Ako sa kováč stal zaťom a dedičom francúzskeho kráľa

Bol raz jeden francúzsky kráľ, bohatý ako more, statočný ako lev a spravodlivý ako zlato. A predsa ten francúzsky kráľ nebol šťastný. Mal totiž jedinú dcéru, krásnu ako deň a múdru ako kniha, a tá dcéra bola taká smutná, že sa nikdy, nikdy ani neusmiala. Veď jej aj hovorili Princezná Smutná Tvárinka. Ale to nie je všetko. Okrem tejto dcéry mal ten francúzsky kráľ ešte jedno trápenie. Hoci mal v stajni sedemsto krásnych vraníkov, čiernych ako noc, najviac miloval svojho jediného belúša. A ten belúš bol taký zlý, taký divoký, že ho ani najšikovnejší kováč v kráľovstve nedokázal podkuť. Veď mu aj hovorili Belúš Lamželezo. A tak sa teda ten francúzsky kráľ kvôli svojej dcére a kvôli svojmu koňovi trápil a trápil, až to raz už nevládal vydržať a poslal po bubeníka svojho kráľovského mesta. Keď bubeník prišiel, dal mu kráľ sto dukátov a hovorí:
„Bubeník, tu máš sto dukátov. Choď širokým svetom od mesta k mestu, od dediny k dedine, od samoty k samote a všade rozhlasuj: Kto rozosmeje jedenkrát jedinkrát Princeznú Smutnú Tvárinku a kto podkuje Belúša Lamželeza, ten sa stane zaťom a dedičom francúzskeho kráľa!“
Bubeník zabubnoval a povedal:
„Ratata bum, pán kráľ, stane sa, ako si prikázal.“
A hneď sa pustil širokým svetom od mesta k mestu, od dediny k dedine a od samoty k samote rozhlasovať vôľu francúzskeho kráľa. Od tej chvíle sa ku kráľovskému zámku začali zo všetkých štyroch strán sveta schádzať nápadníci, aby rozosmiali princeznú a podkuli belúša. Prišlo ich veľa, ale práve toľko ich zase odtiahlo, a všetci s nepochodením a s posmechom. Ale v tom čase býval vo francúzskom kráľovstve v jednej dedinke pri starej mamičke jeden mladý a smelý kováč. Raz večer pri jedle hovorí ten mladý kováč mamičke:
„Mamička, zajtra pôjdem ku kráľovskému dvoru rozosmiať Princeznú Smutnú Tvárinku a podkuť Belúša Lamželeza, aby som sa stal zaťom a dedičom francúzskeho kráľa.“
„Len choď, synáčik,“ odpovedala mu na to mamička, „Pán Boh Ťa prevádzaj. A tu máš na cestu štyri strieborné a jeden zlatník po nebohom otcovi.“ Potom si mamička ľahla spať, ale synček nie, ten vzal svoje strieborniaky a zlatník, a namiesto toho, aby si ich uložil do torby na cestu, pustil sa do nich svojím kováčskym kladivom. Zo štyroch strieborniakov vykul štyri strieborné podkovy, zo zlatníka dvadsaťosem klincov, do každej podkovy sedem. Až potom išiel spokojne spať. Na úsvite sa kováč rozlúčil s mamičkou a vyrazil ku kráľovskému dvoru, na hlave baretka, v ruke palica a cez plece torba s kladivom, striebornými podkovami, zlatými klincami, kusom chleba a čutorou plnou vína. Keď už išiel asi pol dňa, dostal kováč hlad. Posadil sa pri ceste, otvoril torbu a pustil sa do jedla. Lenže na susednom políčku spieval práve v tú chvíľu cvrček, čierny ako smola. Len čo uvidel kováča, pribehol k nemu a hovorí:
„Cr cr crr! Dobrý deň, kováč.“
„Dobrý deň, cvrček,“ odpovedal kováč. „Čože by si rád?“
„Cr cr crr! Kováč, chcem vedieť, kam ideš.“
„Cvrček, ja idem ku kráľovskému dvoru rozosmiať Princeznú Smutnú Tvárinku a podkuť Belúša Lamželeza, aby som sa stal zaťom a dedičom francúzskeho kráľa.“
„Cr cr crr! Kováč, vezmi ma so sebou. Možno, že Ti aj preukážem službu.“
„Ale prečo nie, cvrček! Tak poď, hop, zahryzni sa mi do brady.“ Cvrček vyskočil, zahryzol sa kováčovi do brady a kováč išiel ďalej.
Keď už išiel skoro celý deň, dostal kováč chuť na večeru. Sadol si pri ceste a dal sa do jedla. Lenže na susednom poli hrýzla práve v tú chvíľu myška zrno. Len čo uvidela kováča, pribehla k nemu a hovorí:
„Kvik kvik kvik! Dobrý deň, kováč.“
„Dobrý deň, myška.“ odpovedal kováč. „Čo by si rada?“
„Kvik kvik kvik! Kováč, chcem vedieť, kam ideš.“
„Myška, ja idem ku kráľovskému dvoru rozosmiať Princeznú Smutnú Tvárinku a podkuť Belúša Lamželeza, aby som sa stal zaťom a dedičom francúzskeho kráľa.“
„Kvik kvik kvik! Kováč, vezmi ma so sebou. Možno, že Ti preukážem službu.
