Dlhý, Široký a Bystrozraký

Bol jeden kráľ, a bol už starý a mal len jedného syna. Raz toho syna k sebe zavolal a povedal mu:
„Môj milý synu, vieš dobre, že zrelé ovocie opadáva, aby urobilo miesto inému. Moja hlava tiež už dozrieva a azda už čoskoro na ňu slnko svietiť nebude; ale skôr než ma pochováš, predsa by som ešte rád videl svoju budúcu dcéru, tvoju manželku. Ožeň sa, syn môj!“ A kráľovič povedal:
„Rád by som, otče, bol ti po vôli, ale nemám nevestu, neznám žiadnu.“
I siahol starý kráľ do vrecka, vytiahol zlatý kľúč a podal ho synovi:
„Choď hore na vežu, na najvyššie poschodie, pozri sa tam okolo a potom mi povedz, ktorú by si rád.“
Kráľovič nemeškal a šiel. Nikdy tam hore ešte nebol a ani nikdy nepočul, čo by tam bolo.
Keď prišiel hore až k poslednému poschodiu, videl v strope malé železné dvierka ako poklop, boli zamknuté; tie otvoril tým zlatým kľúčom, zdvihol ich a vstúpil nad ne hore. Tu bola veľká okrúhla sieň, strop modrý ako nebo v jasnej noci, strieborné hviezdy sa na ňom ligotali; podlaha zelený hodvábny koberec a okolo v múre dvanásť vysokých okien v zlatých rámoch, a v každom okne na krištáľovom skle bola panna dúhovými farbami vyobrazená, s kráľovskou korunou na hlave, v každom okne iná a v inom odeve, ale jedna krajšia ako druhá, div že kráľovič na nich oči nenechal. A keď tak na ne s údivom hľadel, nevediac, ktorú si vyvoliť, začali sa tie panny pohybovať ako živé, obzerali sa za ním, usmievali sa, a len prehovoriť.
Tu spozoroval kráľovič, že jedno z tých dvanástich okien bolo zastreté bielou oponou; i odhrnul tú oponu, aby videl, čo je pod ňou. A tu bola panna v bielom odeve, striebornou šerpou opásaná, s perlovou korunou na hlave; bola zo všetkých najkrajšia, ale smutná a bledá, ako by bola vstala z hrobu. Kráľovič dlho pred tým obrazom stál ako u vytrženia; a čo tak naň hľadel, srdce ho rozbolelo, i povedal:
„Túto chcem mať a žiadnu inú!“, a ako to slovo povedal, sklopila tá panna hlavu, začervenala sa ako ruža, a v tom okamihu všetky tie obrazy zmizli.
Keď potom zase dolu prišiel a povedal otcovi, čo videl a ktorú pannu si vyvolil, zasmušil sa starý kráľ, zamyslel sa a povedal:
„Zle si urobil, syn môj, že si odkryl, čo bolo zastreté, a do veľkého nebezpečenstva si sa pre to slovo vydal. Táto panna je v moci zlého čarodejníka, v železnom zámku zajatá; ktokoľvek sa pokúsil, aby ju odtiaľ vyslobodil, nikto sa ešte nevrátil. Ale čo sa stalo, vrátiť sa nemôže; dané slovo je zákon. Choď, pokús sa o šťastie svoje, a zdravý sa mi domov zase vráť!“
Kráľovič sa rozlúčil s otcom, sadol na koňa a išiel si po tú nevestu. I prišlo mu ísť veľkým lesom, a tým lesom šiel stále, až sa mu potom už cesta stratila. A keď tak v húštine a medzi skalami a bahnami s koňom blúdil, nevediac kadiaľ kam, počul za sebou niekoho volať:
„Hej, počkajte!“ Kráľovič sa obzrel a videl vysokého človeka, ako za ním pospieša.
„Počkajte a vezmite ma so sebou, a ak ma vezmete do služby, nebudete toho ľutovať.“
„Kto si,“ povedal kráľovič, „a čo vieš robiť?“
„Remeslo neviem žiadne, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Dlhý a môžem sa vytiahnuť až do oblakov, a keď idem, každý krok je míľu dlhý. Ak vidíte, povedzme, tamto na tej vysokej jedli vtáčie hniezdo, ja vám ho zložím a nemusím ani hore vyliezť.“
I začal sa Dlhý naťahovať, telo jeho rýchlo rástlo, až bol taký vysoký ako tá jedľa; potom siahol po to hniezdo a v okamihu sa zas zmrštil a kráľovičovi ho podáva.
