Šťastie a nešťastie

Bol jeden chudobný človek. Nemal ani dobytok, ani náradie. Len kopu detí. Keď prišla jar, nemal čím orať. Ostatní išli na pole s pluhom. Chudák vzal na plece motyku a išiel. Cestou stretol dve krásne panny. Jedna sa volala Šťastie a tá druhá Nešťastie. Chvíľu si ho obzerali a potom mu zastúpili cestu:
„Kam ideš, človeče,“ usmiala sa jedna z nich.
„Moje zlaté panenky, postihlo ma nešťastie. Nemám čím orať. Neviem, ako by som uživil svoje deti.“ Krásne panny prikývli a povedali:
„Niečo ti darujeme.“ Panna Šťastie sa obrátila na pannu Nešťastie. „Keď je tento človek tvoj, niečo mu daruj.“ A tak mu Nešťastie darovalo päť zlatých. „Choď domov a kúp si vola. Budeš mať čím orať.“
Chudák prišiel domov a schoval peniaze do hrnčeka so soľou. Na druhý deň prišla susedka, bohatá gazdiná.
„Nemám doma ani štipku soli. Trochu by som jej potrebovala,“ povedala gazdiná.
„Tamto stojí hrnček. Je v ňom soľ,“ povedala chudákova žena. A gazdiná si hrnček aj so soľou odniesla. Keď chudák prišiel domov, začal hľadať hrnček so soľou. Pýtal sa ženy, ale tá o žiadnych peniazoch nevedela. Priznala sa, že hrnček so soľou odniesla susedka gazdiná. Chudák bežal za gazdinou, aby mu peniaze vrátila. Gazdiná sa len smiala. Kde by on, chudák, zobral toľko peňazí. Chudák nevedel, čo počať. Nikto mu neveril. Vyzeralo to, že nehovorí pravdu a že ich chce neprávom získať. Tak prišiel chudák o peniaze, ktoré dostal od Nešťastia. Plakal, ale nikto mu nepomohol. Vzal teda motyku a išiel znova na pole. A opäť stretol krásne panny. Ani ich od samého žiaľu nespoznal. Ale ony spoznali jeho. A pýtali sa ho ako predtým. A on im odpovedal ako predtým. Nešťastie mu po chvíľke váhania darovalo 10 zlatých.
Chudák prišiel domov a schoval peniaze medzi ďatelinu. Bál sa, že ich niekto nájde. Na druhý deň prišla zase bohatá gazdiná a prosila o trávu pre ich teľatá. Chudákova žena jej ju rada dala.
Chudák sa ponáhľal domov. Tešil sa, že peniaze prepočíta. Ale keď nevidel ďatelinu, bežal za ženou. Ako vkročil do izby, začal nadávať. A zase bolo ako predtým. Chudákova žena plakala, že nič nevedela. Gazdiná sa chudákovi smiala, ale chudák sa práva nedovolal. Nikto mu neveril. Chudák prestal veriť, že je nejaká spravodlivosť. Vzal motyku a odišiel na pole. Cestou stretol opäť tie dve krásne panny. Panny sa zastavili a vypytovali sa chudáka, čo všetko ho postihlo.
„Vidíš,“ povedalo Nešťastie druhej panne, „moje dary tomuto chudákovi neprospievajú. Daruj mu niečo ty!“ Šťastie sa usmialo a darovalo chudákovi dva groše a povedalo:
„Choď k rieke, budú tam loviť ryby, ale žiadne nechytia. Popros, aby na tvoje šťastie vytiahli siete.“
Chudák urobil, čo mu Šťastie poradilo. Poprosil rybárov, aby na jeho šťastie vytiahli siete. Len čo rybári začali siete vyťahovať, bolo v nich zrazu toľko rýb, že ich nemali ani kam dávať. Rybári boli takí prekvapení, že sa ho pýtali, čo mu majú dať.
„Predajte mi rýb za dva groše,“ usmial sa chudák. A predali mu za dva groše jednu rybu a druhú mu k tomu pridali darom. Chudák vzal obe rybky a išiel domov. Dal ich žene, aby ich uvarila. Ale žene bolo rybiek ľúto a nechala ich nažive. Vtom išiel dedinou bohatý pán, ktorý bol veľmi smutný. Keď začul od chudáka, že má dve rybky, ktoré dokážu každého rozveseliť, bohato ho odmenil a rybičky si odviezol so sebou domov. Tak našiel chudák svoje šťastie len pomocou dvoch grošov.