Múdra princezná

Dvaja remeselníci išli svetom. Raz prídu k peknému zámku a cez plot sa pozerajú obaja do záhrady, kde sa prechádzala krásna kňažná.
„Bořek, vieš, čo by som si želal?“ pýtal sa jeden z nich, mladý pekný chlapec.
„Možno aby si bol pánom toho zámku, nie?“ odpovedal Bořek.
„Chyba lávky, neuhádol si! Tú princeznú by som chcel.“
„Jiřík, ty nie si hlúpy; ja som myslel len na jedno, ale ty myslíš na princeznú aj na zámok. Ale nerob si darebné chúťky a poď, máme ešte pekný kus cesty pred sebou.“
„Bořek, čertovi by som dušu dal, keby som dostal tú princeznú.“
„To by som teda nedal,“ odpovedal Bořek a ťahal Jiříka od plota. Išli až do chladného boru, bližšie k mestu, a tam si v tieni líhli, aby unaveným údom trochu oddýchli. Bořek zaspal, len čo si ľahol, ale Jiřík nemohol za nič zaspať, neustále myslel na krásnu princeznú. Tu ide okolo mládenec oblečený na zeleno, a keď videl, že Jiřík nespí, zastavil sa pri ňom.
„Dobrého zdravia, mladý, kam idete?“ pýtal sa Jiříka.
„No chodíme tak svetom, ale ja už mám toho dosť, človek pri tom vystojí ako pes.“
„To rád verím, najlepšie je byť pánom.“
„No to sa vie, že je, len keby ním mohol byť každý.“
„No, niekedy to závisí len od vôle.“
„Čo už od vôle, ľudia by si všeličo žiadali, keby sa im to splnilo. Ja napríklad by som chcel mať tú princeznú z neďalekého zámku, a hovoril som už predtým, že by som čertovi dušu dal, keby som ju dostal.“
„Myslíš to naozaj?“
„Vážne, naozaj.“
„Tvoja žiadosť sa ti má splniť. Ja som čert, a keď sa mi zapíšeš, o štvrťhodinu budeš bohatým princom a môžeš ísť za princeznou, ktorá si ťa obľúbi a vezme si ťa za muža. Tu je lístok a pero, nareži si malíček a krvou sa podpíš.“
Bez rozmýšľania vzal Jiřík tŕň, narezal si malíček a krvou sa čertovi na lístok podpísal.
„Tak, teraz si môj. A o koľko rokov si mám po teba prísť?“
„No ja myslím, že za dvadsať rokov; keď tak dlho užijem lásku krásnej princeznej a svetské rozkoše, pôjdem rád s tebou.“
„Dobre teda, tu máš vrecúško plné dukátov; nech z nich uberáš, ako dlho chceš, bude vždy plné. Rozviaž si ruksak, máš tam svoje šaty premenené na kniežacie. Obleč sa a za lesíkom na teba čaká niekoľko služobníkov s koňom pripraveným pre teba. Sadni naň, choď k zámku a daj si meno nejakého princa alebo kniežaťa.“
„Ale veď ja neviem tak hovoriť, ako sa na kniežaťa patrí, a v prvom okamihu sa prezradím.“
„O to sa nestaraj, budeš vedieť všetko, na čo si pomyslíš, a všetkému sa bude veriť. Len choď, kým sa tvoj kamarát nezobudí.“
Nato čert zmizol a Jiřík, rozviazal ruksak, našiel naozaj skvostné šaty a začal sa obliekať. Potom išiel za lesík, kde mu už vyparádení služobníci prichádzali v ústrety, vediac bujného koňa. Jiřík sa naň vyšvihol tak šikovne, akoby bol vo výcviku u najslávnejšieho podkonia. Nato sa obrátili ku kniežaciemu zámku.
Bořek sa medzitým prebudil, a keď Jiříka vedľa seba nevidel, myslel, že šiel vopred; pozbieral teda svoje veci a ponáhľal sa ďalej. Nechajme ho ísť, kam chce, a pozrime sa, čo sa medzitým dialo v zámku.
Mladá princezná bola ešte v záhrade, keď Jiřík do zámku prišiel. I dal sa u kráľa ohlásiť, že je ten a ten princ z tej a tej krajiny, aby mu knieža krátke pohostinstvo vo svojom zámku dožičil.
Kráľ ho s veľkou úctivosťou prijal a hneď sa izby pripravovali a služobníci museli vaky a veci princove, ktorými ho čert zásobil, do nich nosiť. Skvostná tabuľa bola pripravená a Jiřík sa obliekol do samého zlata, aby sa len princeznej zapáčil. A to sa mu skutočne aj podarilo. Ako ho princezná zazrela, hneď sa jej zapáčil, a jediné jej želanie bolo, aby pekný princ u nich navždy zostal. Ale Jiřík sa tiež okolo nej točil ako na praslici a od úst sa mu len prášilo; mal radosť sám zo seba, že mu reč plynie ako voda. Keď bol nejaký deň v zámku, robil, akoby už chcel preč, zatiaľ sa však bál dosť, či ho pustia.
