Chudobný mlynár a mačka

Tovarišom sa od čiapky i od úst práši, tým, čo pekne počúvajú, nadelíme po rozprávke veľa sladkej kaše.
Žil raz jeden starý mlynár, sám, bez ženy a bez detí.
Tovarišom sa od čiapky i od úst práši, tým, čo pekne počúvajú, nadelíme po rozprávke veľa sladkej kaše.
Žil raz jeden starý mlynár, sám, bez ženy a bez detí. Staral sa o mlyn s tromi tovarišmi a práca ho už zmáhala.
Zavolal si svojich pomocníkov a hovoril:
„Je načase, aby som nechal remeslo a vyhrieval si chrbát pri peci. Choďte, a kto mi privedie najlepšieho koňa, tomu odovzdám mlyn a stane sa mlynárom. Nebudem od neho chcieť viac, než aby mi až do smrti dával jesť.“
Tovariši súhlasili a hneď sa chystali na cestu. Najmladší z nich sa volal Janko. O ňom obaja starší tovariši mysleli, že je hlúpy. Posmievali sa mu a radili, aby zostal doma. Prečo by chodil do sveta, keď sa aj tak nikdy so žiadnym koňom nevráti. Kto vie, či by namiesto koňa nepriviedol starého capa.
Janko sa len usmieval a išiel s nimi. Podvečer došli všetci traja do lesa k jaskyni.
„Tu sa vyspíme,“ povedali.
Pripravili si lôžka a ľahli si. Keď Janko zaspal, jeho druhovia vstali a pekne potichu odtiaľ utekali. Dobre sme to urobili, tešili sa, čo s Jankom, len by nám zavadzal.

Ráno zobudilo Janka slnko, pretrel si oči, obzrel sa a uvidel, že tu leží sám, opustený. Vstal a volal do lesa, ale nikto mu neodpovedal. I vydal sa len tak, kam ho nohy niesli. Takmer by sa bol rozplakal. Zrazu sa za ním ozval tenký hlások:
„Kam máš namierené, Janko?“
Janko sa obzrel a uvidel trojfarebnú mačku. Mačka si Janka prezerala a znova sa opýtala ľudským hlasom:
„Kam máš namierené, Janko?“
„Tak to si sa pýtala ty?“ začudoval sa Janko a vzdychol: „Čo už, aj keby všetky mačky z našej dediny začali rozprávať, nemohli by mi pomôcť.“
„Veď ja viem, čo by si rád,“ povedala mačka, „chcel by si pekného koňa, však? Poď ku mne, slúž mi verne sedem rokov a dostaneš takého krásneho koňa, akého si v živote nevidel.“
Ale je to čudná mačka, pomyslel si Janko. No čo, skúsiť u nej službu môžem.
„Pôjdem s tebou,“ rozhodol sa.
Mačka viedla Janka chodníkmi, húštinami, cez kamene, cez korene. Podvečer sa zastavili pri lesnom zámočku. Janko si mohol oči vypozerať. Z okien zámku sa pozerali samé mačky. Pri bráne stála ako vrátnik čierna mačka a po schodisku behali hore-dole biele mačky.
Trojfarebná mačka posadila Janka vo veľkej zámockej sieni za stôl a začala sa hostina. Biele a mourovaté mačky si sadli okolo Janka spôsobne na stoličky a prednými labkami si podávali jedlo. Jedna mačka dokonca odniekiaľ pritiahla basu a druhá trúbku. Spustili veselú muziku a Jankovi a mačkám sa pri stole pekne hodovalo. Po večeri povedala Jankovi trojfarebná mačka:
„Poď si, Janko, so mnou zatancovať.“
„To nie,“ bránil sa Janko, „s Mickou som nikdy netancoval a tancovať nebudem.“
„Tak ho odveďte do jeho spálne,“ prikázala trojfarebná ostatným mačkám. Jedna mačka mu svietila až k posteli, druhá mu vyzula topánky, tretia pančuchy a štvrtá sfúkla sviečku. Dobrú noc.
Druhého dňa prišli zase a pomohli mu pri obliekaní. Potom ho umyli a nejaká bielučká mačka mu osušila tvár chvostíkom.
„To sa mi páči,“ smial sa Janko, pretože chvostík lechtal.