„Dobre svoj kúsok vieš; ale čo mi sú vtáčie hniezda platné, keď ma z toho lesa nemôžeš vyviesť!“
„Hm, to je ľahká vec!“ povedal Dlhý a začal sa zas naťahovať, až bol trikrát taký vysoký ako najvyššia borovica v tom lese; obzrel sa okolo a vraví:
„Tamtou stranou máme najbližšie z lesa von.“ Potom sa zmrštil, vzal koňa za uzdu a šiel napred, a skôr než sa kráľovič nazdal, boli za lesom. Pred nimi bola ďaleká široká rovina a za tou rovinou vysoké sivé skaly, ako múry veľkého mesta, a hory porastené lesom.
„Tamto, pane, ide môj kamarát,“ povedal Dlhý a ukázal nabok na rovinu, „toho by ste tiež mali vziať do služby, veru by vám dobre poslúžil.“
„Skríkni naň a zavolaj ho, aby som videl, čo je zač.“
„Je to, pane, trochu ďaleko,“ povedal Dlhý, „sotva by ma započul, a dlho by trvalo, kým by prišiel, lebo má veľa čo nosiť. Radšej preňho doskočím.“ Tu sa zas Dlhý natiahol tak vysoko, že sa mu až hlava ponorila do oblakov, urobil dva tri kroky, vzal kamaráta za plecia a postavil ho pred kráľoviča. Bol to chlapík zavalitý, mal brucho ako štvorvedrový súdok.
„Kto si ty,“ spýtal sa ho kráľovič, „a čo vieš robiť?“
„Remeslo neviem žiadne, ale viem, čo nikto nevie. Ja som Široký a môžem svoje brucho tak rozšíriť, že sa v ňom celý zástup vojska skryje.“
„Tak sa mi ukáž.“
„Pane, ujdite rýchlo, rýchlo späť do lesa!“ volal Široký a začal sa nadúvať.
Kráľovič nerozumel, prečo ujsť; ale keď videl, že Dlhý rýchlo uháňa k lesu, pobodol koňa a išiel cvalom za ním. A mal najvyšší čas ujsť, inak by ho bol aj s koňom Široký zmliaždil, ako mu brucho rýchlo na všetky strany rástlo; bolo ho zrazu všade plno, ako by sa bola hora privalila. Tu potom Široký prestal sa nadúvať, odfúkol si, až sa lesy ohýbali, a urobil sa zas takým, ako bol prv.
„Ty si ma prehnal!“ povedal mu kráľovič, „ale takého chlapíka každý deň nenájdem; poď so mnou.“
A tak potom išli ďalej. Keď prišli blízko k tým skalám, stretli jedného, a mal oči zaviazané šatkou.
„Pane, to je náš tretí kamarát,“ vraví Dlhý, „toho by ste mali tiež vziať do služby; veru by vám darmo nejedol.“
„Kto si,“ spýtal sa ho kráľovič, „a prečo máš oči zaviazané, však nevidíš cestu?“
„Hoj, pane, naopak; práve preto, že príliš vidím, musím si oči zaväzovať; ja so zaviazanými očami vidím tak ako iný s nezaviazanými; a keď si ich rozviažem, skrz-naskrz všetko prezriem; a keď sa bystro na niečo pozriem, chytí to plameň, a čo nemôže horieť, rozskočí sa na kusy. Preto sa volám Bystrozraký.“
Potom sa obrátil k protiľahlej skale, odviazal šatku a upieral na ňu svoje žeravé oči; a skala začala praskať a kusy z nej lietali na všetky strany, a za maličkú chvíľku z nej nezostalo nič ako kopa piesku. A v tom piesku sa ligotalo niečo ako oheň. Bystrozraký preň došiel a kráľovičovi to doniesol. Bolo to ryžie zlato.