Ale princezná sa otcovi zverila a prosila ho, aby princa dlhšie zdržiaval; to otec aj urobil, a Jiřík zostal rád, lebo pozoroval, že je vítaný. Jedného dňa bol s princeznou osamote, využil tú chvíľu, vyznal jej svoju lásku, a keď počul, že aj ona jeho miluje, šiel k otcovi a žiadal o jej ruku. Povedal, že nemá žiadne kniežatstvo, preto vraj, že je najmladší syn otcov, ale že si môže v tej chvíli aj to najväčšie kúpiť. Bez všetkých prekážok ich starý knieža požehnal a Jiříka za svojho spoluvládcu ustanovil. Čoskoro sa slávila svadba, a Jiřík bol ako v nebi!
Ľudia ho mali radi, lebo bol dobrý a nikomu bez príčiny neublížil. Za niekoľko rokov nato umrel starý kráľ, a Jiřík bol sám panujúcim kniežaťom.
Už mal dvoch synov a dcéru a žil so svojou manželkou veľmi šťastne. Niekedy síce spomenul na čerta, ale vždy si myslel:
„Do toho času je ešte dlho, kto vie, čo sa nestane.“
Ale čas ten uplynul ako nič, a už chýbal do dvadsiatich len rok. Keď sa Jiřík spamätal, zľakla ho tá krátka lehota tak, že od strachu dňom i nocou spať nemohol. Bledý ako tieň chodil po zámku a s bolesťou sa pozeral na svoje deti a na svoju drahú manželku. Čo by uniklo oku milujúcej manželky! Často sa pýtala Jiříka, čo mu chýba, ale on sa všelijako vyhovárajúc nikdy príčinu povedať nechcel. Tak to trvalo celý rok, a už mu zostával len deň. Celý deň nič nejedol a do svojej izby sa zamkol, aby nevidel slzy manželkine a jej otázkam sa vyhol. Večer sa však dvere samy otvoria a do nich vkročí mládenec oblečený na zeleno.
„No Jiřík,“ povedal bledému kniežaťu, „či si si spomenul, že je dnes dvadsať rokov a že máš ísť so mnou?“
„Pravdaže by som zabudol; ale vidíš, mám ešte všeličo na vybavenie, ešte som sa nerozlúčil so svojou manželkou, dožič mi ešte tri dni.“
„To ti urobím, a oveľa viac. Vyžiadaj si tri dni každý deň jednu vec, nech je to čokoľvek, a ak by som ti to nebol schopný urobiť, dám ti lístok späť, a viac žiadne právo k tebe mať nebudem.“
Jiřík čertovi poďakoval a bol mu veľmi vďačný, lebo sa domnieval, že čerta azda nejako oklame. Oveľa veselší vyšiel z izby a šiel ku kňažnej, aby sa s ňou potešil. Kňažná vidiac úsmev na tvári svojho miláčika bola tiež veselšia; išli spolu na prechádzku.
„Povedz mi, drahá, čo by ťa tak tešilo, keby si to ešte mala?“ pýtal sa Jiřík, dúfajúc, že sa od manželky niečo dozvie, lebo si nemohol spomenúť na žiadnu prácu pre čerta.
„Ja mám všetko, a len by som si želala, aby si bol veselší.“
„Veď už som zase dosť veselý. Ale povedz predsa, veď je to len reč. Akože by si ešte chcela mať zámok vyzdobený?“
„Náš zámok je spredu dosť pekný, ale zozadu nie je žiadny výhľad. Keby tá ukrutná skala nebola, bolo by to lepšie.“
„Máš pravdu,“ odpovedal Jiřík a hneď si umienil tú prácu čertovi uložiť. K večeru stál čert pred kniežaťom a pýtal sa ho, čo žiada, aby urobil.
„Ja chcem, aby si mi do rána skalu, ktorá nám vzadu celý zámok zakrýva, zrovnal so zemou.“
„Má sa ti to stať, ako žiadaš,“ odpovedal čert a odišiel.
Knieža myslel, že to čert neurobí, a že mu zostane viac času, ale veľmi sa zľakol, keď ráno vstal, a pristúpiac k oknu, zazrel širokú planinu, na ktorej po skale ani pamiatky nebolo. Ide po manželku a ukazuje jej to.
„Preboha, muž môj, ty máš spolok s čertom, alebo si čarodejník!“ zvolala kňažná a s údivom sa pozerala von.
