami do strún a krásne hral. Vtedy vrátnik užasnuto vyvalil oči, utekal ku kráľovi a volal:
„Pane, vonku pred bránou sedí osliček, hrá na lutne tak dobre ako nejaký majster.“
„Tak mi toho muzikanta priveď,“ povedal kráľ.
Keď osliček vstúpil, začali sa všetci tomu muzikantovi smiať. Chceli ho posadiť za stôl medzi paholkov, aby sa tam najedol a napil, ale s tým bol Cyprián nespokojný a povedal:
„Ja nie som žiadny obyčajný osol zo stajne, som urodzený.“
Vtedy mu povedali:
„Ak ti to nevyhovuje, sadni si k vojakom.“
„Nie,“ odvetil Cyprián, „ja budem sedieť len vedľa kráľa!“
Kráľ sa tej smelej reči zasmial a dobre naladený povedal:
„No dobre, nech je po tvojom, ako si želáš, osliku, poď sem vedľa mňa.“
Potom sa kráľ opýtal:
„Osliku, ako sa ti páči moja dcéra?“
Cyprián otočil hlavu, dievča si poprezeral a odvetil:
„Je taká krásna, že som skutočne krajšiu ešte nevidel.“
„Tak sa môžeš posadiť vedľa nej!“ ponúkol mu kráľ.
„To je mňa hodné,“ súhlasil Cyprián spokojne a sadol si vedľa princeznej, jedol a pil a vedel si pri tom vyberane a dvorne počínať.
Keď sa to urodzené zvieratko nejaký čas zdržiavalo na kráľovskom dvore, pomyslelo si:
„Načo je to všetko, musíš opäť domov.“
Cyprián smutne zvesil hlavu, predstúpil pred kráľa a žiadal ho o prepustenie z dvora. Ale kráľ si oslíka obľúbil a povedal:
„Osliku, čo ti je? Tváriš sa kyslo ako krčah plný octu. Zostaň pri mne, ja ti dám, čo si budeš priať. Chceš zlato?“
„Nie,“ povedal osliček a zatriasol hlavou.
„Chceš šperky a drahokamy?“
„Nie.“
„Chceš polovicu mojej ríše?“
„Ach, nie.“
Vtedy sa kráľ opýtal:
„Keby som tak vedel, s čím by si bol spokojný. Nechceš za ženu moju dcéru?“
„Áno,“ odvetil osliček, „to by som bol spokojný.“
A Cyprián bol zrazu veselý a dobrej mysle, pretože princeznú si veľmi želal.
Tak oslávili veľkú a nádhernú svadbu.
Večer, keď nevestu a ženícha viedli do spálne, chcel kráľ vedieť, či sa osliček bude správať uhladene a dvorne, a preto prikázal jednému sluhovi, aby sa tam ukryl.
Keď boli manželia v spálni osamote, Cyprián zapchal kľúčovú dierku a keď si myslel, že sú celkom sami, vtedy zrazu zhodil svoju osliu kožu a stál tu ako krásny, urodzený mladík.
„Teraz vidíš,“ povedal, „kto som a tiež vidíš, že tvoj muž nie je nikto bezvýznamný!“
Tomu bola nevesta rada, pobozkala ho a mala ho zo srdca rada. Keď nastalo ráno, vyskočil Cyprián a natiahol na seba opäť zvieraciu kožu, že by si žiadny človek nebol pomyslel, kto je vnútri.
Čoskoro prišiel starý kráľ:
„Pozri,“ zvolal, „aký je ten osliček veselý!“
„Ty si iste smutná,“ povedal kráľ svojej dcére, „že si za muža nedostala poriadneho človeka.“
„Nie, milý otče, ja ho veľmi milujem, akoby bol najkrajší na svete, on je mi milší než život.“
Kráľ sa tej reči začudoval, ale sluha, ktorý tam bol ukrytý, prišiel a všetko mu objasnil.
Kráľ však povedal:
„To nemôže byť pravda!“
„Tak strážte nasledujúcu noc sám, uvidíte to na vlastné oči! A viete čo, Veličenstvo? Vezmite mu tú kožu a hoďte ju do ohňa, potom bude musieť zostať vo svojej pravej podobe.“
„Dobrá rada,“ povedal kráľ.
Večer, keď novomanželia spali, vkradol sa kráľ dovnútra a keď prišiel k posteli, videl tam v mesačnom svetle odpočívať statného mladíka, oslia koža bola položená na zemi. Kráľ kožu vzal a nechal rozložiť poriadny oheň a sám pri ňom vyčkal, kým nezhorela na prach. Pretože však chcel vedieť, ako sa okradnutý zachová, zostal celú noc na stráži a načúval.
Keď sa Cyprián pri prvých slnečných lúčoch zobudil, vstal a chcel si natiahnuť osliu kožu, ale nemohol ju nájsť. Vtedy sa zľakol a povedal plný smútku a strachu:
„Teraz musím ujsť!“
Keď vyšiel von, stál tam kráľ a povedal:
„Môj synu, kamže máš tak naponáhlo? Čo zamýšľaš? Zostaň predsa tu, si pekný muž, nemusíš odísť. Dám ti polovicu kráľovstva a po mojej smrti budeš kráľom celej ríše.“
„Áno, dobrý začiatok teda vezme aj dobrý koniec, ako to má byť!“ povedal Cyprián. „Zostanem s vami.“
Tak mu dal kráľ polovicu kráľovstva, keď potom po roku zomrel, panoval Cyprián celej ríši a po smrti svojho otca k nej pripojil ešte druhé kráľovstvo a žili s princeznou spokojne a šťastne až do konca svojich dní.