„Hoho, ty si chlapík na nezaplatenie!“ povedal kráľovič. „Blázon, kto by tvoje služby nechcel využiť. Ale keď máš taký dobrý zrak, pozri sa predsa a povedz mi, či mám ešte ďaleko do železného zámku a čo sa tam teraz deje.“
„Keby ste išli, pane, sám,“ odpovedal Bystrozraký, „azda by ste tam ani za rok nedošli; ale s nami tam prídete ešte dnes, práve nám tam teraz chystajú večeru.“
„A čo tam robí moja nevesta?“
„Za železnou mrežou na vysokej veži čarodejník ju stráži.“
A kráľovič povedal:
„Kto je dobrý, pomôž mi ju vyslobodiť!“
A oni všetci mu sľúbili, že mu budú pomáhať. A tak ho viedli medzi tie sivé skaly tým prielomom, čo Bystrozraký očami v nich urobil, a tými skalami, vysokými horami i hlbokými lesmi ďalej a ďalej; a kde bola v ceste nejaká prekážka, tú hneď títo traja tovariši odstránili. A keď sa slnko schyľovalo k západu, začali sa hory nižšiť, lesy rednúť a skaly sa skrývali medzi vresy; a keď už bolo nad západom, videl kráľovič nedaleko pred sebou železný zámok; a keď už zapadalo, išiel po železnom moste do brány; a len čo zapadlo, zdvihol sa železný most sám od seba, brány sa zavreli jedným rázom, a kráľovič i jeho tovariši boli v železnom hrade zajatí.
Keď sa tu v nádvorí obzreli, dal kráľovič svojho koňa do konírne a bolo mu tu všetko už pripravené a potom šli do zámku. V nádvorí, v konírni, v zámockej sieni i v izbách videli v šere veľa ľudí bohato vystrojených, pánov i sluhov, ale nikto z nich sa ani nepohol, boli všetci skamenení.
Prešli niekoľko izieb a prišli do jedálne. Tá bola jasne osvetlená, v prostriedku stôl, na ňom dobrých jedál a nápojov dosť, a prestreté bolo pre štyri osoby. Čakali, čakali, mysleli, že niekto príde; ale keď nikto dlho neprichádzal, sadli si a jedli a pili, čo hrdlo ráčilo.
Keď sa najedli, začali sa obzerať, kde budú spať. V tom nenazdajky sa rozletreli dvere naraz a do izby vstúpil čarodejník, zhrbený starec v dlhom čiernom odeve, hlavu holú, sivú bradu po kolená a namiesto opasku tri železné obruče. Za ruku viedol krásnu, prekrásnu pannu, bielo oblečenú; mala na tele strieborný pás a perlovú korunu na hlave, ale bola bledá a smutná, ako by bola vstala z hrobu. Kráľovič ju hneď poznal, skočil a šiel jej naproti; ale skôr než mohol slovo prehovoriť, ozval sa k nemu čarodejník:
„Viem, prečo si prišiel, túto kráľovnú chceš odtiaľto odviesť. Nuž, budiž, vezmi si ju, ak ju po tri noci dokážeš uhliadať, aby ti nezmizla. Ak ti zmizne, skamenieš aj so svojimi sluhami, ako všetci, čo prišli skôr než ty.“ Potom ukázal kráľovnej na sedadlo, aby si sadla, a odišiel.
Kráľovič nemohol z tej panny ani oči spustiť, ako bola krásna. I začal k nej hovoriť, pýtal sa jej všeličo; ale ona neodpovedala, neusmiala sa a na nikoho ani nepozrela, ako by bola z mramoru. I sadol si vedľa nej a umienil si celú noc nespať, aby mu nezmizla; a pre väčšiu istotu natiahol sa Dlhý ako remeň a ovinul sa okolo celej izby pozdĺž stien; Široký sa posadil do dverí, nadul sa a zapchal ich tak, že by ani myška nebola prekĺzla, a Bystrozraký sa postavil k stĺpu uprostred izby na stráž. Ale za chvíľku všetci začali driemať, zaspali a spali celú noc, ako by ich bol do vody hodil.
Ráno keď sa začalo rozvidnievať, kráľovič sa prvý prebudil, ale ako by mu bol niekto nôž do srdca vrazil, kráľovná preč. Ihneď zobudil sluhov a pýta sa, čo robiť.
„Nestarajte sa, pane, nič,“ povedal Bystrozraký a bystro pozrel oknom von, „však ju už vidím! Sto míľ odtiaľto je les, a uprostred lesa starý dub, a na tom dube na vrchu žaluď a ten žaluď je ona. Nech ma Dlhý vezme na plecia a dostaneme ju.“
A Dlhý si ho hneď naložil, natiahol sa a šiel, čo krok, to desať míľ, a Bystrozraký ukazoval cestu.