„Ale prečo nie, myška! Tak poď, hop, zahryzni sa mi do baretky.“ Myška vyskočila, zahryzla sa kováčovi do baretky a kováč išiel ďalej.
Keď sa zotmelo, zastavil sa na nocľah v jednej krčme. K ránu sa zrazu preberie, niečo ho pichlo do nosa. „Kováč, hore, vstávaj. Už si spal dosť, lenivec jeden!“ počul junák tenký hlások z vlastného nosa.
Celý udivený hovorí:
„A kto si, že Ťa počujem, ale nevidím?“
„Kováč, ja som Matka blch a zahryzla som sa do špičky Tvojho nosa. Chcem vedieť, kam ideš.“
„Matka blch, ja idem ku kráľovskému dvoru rozosmiať Princezničku Smutnú Tvárinku a podkuť Belúša Lamželeza, aby som sa stal zaťom a dedičom francúzskeho kráľa.“
„Kováč, vezmi ma so sebou. Možno, že Ti preukážem službu.“ Kováč poslúchol a s cvrčkom na brade, myšou na baretke a blchou na špičke nosa kráčal ďalej rovno ku kráľovskému dvoru.
Tri hodiny po východe slnka sedel už na kamennej lavici pri hlavnej bráne do kráľovského paláca. Sluhovia a slúžky sa zbehli okolo neho a so smiechom sa ho pýtali:
„Kováč, kam ideš?“ Ale kováč sa nedal zmiasť:
„Dobrí ľudia, ja si idem pohovoriť s francúzskym kráľom a Princezničkou Smutnou Tvárinkou.“
„Kováč, tamto práve ide kráľ z kostola.“ A naozaj, kráľ práve vychádzal z kostola a Princezná Smutná Tvárinka s ním. Kováč sa bez bázne a strachu postavil pred nich a hovorí:
„Dobrý deň, Princeznička Smutná Tvárinka! Prišiel som Ťa rozosmiať, aby som sa stal Tvojím mužom. Dobrý deň, francúzsky kráľ! Prišiel som Ti podkuť Belúša Lamželeza, aby som sa stal Tvojím zaťom a dedičom.“ Keď Princeznička Smutná Tvárinka uvidela ženícha s cvrčkom na brade, myšou na baretke a Matkou blch na špičke nosa, dala sa do veselého smiechu. Ale kováč sa nedal zmiasť a hovorí:
„Francúzsky kráľ, prvá polovica mojej práce je hotová. Princezná Smutná Tvárinka sa prvýkrát v živote dala do smiechu.“
„Máš pravdu, kováč,“ povedal francúzsky kráľ. „ale teraz ešte musíš ísť do konyušiarne a podkuť môjho Belúša Lamželeza.“
Ale kováč sa nezľakol a hovorí:
„Francúzsky kráľ, ako rozkazuješ!“
A všetci traja sa odobrali do konyušiarne. Tam vytiahol kováč z torby štyri strieborné podkovy a dvadsaťosem zlatých klincov. Francúzsky kráľ a Princezná Smutná Tvárinka len otvárali oči. „Kováč, takéto podkovy a klince sa nenájdu na celom svete!“
„Veď ja nie som obyčajný podkúvač, francúzsky kráľ! Uvidíš, čo viem!“ Lenže veľký Belúš Lamželezo, ten sa len tak nedal. Len čo zazrel kováča, začal sa vzpínať, kopať a erdžať, že ho bolo počuť na dobrých sedem honov. Ale kováč sa nedal zmiasť a hovorí:
„Cvrček, myška, blcha, do práce!“
Cvrček skočil Belúšovi Lamželezovi do ucha a začal cvrkať, myška mu skočila do druhého ucha a začala kvikať a Matka blch sa mu zahryzla do nozdier. Úbohý Belúš Lamželezo bol z toho taký vyjavený, popichaný a unavený, že sa nakoniec dal rád podkuť, len keď ho tie ničomné zvieratká prestali trestať. Kováč ho pekne podkul na všetky štyri, dal mu uzdu, pripol mu sedlo a potom sa bez bázne a strachu na Belúša Lamželeza vyšvihol.
„Hijo, hijo!“ vykríkol a kôň s ním vyšiel na dvor.
A tu kováč hovorí:
„Francúzsky kráľ, aj druhá polovica mojej práce je hotová. Belúš Lamželezo je podkutý na všetkých štyroch a ja som sa stal Tvojím zaťom a dedičom.
„Kováč, máš pravdu,“ povedal francúzsky kráľ. „Princezná Smutná Tvárinka bude Tvoja ešte dnes. Správca, bež po pána farára. A Vy, sluhovia a slúžky, pripravte veľkú svadobnú hostinu, akú svet nevidel.“
Správca priviedol farára, sluhovia a slúžky vystrojili hody a bola svadba, akú svet nevidel. Pozvali na ňu celý palác, celé mesto a aj kováčovu mamičku z dediny. A nezabudli ani na cvrčka, myšku a Matku blch. Cvrček na tej svadbe hral, až si husle rozladil, myška na tej svadbe jedla, div sa tort neprejedla, a Matka blch zase pila, až sa vínom opila. Tak sa stal mladý kováč zaťom a dedičom francúzskeho kráľa.