„To by som ti bol už dávno urobil túto radosť, ale ja sám neviem, čo sa to stalo, azda nejaký škriatok našu rozmluvu včera počúval. Zaželaj si teda naschvál ešte nejakú vec, či sa aj tá splní!“
Kňažná však bola múdra žena, ona vedela, že to nie je v poriadku a že jej manžel niečo strašné tají. Naoko teda povedala, že si praje celú tú širokú planinu premenenú na najkrajšiu záhradu, v ktorej by bolo kvetov a bylín a stromov zo všetkých krajov sveta, a to všetko v plnom kvete. Ale v duchu si myslela: Počkaj, ak to zajtra bude, nepopustím, Jiřík sa mi musí priznať. Večer dostal čert úlohu na planine záhradu urobiť, v ktorej všetky kvety a stromy zo všetkých dielov sveta byť majú. Čert to sľúbil a odišiel; keď sa ráno knieža prebudil, zarazila ho vôňa tisícerých kvetov, ktoré sa v najkrajšom kvete po rozsiahlej rovine skveli. Bol to ďaleký krásny raj! Prišla aj kňažná, ktorej to pokoj nedalo, a s hrôzou i záľubou spočinulo jej oko na rozkošnej kvetnici. Zrazu sa však odvrátila, vzala Jiříka za ruku a povedala:
„Teraz, môj drahý muž, mi nesmieš dlhšie tajiť, že máš spolok s čertom. Ja to iste viem, a radšej mi povedz, na ako dlho si zaviazaný, aby som ťa mohla potešiť alebo dobrou radou ti prispieť.“
„Už je neskoro, moje srdce, dnes je posledný deň, večer príde ešte pre jednu vec a potom som jeho.“ Nato Jiřík od začiatku až do konca povedal, čo bol a čo sa s ním stalo. Kňažná mu rada všetko odpustila, pretože ho veľmi milovala a vedela, že len z lásky k nej pochybil.
„Nebuď smutný a netrap sa, nech si toho nikto nevšimne. Budeme veselí, a keď večer príde čert, pošli ho len ku mne. Ja si dovtedy niečo vymyslím.“
Jiřík bol ako znovuzrodený a všetka ťarcha z neho spadla. Hneď šiel so svojou manželkou a celý deň bol s deťmi veselý, akoby nikdy nič nebolo. Večer sa v určitý čas čert dostavil:
„Čože si dnes vymyslel?“ pýtal sa kniežaťa.
„Choď len k mojej panej, ona ti povie, čo chce, ja už nič neviem.“
Čert vošiel do izby kňažninej, ktorá ho už očakávala.
„Ty si ten čert, čo máš môjho manžela odniesť?“
„Áno.“
„Môžem si teda namiesto neho jednu vec vybrať, nech je to čokoľvek?“
„Áno.“
„A ak mi to neurobíš, nemáš k nemu viac moci?“
„Nemám.“
„Dobre teda; poď sem a vytrhni mi tri vlasy z hlavy; ale nesmie ich byť viac ani menej, a nech ma to ani trochu nebolí.“
Čert sa zamračil, pristúpil bližšie k panej a zrazu vzal tri vlásky a vytrhol. Ale pani predsa vykríkla:
„Vidíš, to máš už jeden zárez, ja som ti povedala, nech ma to ani trochu nebolí, ale nech, to ti prepáčim, teraz vezmi tie tri vlasy a zmeraj ich.“
Čert ich zmeral a pani opäť povedala:
„Teraz mi urobíš tie vlasy každý o dva lakte dlhší, ale nie aby si myslel nastaviť ich, tie isté natiahni, aby boli každý o dva lakte dlhší.“
Čert sa chvíľu na ne pozeral, ale nevedel si rady, prosil teda kňažnú,
aby mu dovolila vziať ich so sebou do pekla a poradiť sa s tovarišmi. Kňažná mu to dovolila, a čert s vlasmi zmizol.
Keď prišiel do pekla, zvolal všetkých svojich tovarišov, položil vlasy pred Lucifera na stôl a hovoril, čo sa s nimi stať musí.
„Tentoraz si prehral, múdrejšíčko,“ povedal pán, „našiel si svojho majstra. Čo s nimi? Ak ich natiahneme, pretrhnú sa, ak do nich buchneme, rozbijú sa, ak ich dáme do ohňa, zhoria. Nezostáva ti nič iné ako sa vrátiť a namiesto vlasov lístok odovzdať.“
„Ó, ja k nej nepôjdem, mohlo by sa mi zle vodiť.“
„Prečo si nedáš lepší pozor? Teraz choď a odovzdaj, čo ti už nepatrí.“
Čert musel lístok vziať a odovzdať tomu, komu patril. Zletel teda do zámku, ale bojac sa tam vstúpiť, striehol pri okne, kým ho knieža neotvorí. Keď sa toho dočkal, hodil lístok do izby a zmizol. S nevýslovnou radosťou zdvihol Jiřík lístok a bežal k svojej manželke, ktorá už vopred vedela, ako to dopadne. A žili spokojne až do smrti.