I neminulo ani, čo by raz okolo chalupy obehol, a boli už zase tu a Dlhý kráľovičovi ten žaluď podal:
„Pane, pustite ho na zem!“ Kráľovič ho pustil, a v tom okamihu stála kráľovná vedľa neho. A keď sa slnko za horami začalo ukazovať, rozletreli sa hrmotne dvere a čarodejník vošiel do izby a potutelne sa usmieval; ale keď tú kráľovnú zazrel, zamračil sa, zabručal a tresk! jedna železná obruč na ňom praskla a odskočila. Potom vzal pannu za ruku a odviedol ju preč.
Ten celý deň potom nemal kráľovič čo robiť, len chodil po zámku i okolo zámku a pozeral, čo kde bolo divné. Všade ako by bol v jedinom okamihu život vyhynul. V jednej sieni videl akéhosi kráľoviča, ako držal oboma rukami napriahnutý tesák, ako by chcel niekoho na dvoje preseknúť, ale rana nedopadla, skamenel. V jednej izbe bol skamenený rytier, ako by v strachu pred niekým utekal, a potknúc sa o prah, letel dopredu, ale nedopadol. Pod komínom sedel akýsi sluha, držal v jednej ruke kus pečene z večere a druhou niesol sústo do úst, ale nedoniesol: keď mu bolo pred samými ústami, tiež skamenel. A veľa iných ešte tu videl skamenených, každého tak a v tom postavení, v akom bol, keď čarodejník povedal:
„Skamenejte!“ A tiež veľa krásnych koní tu videl skamenených a v zámku i okolo zámku všetko pusto i mŕtvo: stromy boli, ale bez lístia; lúky boli, ale bez trávy; rieka bola, ale netiekla; nikde ani vtáčika spevavčeka, ani kvietka zeme dieťaťa a vo vode ani rybičky belice.
Ráno, na obed i večer našiel kráľovič so svojimi tovarišmi v zámku dobrú a hojnú hostinu; jedlá sa samy nosili, víno sa samo nalievalo. A keď bolo po večeri, otvorili sa zase dvere a čarodejník priviedol kráľovnú, aby ju kráľovič strážil. I hoci si všetci umienili, že sa budú všemožne brániť, aby nezaspali, predsa nepomohlo nič, zaspali zas. A keď sa ráno za svitania kráľovič prebudil a videl, že kráľovná zmizla, skočil a potiahol Bystrozrakého za plece:
„Hej, vstávaj, ty Bystrozraký! Vieš, kde je kráľovná?“
Ten pretrel si oči, hľadí a vraví:
„Už ju vidím! Dvesto míľ odtiaľto je hora, a v tej hore skala, a v tej skale drahý kameň a ten kameň je ona. Keď ma tam Dlhý donesie, dostaneme ju.“
Dlhý ho hneď vzal na plecia, natiahol sa a šiel ..... čo krok, to dvadsať míľ. Bystrozraký potom upieral na horu svoje žeravé oči a hora sa rozsypala a skala v nej sa rozskočila na tisíc kusov a medzi nimi sa ligotal drahý kameň. Ten vzali a kráľovičovi doniesli; a ako ho na zem pustil, stála tu kráľovná zas. A keď potom čarodejník prišiel a ju tu videl, od zlosti sa mu iskrili oči a tresk! zas jedna železná obruč praskla na ňom a odletela. Zabručal a kráľovnú z izby odviedol.
Ten deň zas bolo všetko tak ako včera. Po večeri čarodejník zase kráľovnú priviedol, pozrel sa ostro kráľovičovi do očí a posmešne prehodil:
„Uvidí sa, kto s koho: či ty zvíťazíš, alebo ja!“ a s tým odišiel.
I dali si dnes všetci tým väčšiu námahu, aby sa ubránili zaspatiu; nechceli si ani sadnúť, chceli tu celú noc prechodiť, ale všetko nadarmo, jeden po druhom zaspal chodiac, a kráľovná im zmizla predsa.
Ráno sa zase kráľovič prebudil najskôr, a keď tú kráľovnú nevidel, zobudil Bystrozrakého:
„Hej, vstávaj, Bystrozraký! Pozri sa, kde je kráľovná!“
Bystrozraký dlho hľadel von:
„Hó, pane,“ vraví, „ďaleko je, ďaleko! Tristo míľ odtiaľto je čierne more, a uprostred toho mora na dne leží lastúra, a v tej lastúre zlatý prsteň a ten prsteň je ona. Však nestarajte sa, predsa ju dostaneme! Ale dnes musí Dlhý aj Širokého so sebou vziať, budeme ho potrebovať!“
Dlhý vzal na jedno plece Bystrozrakého, na druhé Širokého, natiahol sa a šiel ..... čo krok, to tridsať míľ. Urobil teda desať krokov a keď prišli k čiernemu moru, ukazoval mu Bystrozraký, kam má po tú lastúru do vody siahnuť. Dlhý naťahoval ruku, čo mohol najviac, ale na dno predsa nemohol dosiahnuť.