Dostal striebornú sekierku, klinčeky a pílu, všetko zo striebra, a každý deň štiepal drevo. Zle sa mu nevodilo. Jedla mal dosť a len takého, čo mu chutilo, aj pitia, čo si zaželal. Ale celé dni nevidel nikoho iného než trojfarebnú mačku a jej kamarátky.
Jedného dňa povedala mačka:
„Pokos mi lúku pred zámkom a nasuš sena.“
Dala mu striebornú kosu a zlatý brúsok. Janko lúku pokosil, trávu usušil, odviezol do zámku a kosu aj brúsok vrátil. Mačka ho pochválila.
„Ešte mi postav domček,“ povedala a ukázala na hromadu dreva a niesla strieborné náradie aj klince zo striebra. Janko sa pustil do práce a domček postavil.
Sedem rokov ubehlo ako pol roka a Janko ešte nemal koňa. Mačka videla, že je Janko smutný, a hovorila:
„Chcel by si, Janko, vidieť moje kone?“
„A ako rád,“ odpovedal Janko, tešil sa, že dostane sľúbenú odmenu.
Mačka otvorila dvere domčeka a aká krása!
Dvanásť koní čisto vyčesaných, vyleštených, ligotavých, stálo za dverami v rade a nepokojne hrabalo kopytami. Až sa srdce v tele smialo.
„Tvojho koňa ti so sebou nedám,“ povedala mačka, „choď domov, o tri dni ho sama privediem.“
Janko sa najedol, aby cestou nemal hlad, rozlúčil sa s mačkou a vydal sa k mlynu.
Obaja starší tovariši už boli v mlyne. Len čo uvideli Janka, ako mieri k lávke, dali sa do smiechu.
„Akýpak to ide k nám otrhanec,“ volali, „a kde má koňa?“
„O tri dni príde sám,“ povedal Janko.
„To bude asi nejaký chudáčik, keď chodí tak pomaly, že ti nestačil,“ posmievali sa tovariši. Ich kone už stáli v maštali. Jeden kôň však bol slepý a druhý chromý.
Janko išiel k mlynárovi, ale mlynár ho nechcel nechať v izbe, pretože bol Janko veľmi otrhaný a za tých sedem rokov celkom zo svojich šiat vyrástol. Dali mu trochu jedla von a na noc si musel ustlať v chlieviku na slame. Ráno, keď sa zobudil, boli tri dni preč a k mlynu uháňa koč ťahaný šiestimi koňmi, lesklými a bystrými, sluha jazdí na siedmom, ten siedmy kôň bol pre Janka. Koč zastavil pred mlynom a z koča vystúpila princezná v nádherných šatách, krásna a milá, a nebol to nik iný než trojfarebná mačka, u ktorej Janko sedem rokov slúžil. Opýtala sa mlynára, kde má najmladšieho tovariša, kde je ten prášok?
Mlynár sa za prášku hanbil a odpovedal:
„Toho nemôžem ani vziať do mlyna, taký je otrhaný. Leží v chlieviku, Vaša milosť.“
„Len ho priveďte,“ požiadala kráľovská dcéra.
Priviedli Janka, Janko sa umyl, učesal a nakoniec mu sluha podal drahocenné šaty. Pri všetkom Jankovi pomáhal, akoby bol urodzený pán. Keď sa vrátil na dvor, nemohol ho mlynár ani spoznať.
Potom si princezná priala vidieť kone starších tovarišov. Ukázali jej, jeden slepého a druhý chromého koňa.
Princezná pokynula sluhovi, aby predviedol koňa, na ktorom prišiel. Sluha ho predviedol a mlynár sa mohol čudovať.
„Takého koňa som v mlyne ešte nemal,“ hovorí.
„Ten je Jankov,“ povedala princezná.
„Keď je Jankov, tak musí Janko dostať mlyn,“ odpovedal mlynár.
Ale princezná povedala, len nech si mlynár nechá mlyn aj koňa, Janko že odíde s ňou. Posadila Janka do koča vedľa seba, kočiš zapraskal bičom a išli. Najprv zašli k domčeku, ktorý Janko postavil strieborným náradím. Pozrime sa! Z domčeka sa stal veľký skvostný zámok.
„Tu budeme spolu bývať, ak ma chceš za ženu,“ povedala princezná. Prečo by Janko nechcel, keď sa mu princezná páčila.
Svadba bola veselá, škoda, že sme na nej neboli aj my.