„Počkajte, kamaráti, len maličko počkajte, však ja vám pomôžem,“ povedal Široký a nadul sa, čo mu brucho stačilo; potom si ľahol na breh a pil. Za maličkú chvíľku opadla voda tak, že Dlhý ľahučko dna dosiahol a lastúru von z mora vyniesol. I vybral z nej prsteň, vzal kamarátov na plecia a pospiešil späť. Ale na ceste mu bolo predsa trochu ťažko so Širokým bežať, lebo mal pol mora vody v sebe; i striasol ho v jednom širokom údolí z pleca na zem. Buchlo to, ako keď mech z veže pustia, a v okamihu bolo celé údolie pod vodou ako veľké jazero; Široký sám sotva z neho vyliezol.
Zatiaľ bolo v zámku kráľovičovi už veľmi ťažko; slnečná žiara sa začala za horami ukazovať a sluhovia sa ešte nevracali; a čím plamennejšie lúče vystupovali nahor, tým väčšia bola jeho úzkosť; smrteľný pot sa mu vyrážal na čele. Čoskoro potom sa ukázalo slnko na východe ako tenký žeravý prúžok a vtom sa rozovreli dvere silným úderom a na prahu stál čarodejník a obzeral sa okolo po izbe, a keď videl, že kráľovná tu nie je, škaredo sa zachechtal a vkročil do izby. Ale vtom crnk! rozskočilo sa okno na kusy a zlatý prsteň padol na zem, a v okamihu tu stála kráľovná zas. Bystrozraký uzrúc, čo sa v zámku deje a v akom nebezpečenstve pán jeho je, povedal Dlhému; Dlhý urobil krok a hodil prsteň oknom do izby. Čarodejník od zlosti zreval, až sa zámok otriasol, a tu prask! tá tretia železná obruč praskla na ňom a odskočila, z čarodejníka sa urobil havran a vyletel tým rozbitým oknom von.
A tu hneď tá krásna panna prehovorila i ďakovala kráľovičovi, že ju vyslobodil, a začervenala sa ako ruža. A v zámku i okolo zámku zrazu všetko ožilo: ten, čo držal v sieni napriahnutý tesák, švihol ním do povetria, len zafičalo, a potom ho zastrčil do pošvy; ten, čo zakopol o prah, dopadol na zem, ale hneď zase vstal a chytil sa za nos, či ho má ešte celý; ten, čo sedel pod komínom, vstrčil to sústo pečene do úst a jedol ďalej; a tak každý dorobil, čo začal a kde prestal. V konírniach veselo dupali a ržali kone; stromy okolo zámku sa zelenali ako brečtan, na lúkach bolo plno pestrého kvetia, vysoko v povetrí štebotal škovránok a v bystrej rieke sa prechádzali húfy drobných rybičiek. Všade živo, všade veselo!
Zatiaľ sa zišlo veľa pánov do izby, kde bol kráľovič, a všetci mu za vyslobodenie svoje ďakovali. Ale on povedal:
„Mne nemáte čo ďakovať; keby nebolo mojich verných sluhov Dlhého, Širokého a Bystrozrakého, bol by som aj ja tým, čím ste boli vy.“
A hneď potom sa vydal na cestu domov k otcovi, starému kráľovi, so svojou nevestou a so svojimi sluhami Dlhým a Bystrozrakým, a títo všetci páni ho sprevádzali. Na ceste stretli Širokého a vzali ho tiež so sebou.
Starý kráľ plakal od radosti, že sa jeho synovi tak poštastilo; myslel, že sa už nevráti. Čoskoro potom bola hlučná svadba, trvala tri týždne, všetci páni, čo ich kráľovič vyslobodil, boli pozvaní. Keď bolo po svadbe, oznámili Dlhý, Široký a Bystrozraký mladému kráľovi, že pôjdu zas do sveta hľadať prácu. Mladý kráľ ich presviedčal, len aby u neho zostali:
„Všetko vám dám, čo budete do smrti potrebovať, nič nemusíte robiť!“
Ale im sa takéto lenivé živobytie nepáčilo, vyžiadali si od neho prepustenie a šli predsa, a po ten čas sa niekde vo svete potĺkajú.